Ak jeden ide za pamiatkami a druhý za jedlom, stretnú sa v Toskánsku

Toskánsko je pre Taliansko niečo ako Provensálsko pre Francúzsko: nesídli tam vláda (hoci Florencia bola krátky čas prvým hlavným mestom zjednoteného Talianska) ani v ňom neležia najväčšie a najdôležitejšie mestá, ale väčšina turistov o ňom má svoju veľmi presnú predstavu.

Stačí len povedať Toskánsko a obrazy len tak naskakujú – červené škridlové strechy, renesančné dedinky s vysokými vežami na kopcoch, jemne sa valiace pahorky s usadlosťami, ktoré sú obklopené špicatými cypruštekmi. A pre gurmána, samozrejme, červené vína, od tradičného chianti po takzvané supertoskánske.

Vinice si v kraji otvárajú pre jeho štýlovosť aj slávne osobnosti. Vlastné hrozno si tu pestuje a víno dorába napríklad Sting či americko-taliansky hviezdny kuchár Mario Batali. K tomu treba prirátať mimoriadne populárne sfilmované romány „spod toskánskeho slnka“ od presťahovanej americkej spisovateľky Frances Hayes a kraj naozaj nemusí robiť veľa na svoju propagáciu v zahraničí.

Zdroj: Profimedia.cz

Ak sa odpočíta vplyv romantických a ľahšie dostupných Benátok, je Toskánsko najnavštevovanejším krajom Talianska. So 43 miliónmi návštevníkov ročne, domácich a zahraničných, o dobrú tretinu predstihuje návštevnosť Lazia, v ktorom leží pupok sveta Rím.

Ikonografia Toskánska – domy s terakotovými strechami, kopce, cyprušteky a slnko – je natoľko vábivá, že sa v marketingu využíva aj tam, kde nepatrí. Keď najbližšie uvidíte reklamu na „autentickú toskánsku pizzu“ (mrazenú, ako inak) s príznačným domčekom na obale, vedzte, že Toskánsko nemá s pizzou spoločné vôbec nič. Má veľa iných tradičných pekárskych výrobkov, ale o nich neskôr.

„Romantická predstava o Toskánsku má svoje nevýhody, skoro každý, kto sa chce presťahovať do Talianska, mieri v prvom rade do Toskánska. To tlačí na ceny nehnuteľností aj všetkého ostatného,“ vysvetľuje dôverne Roman, ktorý kedysi praxoval na talianskej ambasáde a dva roky študoval na Sicílii. Inými slovami, má Taliansko v krvi.

Sám vraví, že podobne krásne sú aj menej populárne kraje, napríklad priľahlá vnútrozemská Umbria či Marche na jadranskom pobreží, avšak tie akoby boli pre záujemcov neviditeľné. Kto sa však nechystá do Toskánska sťahovať, ale ho len navštíviť, ten tieto lokálne problémy riešiť nemusí.

Zdroj: Ján Záborský

Mesto Mediciovcov

Prvá zastávka v Toskánsku väčšinou mieri priamo do hlavného mesta, Florencie. Letisko je blízko mesta, a tak už pri pristávaní dobre vidieť Duomo, Katedrálu svätej Márie, skvost z bieleho mramoru. Samotná Brunelleschiho kupola pokrytá červenými tehlami je aj po šesťsto rokoch stále najväčšou kupolou na svete postavenou len z tehál. Na jej jedinečnosť spomína vo svojich denníkoch mladý Michelangelo Buonarotti aj Leonardo da Vinci.

Pred vnorením sa do mesta sa oplatí najprv vyliezť na najobľúbenejšiu zastávku autobusových zájazdov, Piazzale Michelangelo. Vŕšok na opačnom brehu rieky Arno (alebo jednoducho Oltrarno, ako hovoria miestni) poskytuje panoramatický výhľad na celé mesto. Prejsť sa dá na druhú stranu cez viacero mostov. Asi každý návštevník si však na ten prvý prechod zvolí starý most, Ponte Vecchio.

Po tom, čo z neho Mediciovci vyhnali mäsiarov, lebo vraj smrdeli, sa v domčekoch prilepených na oboch stranách usídlili zlatníci a klenotníci. A, samozrejme, turisti. Vidieť most prázdny sa dá prakticky len zavčas rána, keď sú ešte obchodíky prázdne. Ponad Ponte Vecchio vedie uzavretá tajná chodba z radnice až do Palazzo Piti na opačnej strane Arna. Presúvali sa cez ňu vládcovia mesta Mediciovci, aby mohli vidieť na mesto a zároveň neboli videní.

