Zástanca základného príjmu: Na dôstojný život by ľuďom malo stačiť 370 eur

Myšlienka nepodmieneného základného príjmu je postavená na finančnej dávke, ktorú dostáva od štátu v pravidelných intervaloch každý občan. Bez akýchkoľvek podmienok. Človek pritom môže mať ďalšie príjmy zo svojho zamestnania, ktoré si môže aj nemusí nájsť. Základný príjem dostane tak či tak.

Ten tak tvorí materiálny základ, ktorý každému umožňuje prežiť svoj život kvalitnejšie. Jeho zavedenie môže zvýšiť slobodu a umožniť ľuďom, aby neboli otrokmi svojho zamestnávateľa. Zároveň ide o riešenie budúcnosti pracovného trhu, ktoré smeruje podľa skeptikov do fázy technickej nezamestnanosti, kde automatizované stroje nahrádzajú prácu ľudí, čím dochádza k tomu, že zo sveta postupne zmizne stredná trieda.

Ide možno o poplašné správy, ale časť pravdy v nich nájdeme. Téme sme sa venovali detailnejšie v tomto článku pred troma týždňami.

Záujem o základný príjem vyvolal experiment v Utrechte a iných holandských mestách, ktoré už rozbehli prvé prípravy na jeho spustenie v testovacej fáze.

Najnovšie sa nad zavedením základného príjmu vážne uvažuje vo Fínsku po tom, ako miera nezamestnanosti vystrelila nad 10 percent, čo je približne 280-tisíc ľudí „Pre mňa základný príjem znamená zjednodušenie systému sociálnej starostlivosti,“ cituje televízia BBC premiéra Juha Sipilu.

Nápad má podporu nielen medzi politickými stranami, ale aj vo verejnosti. Štyria z piatich Fínov ho podporujú. „Základný príjem? Áno, ja by som rád mal tisíc eur za mesiac,“ tvrdí podľa BBC muž v stredisku pre nezamestnaných v meste Pori v blízkosti západného pobrežia Fínska. Tvrdí, že hľadanie pracovného miesta mu strpčuje zbytočná byrokracia. Keď hľadajú prácu alebo si nájdu sezónnu prácu, musia sa na úradoch pravidelne ukazovať.

Zatiaľ nie je jasné, v akej výške bude základný príjem vo Fínsku zavedený. Fínsky premiér už vyjadril podporu pre experiment, ale zatiaľ v obmedzenej miere. Účastníci by mal byť vybraní z rôznych regiónov. Analytik Tank research centre Otho Kanninen navrhuje, aby sa osemtisíc obyvateľom pochádzajúcim z nízkych príjmových skupín vyplatili štyri rôzne mesačné sumy - od 280 do 500 eur. „V prípade, že by vplyv na zamestnanosť v priebehu experimentu bol katastrofálny, základný príjem by sme, samozrejme, nenasadili vo väčšom meradle,“ hovorí.

Jednou z prekážok, ktoré bránia zavedeniu pilotného projektu, je vo Fínsku ústava, ktorá garantuje každému rovnosť. Preto aj malý experiment by postavil svojich účastníkov do nerovného prostredia. Či dôjde k zmene ústavy, je zatiaľ nejasné.

Jedným z najväčších propagátorov zavedenia základného príjmu v našom regióne je český filozof Marek Hrubec, ktorý v roku 2013 viedol českú časť celoeurópskej diskusie o nepodmienenom základnom príjme (NZP). „V tom čase som začal byť oslovovaný ľuďmi z neziskových organizácií, aby som sa k základnému príjmu vyjadril v spoločnosti, a po niekoľkých rokoch aby som za Česko koordinoval Iniciatívu európskych občanov za NZP, ktorá po celý rok 2013 prebiehala vo všetkých krajinách Európskej únie a paralelne fakticky aj vo Švajčiarsku,“ vraví v rozhovore pre TREND.sk.

Marek Hrubec tvrdí, že na základný príjem je v štáte dostatok peňazí Zdroj: Archív M. H.

Ak by ste dostávali základný príjem, pracovali by ste naďalej?

Keby som dostával základný príjem, naďalej by som pôsobil na Akadémii vied, pretože môžem robiť vedeckú činnosť, ktorú som si sám vybral. Mám šťastie, že je to v súčasnosti uznávaná práca, ktorá si zaslúži mzdu. Mnoho iných ľudí také šťastie nemá, pretože trh ich mnohokrát veľmi hodnotnú a užitočnú činnosť za prácu hodnú mzdy neuznáva.

Takže vy považujete základný príjem za riešenie súčasného trhu práce?

