Albánsko sa po civilizačnom skoku stalo balkánskym Poľskom

Balkán 21. storočia má svojich víťazov, sú to Albánci. S pomocou Západu sa stali jednoznačnými víťazmi vojny v Kosove a svojím spôsobom vyhrali aj krátku vojnu v Severnom Macedónsku, kde sa im na začiatku tisícročia podarilo dosiahnuť postavenie jedného z dvoch štátnych národov. Centrom tohto víťazného sveta je predovšetkým polmiliónové hlavné mesto. V Európe je mnoho miest, ktoré za dvadsať rokov prešli obrovskou pozitívnou zmenou, často pribudli celé štvrte. Ale nikde nie je zmena až taká výrazná ako v Tirane. Tá sa za dve desiatky rokov celá zmenila tak, že ju návštevníci vôbec nespoznávajú. Rovnako ako celé
Albánsko.

V polovici 90. rokov sa krajina ešte len prebúdzala z desaťročí izolácie režimu Envera Hodžu, ktorý vytvoril európsku verziu Severnej Kórey. Štát nielen brutálny a represívny voči svojim obyvateľom, ale takmer úplne uzavretý pred celým okolím vrátane socialistických krajín. V septembri 1968 Albánsko v reakcii na augustovú okupáciu Československa ako jediný štát v histórii vystúpilo z Varšavskej zmluvy.

Najchudobnejší kút

Krajine to však nepomohlo, práve naopak. Tvrdá stalinisticko-maoistická Hodžova diktatúra sa udržala ešte niekoľko rokov po smrti vodcu a Albánsko bolo jednou z posledných krajín, kde padla totalita. Ekonomické dôsledky boli katastrofálne. Navyše to málo, čo za E. Hodžu fungovalo, sa rozpadlo, rozkradlo alebo jednoducho zničilo. Cesty z letiska do hlavného mesta lemovali kilometre a kilometre zničených skleníkov, v ktorých režim pestoval zeleninu na export. Nefungovali telefóny, elektrina išla len občas a najvýstavnejšou stavbou mesta bol Hodžov pamätník a hotel postavený počas vojny talianskymi okupantmi, rovnako ako malé centrum mesta. Na konci 90. rokov celá krajina zbankrotovala pre krach celonárodného pyramídového fondu. V súčasnosti sú doménou mesta nové obrovské budovy, európske banky, svetové hotely, nablýskané reštaurácie, upravené parky, značkové obchody, veľa nových áut vrátane elektromobilov, cyklotrasy či moderné sochy. A takisto dve sochy pápeža a nová katedrála v susedstve mešity. Všade čisto a upratané. 

„Stavia sa tu neuveriteľne rýchlo, ale aj veľmi živelne. Idú sem peniaze z Turecka, zo Spojených arabských emirátov, od Albáncov v zahraničí, ale aj od albánskej mafie. Vláda ich pôvod veľmi nerieši,“ hovorí jedna západná diplomatka. „Stará Tirana v tom celom rýchlo mizne a takmer nič z nej nezostane,“ dodáva nostalgicky. Pre bežných Albáncov však život nevyzerá až tak ružovo. „Mám šesťsto eur, čo sa tu v Tirane berie ako slušný plat,“ hovorí slušnou angličtinou mladá servírka v jednej z reštaurácií v strede metropoly. „Kto má tisíc eur, tomu už všetci závidia. Kto môže, odíde robiť do Talianska alebo Nemecka. Všetko tu stojí rovnako ako v Taliansku, oblečenie je dokonca drahšie,“ dodáva.

Podľa štatistík dokázalo Albánsko vyrovnať krok s chudobnejšími časťami bývalej Juhoslávie, domáci produkt na obyvateľa prekročil 21-tisíc dolárov. Ak sa k tomu pripočíta sivá ekonomika, možno sa dostať až niekam nad 27-tisíc, čo už je úroveň vyššia ako napríklad v Bulharsku. Navyše okrem 2,5 milióna obyvateľov krajiny ďalších najmenej 750-tisíc žije v západnej Európe a posiela domov peniaze, prípadne sa s nimi po čase vracia. To je na Balkáne takisto typické, ale nikde to nemá taký pozitívny vplyv ako práve v tejto krajine. Stavajú sa tam diaľnice a búrlivo sa rozvíjajúci turistický priemysel už vytvára zhruba pätinu HDP. Peniaze od Albáncov v zahraničí zvyšujú životnú úroveň ich rodín a rodičov. V krajine sa toho však inak veľa nevyrába,
a tak je stále jedným z najvýznamnejších odvetví ekonomiky poľnohospodárstvo.