Zdroj: Gettyimages.com

Florencia je studnicou renesancie a nijako to neskrýva: pred radnicou kúsok od Ponte Vecchio stojí v plnej kráse symbol renesancie, Michelangelov David. Návštevníka zo Slovenska môže potešiť, že na nádvorí radnice nájde vôbec najstaršiu známu fresku s vyobrazením Bratislavy. Tento rok odhalili jej zreštaurovanú podobu. Na obnovu prispel japonský podnikateľ. Na otázku prečo len odvetil, že mu to Florencia ponúkla. Pri odhaľovaní fresky bol vo Florencii prvýkrát.

Paláce v meste vlastní množstvo známych mien – od vinárskej rodiny Antinoriovcov (tí sa viac zdržiavajú v modernom vinohrade za mestom) po kožiarsku rodinu Ferragamovcov. Salvatore Ferragamo má v podzemí svojho paláca dokonca múzeum topánok, ktoré vyrobil pre slávne mená svetovej kultúry a politiky.

Kde sa najesť

Nevýhodou Florencie neustále plnej turistov je, že nájsť miesto s dobrým jedlom býva ťažké. Turistov lákajú na hlavných uliciach často na celotaliansku klasiku – cestoviny a pizzu –, pričom toskánska tradičná kuchyňa sa odvíja viac od chleba, strukovín, zeleniny a mäsa. Hlavne však diviny, ktorú si v bohatých lesoch mohli ľudia uloviť sami.

Kto má chuť na divinu, nech na menu hľadá diviaka (cinghiale), no populárny je aj zajac (coniglio) či bažant (fagiano). Vo Florencii sa dá natrafiť i na jedlá z ohrozeného bravčového plemena cinta senese (sienske pásikavé, podľa bieleho pása cez prednú nohu), hlavne však v podobe údenín, napríklad výbornej sušenej šunky.

Obed zo cinta senese je však pravdepodobnejší skôr v Siene. Ikonou Florencie je bistecca fiorentina, obrovský vyše kilový T-bone steak z miestnej hovädzej odrody chianina. Ponúkajú ho na každom rohu, no viac ako inokedy sa oplatí poradiť s internetom a bedekermi. Tri palce hrubý steak dá záujemca okolo štyridsať a viac eur, takže má zmysel vyberať si. Klasicky sa pripravuje nad dreveným uhlím, musí byť niekoľko týždňov odležaný a podáva sa len osolený a okorenený.

Zdroj: Gettyimages.com

Kto si chce pozrieť tento slávny kus mäsa naživo, stará krytá tržnica v centre Florencie má hneď niekoľko mäsiarskych stánkov, kde záujemcovi odkroja potrebný kusisko mäsa. V tržnici nájde i tripperiu, špecializovanú predajňu držiek. Florencia je totiž pyšná na svoje lampredotto, dusené držky v žemli, praotca všetkých fast foodov. Kto momentálbe nemá chuť na kilo hovädziny, nespraví chybu, keď na ulici vyskúša práve lampredotto.

Na Chianti

Okolo Florencie sa rozliehajú úrodné vrchy Chianti, zdroj slávneho rovnomenného červeného. Množstvo roztrúsených usadlostí tu dorába vlastné vína a ponúka možnosť prenocovania i účasti na oberačke. K tomu treba prirátať pestovanie olív, ktoré je tu rovnako rozšírené. Toskánsky olivový olej je menej výrazný než južný, grécky či španielsky, a má výraznejšie kvetinové tóny.

„Hovorí sa, že je to najkvalitnejší olivový olej na svete,“ hovorí vážne majiteľ zámočku Castiglioncchio na skok od Florencie. Prvotný návštevník mu iste rád uverí, skúsený italofil však už takéto tvrdenia počul od severnej Ligúrie až po Sicíliu. Zámoček však má vlastné drobné múzeum so starými metódami lisovania oleja. A návštevníka ponúka zapojiť sa do oberačky olív či hrozna, v závislosti od ročného obdobia.

Znalec vie, že chianti je zmes červených odrôd Sangiovese a Canaiolo, do ktorých sa pridáva 15 percent bielej Malvasie. Kto čaká precízne zmiešavanie na špecifickú chuť, bude pri oberačke prekvapený: červené i biele hrozná sa pestujú, zberajú a lisujú naraz, vinohrad je jednoducho vysadený tak, aby po jeho obratí pomer automaticky sedel. Večer je možné sadnúť si a osláviť vinobranie so skutočnými, šikovnejšími a výkonnejšími oberačmi, väčšinou rodinnými príslušníkmi a ich priateľmi.