Základný príjem je známy skôr pod termínom nepodmienený základný príjem (NZP) a presadzujem ho pre všetkých ľudí, ale hlavne pre tých, ktorí ho potrebujú najviac. Ide o osoby so žiadnymi alebo nízkymi príjmami, bezdomovcov či inak marginalizované skupiny osôb. Nemuseli by už na úradoch zložito dokazovať, že majú základné potreby, pretože základný príjem by dostávali všetci občania. Vstúpili by sme do novej fázy ľudských dejín, do civilizovanej spoločnosti, kde je skutočne zabezpečené právo ľudí na život a na dôstojný život.

Základný príjem by mal vo svojej podstate nahradiť sociálne dávky, ktoré sú dnes podmienené dokazovaním. Logicky z toho vyplýva, že by zmizla byrokracia na úrovni Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní alebo čiastočne úradov práce. Nespôsobí základný príjem vo svojej podstate nárast nezamestnanosti u ľudí, ktorých zamestnával štát?

Niektoré podmienené sociálne dávky by boli skutočne nahradené základným príjmom. Niektoré iné sociálne dávky by boli naďalej vyplácané, lebo niektorí ľudia sú oproti iným občanom znevýhodnení. Napríklad nevidiaci potrebujú špeciálne dávky na to, aby si mohli zaplatiť sprievodcu na miesta, kam potrebujú ísť niečo úradne vybaviť alebo si niečo dôležité kúpiť a nepoznajú cestu naspamäť. V tomto prípade im vodiaci pes nepomôže. Nie je dôvod, prečo by mali nevidiaci ľudia dostávať len základný príjem rovnako ako iní občania a ďalšia sociálna dávka nekompenzovala ich slepotu.

Ale celkovo máte pravdu, že by sa zavedením základného príjmu obmedzila byrokracia v štátnej správe vďaka tomu, že by sa v mnohých prípadoch nemusela zisťovať oprávnenosť dávky. Základné potreby by jednoducho boli zaistené plošne vyplácaním základného príjmu. Nechceme predsa, aby ľudia vykonávali zbytočnú prácu len preto, aby boli zamestnaní. Po zavedení základného príjmu by mohli mnohí administratívni pracovníci vykonávať viac tvorivej činnosti a pracovať na tom, čo je nutnejšie. Umožnilo by to vznik nových druhov platenej práce a zdvihla by sa opäť zamestnanosť.

Znie to trošku naivne. Základný príjem sa skloňuje najčastejšie s technickou nezamestnanosťou. Chceme ju preto, lebo sa bojíme, že našu prácu nahradia stroje. Nie je základný príjem skôr náplasťou na technologickú revolúciu?

Potreba základného príjmu sa zdôvodňuje tým, že stroje a automatizácia pracujú čím ďalej, tým viac za ľudí a preto sa všetci môžeme podeliť o výsledky práce strojov a automatov. Po industriálnej revolúcii ľudia stratili časť svojej práce. Zatiaľ čo pred revolúciou zvyčajne pracovali 12 alebo aj viac hodín denne a šesť dní v týždni, dnes na Slovensku ľudia pracujú zvyčajne len osem hodín denne päť dní v týždni. Časť práce výborne nahradili stroje a ľudia nemusia drieť v často únavnej a dlhotrvajúcej práci.

Dnes sa zavádza stále viac automatizovanej roboty a ľudia opäť nebudú musieť toľko pracovať. To je veľká výhoda. Je potrebné, aby výsledky práce automatov neoslávila len malá skupinka oligarchov, ale aby boli financie z automatizácie prerozdelené medzi všetkých občanov prostredníctvom základného príjmu.

Kto donúti vlastníkov strojov, aby sa o svoje zisky rozdelili medzi ľudí? Nie je to utópia mimo kapitalizmu?

Vlastníkom, samozrejme, patrí odmena za ich vlastnú prácu, ale nie je udržateľné, aby si odcudzili všetky výsledky práce automatov. Vlastníci predsa automaty nevymysleli a nevytvorili, ale automaty sú výsledkom tvorivosti a úsilie dlhých generácií v oblasti vývoja techniky v priebehu historického vývoja ľudskej civilizácie.

Čo sa stane s najviac nenávidenými prácami? Predstavte si umývanie verejných záchodov. Kto to bude robiť, keď budú ľudia dostávať základný príjem? Logicky sa naskytá odpoveď: zamestnanci budú mať viac možností rokovať o plate, ale v tomto prípade vyšší plat zvýši aj náklady miest, ktoré týchto umývačov záchodov platia. Nemyslíte si?

V súčasnosti sú pracovníci na neatraktívnych pozíciách veľmi zle platení. O ich služby je ale veľký záujem, pretože ľudia pochopiteľne potrebujú napríklad smetiarov, ktorí odvážajú odpadky. Po zavedení základného príjmu si budú môcť smetiari a ďalší pracovníci v neatraktívnych, ale potrebných pozíciách oprávnene vyrokovať väčšie platy. To je predsa spravodlivé. Zároveň zavedenie by ľuďom umožnilo platiť menej pracovníkov, o ich práci by bol menší záujem.

