Hry sa dajú deliť na dva úplne odlišné svety. V prvom sú singleplayer tituly. Zaujmú grafikou, príbehom alebo nejakým nápadom. Ale človek ich prejde, hoci aj dva- či trikrát a hotovo. Potom sú tu multiplayer kúsky a tie ostávajú na počítači nainštalované aj celé roky. Ich základom je komunita ľudí a teda úplne iný druh zábavy. Presne do tejto skupiny patrí PUBG.
Zatiaľ som v tomto titule noob (začiatočník) a za sebou mám len pár desiatok hodín. Aké sú zatiaľ moje dojmy?
Roky som relaxačne hrával Counter Strike alebo Left4Dead 2 s kamarátmi online. PUBG sa od nich trochu odlišuje v tom, že dovoľuje hrať úplne sám za seba, hoci v obrovskej komunite ľudí. Samozrejme, omnoho zábavnejšie je hrať v páre alebo štvorčlennom tíme s mikrofónom pri ústach. Druhou odlišnosťou je, že hra je oproti inými titulom neúprosná a má atmosféru, ktorá zvyšuje adrenalín aj po desiatkach odohratých hodín.
Je to tak trochu kombinácia digitálneho paintbalu a schovávačky. Hlavne ak hráte sám. Na mape veľkej približne 8x7 štvorcov, každý s veľkosťou kilometra štvorcového, nemusíte celé minúty stretnúť živú dušu. O to viac stúpne tep srdca, ked potom v diaľke uvidíte bežiacu čiernu bodku, teda nepriateľa.
Alebo naopak, aj štvrť hodinu s napätím hľadáte výbavu a zbrane, rozhliadate sa do diaľky, pre istotu si na kopci za skalou čupnete pre lepší výhľad a bum. Strela do hlavy, hra končí. Je to extrémne frustrujúce a zároveň to ženie človeka rýchlo zapnúť nové kolo. Po zabití je fajn funkcia pozretia vašich posledných pár sekúnd života z pohľadu hráča, ktorý vás na druhý svet poslal. Veľa sa z toho vie človek naučiť.
To je ďalší aspekt tejto hry, podobne ako iných repetetívnych multiplayer hitov. Na prvý pohľad vyzerajú rovnako, ale každá hra má miliardu premenných, ktoré sa ešte môžu na x spôsobov kombinovať. Je preto nutné skákať na zalesnený ostrov alebo „texaskú“ púšť znova a znova a aspoň trochu si osvojovať reálie. A potom je najlepšie hrať v tíme so skúsenejšími hráčmi a pozorovať, čo kde kedy a ako robia.
Na PUBG je skvelé aj to, že obrovský dopad má šťastie. Takže aj začiatočník si to užije. Napríklad doskočí na miesto s brnením a dobrými zbraňami a neďaleko dopadne profi hráč, ktorý však stihne nájsť len brokovnicu. A hneď máte prvý zásah. Prípadne na rozsiahlej mape nikdy neviete, či pár stovák metrov pred vami pri strome nezazriete chrbtom otočeného nepriateľa. A máte ďalší zásah. Lebo PUBG je ako lov ne jelene. Človek musí byť rýchly a zároveň tichý a nenápadný. A pozerať neustále do všetkých smerov.
Je nutné si natrénovať mušku. Zvykanie na hitboxy (oblasti postavy, ktoré môžu byť zasiahnuté) trochu trvá. A hlavne problém je v tom, že nejestvuje žiaden tréning so strelnicou, všetko sa človek musí učiť priamo v hre. PUBG našťastie na jednu mapu hádže hráčov s podobne vysokou. Aspoň sa tvári, že to robí. Trochu pomáha pozrieť si pár videí hrania profesionálov na YouTube alebo Twitch.
PUBG je ten druh hry, ktorý po hodine odinštalujete alebo ju budete hrať mesiace. Len dve mapy sa zdajú málo a prekážať aj opakovanie postupu – zoskok, zbieranie výbavy, utekanie do stále sa zmenšujúcej a vždy inde určenej zóny, smrť. V skutočnosti sú obe mapy obrovské, lietadlo zhadzuje hráčov stále z iného smeru... Jednoducho každé kolo je iné. Stále frustrujúce a stále zábavné.