Zdroj: Ján Záborský

Mor ho

Toskánsko, samozrejme, nie je len Florencia a okolie. „Sú dva druhy turistov: tí, čo zbožňujú Florenciu a nenávidia Sienu, a tí, ktorí to majú naopak,“ vysvetľuje miestny sprievodca. Pochopiteľne v Siene. Mesto, ktoré sa bohatstvom v stredoveku vyrovnalo Florencii a ktoré s ňou zápasilo o nadvládu nad regiónom, stojí v kopci.

Na jeho samom vrchu sa skvie katedrála, ktorá mala predstihnúť tú florentskú. Mesto však stihlo postaviť len kratšiu priečnu loď, hlavná dlhá loď stojí len v obrysoch. Aj dokončená časť však vyzerá monumentálne a vyráža dych, mešťania totiž nešetrili na výzdobe. Mramorové podlahy s výjavmi z Biblie patria medzi povinnú návštevu. Výstavbu zastavil mor, ktorý zahubil dve tretiny obyvateľstva a po tejto rane sa už mesto nikdy nevrátilo k zašlej sláve.

Zo strechy nedokončenej katedrály dokonale vidieť radničné námestie v tvare mušle, na ktorom sa odohráva každoročné palio – konské preteky mestských častí o vlajku (latinsky palium). Kto ich chce vidieť, čaká ho poriadna tlačenica a drahý prenájom hotelových izieb s výhľadom na námestie. Alebo si môže pozrieť úvodnú scénu z filmu Quantum of Solace s Jamesom Bondom, ktorý sa začína práve paliom v Siene.

Zdroj: Gettyimages.com

Cucina povera

Napriek bohatstvu stavanému na obdiv je kuchyňa Toskánska veľmi chudobná. Florencia síce dala svetu bankovníctvo či renesanciu, kuchyňa však zostala stále skôr pastierska a roľnícka. Cucina povera, chudobná kuchyňa, zvyknú ju nazývať kuchárky, pričom výraz má veľmi pozitívne konotácie. Kopcovité toskánske polia sa opracúvali ťažko, neustále rozbroje nepriali úrode, a tak sa miestni spoliehali na to, čo dali lesy a rieky. A lesy toho našťastie poskytujú doteraz veľa, od diviny po hríby či aromatickú hľuzovku, tartufo.

Cestoviny nie sú veľmi toskánskou klasikou, tou sú skôr výdatné polievky, ktoré nahradia často celé jedlo. Typická pappa al pomodoro je zeleninovo-paradajková polievka výrazne zahustená chlebom, podobne Toskánci robia aj francúzsku klasiku, cibuľačku.

Stopy sváru medzi rozhnevanými susedmi Florenciou a Sienou sú rozosiate po kopcoch celého Toskánska. Kto má chuť si pozrieť, ako vyzerala vojenská pevnosť strážiaca Sienu pred priamym útokom nepriateľa, má možnosť navštíviť Monteriggioni. Ide vlastne o múrmi obklopený vrch kopca, ktorý je v súčasnosti len drobnou dedinkou so 43 obyvateľmi.

Podobne opevnených kopcov má Toskánsko stovky, najslávnejším je San Gimignano. Mesto veží, ktoré si miestni stavali na obranu pred útokmi (a na predvedenie svojho bohatstva, takže výjazd k mestu vyzerá ako pohľad na stredoveký Manhattan), sa pýši kvalitným bielym i červeným vínom a skvelým výhľadom do údolia. V dobrom počasí možno vidieť z mohutných hradieb na desiatky kilometrov kopcov posiatych dedinkami.

Jabĺčko z Volterry

A, samozrejme, Toskánsko je i morské pobrežie, Pisa so svojou šikmou vežou či pôvabná Lucca za mestskými hradbami a rodisko Giacoma Pucciniho. Starobylá Volterra skrýva etruský oblúk, „... ktorý neskôr prevzali Rimania a privlastnili si ho“, rozpráva rozčúlený sprievodca.

Miestni sú na to, že ich predchodcovia boli Etruskovia, teda staršia civilizácia než tá rímska, náležite hrdí a radi to zdôrazňujú. Toskánsku podľa nich patrí hlavná zásluha na vyspelosti Rímskej ríše. Inak je Volterra storočia známa spracovaním alabastra, výrobu sôch je možné vidieť na vlastné oči. K starobylosti priestorov prispieva i fakt, že sú pokryté rokmi nánosov jemného alabastrového prachu. Moderný turista si možno spomenie, že Volterra je tiež hlavným mestom upírov zo série Súmrak. V alabastrovej dielni to pripomenie jablko s nápisom Twilight.