Čo tým myslíte?

Keď budú mať ľudia základný príjem, budú mať viac času zaistiť si sami rôzne sprostredkovateľské služby, na ktorých dnes parazitujú rôzni priekupníci. Budú mať viac času napríklad na to, aby si sami vyhľadali a kúpili tovar rovno od výrobcov alebo od primárneho obchodníka. Prinesie to viac spravodlivosti tiež do sféry finančného odmeňovania práce. Bude to veľká pozitívna civilizačná zmena, ktorú si dnes väčšina ľudí ani nevie predstaviť.

Odhliadnime od prípadu Aljašky, ktorá na to má fond z ropy. Ako by sa mal v slovenských podmienkach financovať základný príjem?

Existuje mnoho variantov, ako ho financovať. Každá oblasť sveta má iné možnosti a občania v rôznych krajinách dávajú prednosť rôznym zdrojom. Určite by sa mala rešpektovať vôľa občanov.

Veľké množstvo financií možno získať napríklad zabránením daňovým únikom do daňových rajov. V Českej republike ide o stovky miliárd českých korún ročne a na Slovensku podobne.

Ako si myslíte, že tomu zabránite?

Nemusíme firmám brániť, aby mali sídla v daňových rajoch. Keď ich tam majú a u nás neplatia dane, môžeme týmto parazitným firmám legálne zakázať predávať na našom území tovar a služby. Nech si ich skonzumujú v daňových rajoch, alebo nech doplatia dane.

Ďalším zdrojom financií je zavedenie hmotnej zodpovednosti politikov, ktorí dnes často „odklonia“ financie a nenesú zodpovednosť za veľké finančné straty štátu. Ďalším zdrojom je dôsledné stíhanie korupcie politikov, do ktorej patria aj takzvané politické obchody, ktoré sa dnes medzi mnohými politikmi a podnikateľmi považujú za normálne. Ďalej je možné zaviesť Tobinovu daň na finančné špekulácie, čo je projekt, ktorý bol predtým považovaný za radikálny, ale dnes je podporovaný aj EÚ aj OSN.

Je tiež možné zaviesť výraznejšie progresívne zdanenie majetku a príjmov, využiť zisky (polo)štátnych podnikov, ekologickú daň a množstvo ďalších zdrojov. Mnoho financií možno získať zmenou poradia dôležitosti jednotlivých výdavkov štátneho rozpočtu - napríklad znížením výdavkov na ozbrojenie a ich presunutím do základného príjmu. Kombináciou týchto opatrení je možné získať dostatok financií na vyplácanie základného príjmu.

Nebude viesť vysoké zdanenie príjmov fyzických osôb v kombinácii s istým štandardom v podobe základného príjmu naopak k demotivácii pracovať? O akej výške zdanenia hovoríme?

Nie je nutné zavádzať vysoké zdanenie príjmu všetkých fyzických osôb. Nebolo by to spravodlivé. Po prvé, je potrebné zaviesť dostatočné progresívne zdanenie. Po druhé, existujú spravodlivejšie zdroje financovania základného príjmu, o ktorých som sa zmienil.

Pokiaľ ide o Lafferovu krivku (Pozn. red.: Ekonomická teória ju využíva na zobrazenie vzťahu medzi sadzbou dane a daňovým výnosom), je síce dôležitá, ale mala by byť len jedným z prvkov pri konštrukcii daní. Identifikácia optimálnej výšky zdanenia, aby nebola príliš nízka alebo príliš vysoká, a aby sa tak vybralo čo najviac daní, by mala byť len jednou z hľadaných hodnôt.

Ak by Lafferova krivka bola prioritou, šlo by fakticky o technokratickú diktatúru. Uvediem paralelu. Môžeme povedať, že demokracia tiež nie je najlacnejšia forma vlády, ale napriek tomu ju preferujeme, pretože ju považujeme za spravodlivejšiu ako iné formy vlády, z ktorých niektoré sú aj lacnejšie, ale krutejšie. Finančná efektivita teda zrejme nie je prioritou. Podobne to môže byť pri zdanení.

V akej výške by sa mal zaviesť základný príjem v česko-slovenských podmienkach? Ktoré premenné by do výpočtu vstupovali?

Domnievam sa, že v Česku a na Slovensku by sa mohol zaviesť v rovnakej výške, v akej sme ho presadzovali už v celoeurópskej kampani Iniciatíva európskych občanov za NZP v roku 2013. Podľa štandardov EÚ ide o výšku, ktorá umožní dostať sa nad hranicu chudoby, konkrétne je to 60 percent národného mediánu ekvivalentného čistého príjmu.

V Česku alebo na Slovensku môžeme pre jednoduchosť uvažovať o 10-tisíc českých korunách mesačne (približne 370 eur). To je základná premenná, na ktorú by sa mal brať ohľad. V optimálnom prípade by mal základný príjem zabezpečiť dôstojný život človeka a plnú účasť občana v spoločnosti.

Jeho výšku by mali nakoniec určiť ľudia v referende. Existuje veľa možností, v akej výške NZP zaviesť a z čoho ho financovať. V tejto fáze diskusie o NZP netreba žiadny návrh fetišizovať. Najprv by mali mať ľudia možnosť dôkladne spoznať význam a výhody takéhoto príjmu, možnosti financovania, viesť debaty a až potom by sa mohlo v nadväznosti na výsledky debát prikročiť k stanoveniu presnej výšky a spôsobov financovania, o čom by mohli občania následne hlasovať v referende.

Navyše, nežijeme v izolácii v jednej krajine. V nadnárodnej a globálnej dobe je vhodné koordinovať aktivity so susednými alebo blízkymi krajinami v rámci ekonomickej a politickej únie, aby prípadne nedochádzalo k prípadným výkyvom ekonomiky a sociálneho zabezpečenia kvôli iným podmienkam v krajinách, s ktorými sme úzko obchodne a politicky spätí.

Čisto technicky - ak by základný príjem bol stanovený na úrovni 370 eur plus niektorí by si privyrábali, nebola by výsledkom v ekonomike inflácia? Vyšší príjem spôsobí vyššiu spotrebu, na ktorú by podnikatelia zareagovali svojimi cenami.

Po zavedení základného príjmu by síce niektorí podnikatelia mohli mať tendenciu zneužívať podmienky na trhu, ale také prečiny možno korigovať štátnym zavedením limitov cien na dôležité druhy tovaru počas určitého obdobia. Napríklad na rok a po roku opäť upraviť limity. Podobne sa to v niektorých štátoch robilo po zavedení eura, keď sa niektorí podnikatelia chystali zneužiť novú situáciu zvýšením cien. Predpokladali totiž, že euro je v nominálne nižších jednotkách, a tak ľudia budú ochotnejší zaplatiť za tovar viac, preto mohli výraznejšie zaokrúhľovať ceny nahor. Po roku alebo pár rokoch sa ale nové podmienky usadia a regulácia nebude potrebná.

Je to pomerne komplikované, všade požadujete štátne zásahy. Čo ale migrácia v rámci voľného pohybu v rámci EÚ? Nikto mi nemôže zakázať sa presťahovať tam, kde bude jednoducho vyšší základný príjem, a požiadať o občianstvo.

Je to možné realizovať aj bez emigračných vĺn. Záleží na tom, ako budú nastavené podmienky vyplácania. Voľný pohyb osôb v EÚ predsa ani dnes neznamená to, že Slovák alebo Čech dostane automaticky občianstvo Nemecka alebo Francúzska. Rovnako tak by zavedenie základného príjmu v jednej krajine nemuselo znamenať, že by na neho mali právo aj občania iných krajín, aj keby do tejto krajiny emigrovali.

Určite by sa zvýšil záujem emigrantov, ktorí by v nich chceli získať občianstvo. To by ale predsa bolo len dobre v prípade bohatých krajín, pretože tieto krajiny by tak boli motivované, aby poskytovali väčšiu rozvojovú pomoc a spoluprácu chudobnejším krajinám, z ktorých by ľudia do týchto bohatých krajín emigrovali, aby sa migrácia pozastavila či obmedzila. Súčasné veľké globálne nerovnosti medzi bohatým severom a chudobným juhom a vojnové ničenie krajín na severe Afriky a na Blízkom východe nutne vedú už dnes k silnejúcej migrácii.

Podporovatelia tohto návrhu často operujú s tvrdením, že základný príjem vyrovná príjmový nepomer medzi mužmi a ženami. Obe pohlavia by dostali síce od štátu rovnaký príspevok, no prečo by sa mali zrazu vyrovnať rozdiely v platoch?

Základný príjem by vytvoril také podmienky, ktoré by postupne viedli k odstraňovaniu rozdielov medzi mužmi a ženami napríklad v oblasti miezd. Dnes majú ženy v krajinách Európy približne o tretinu nižšie platy ako muži.

Za spoločenskú normu práce sa považuje neprerušovaná kariéra. To je ale norma, ktorú spĺňajú väčšinou muži, pretože ženy svoju pracovnú kariéru zvyčajne prerušujú kvôli starostlivosti o deti alebo seniorov. Z tohto dôvodu potom ženy majú nižšie platy a neskôr nižšie dôchodky, trpia čiastočnou stratou kvalifikácie alebo neistotou pri snahe vrátiť sa do zamestnania. Ak sa im do práce podarí vrátiť, stretávajú sa s diskrimináciou, pretože zamestnávatelia nechcú tolerovať to, že ženy zostávajú s chorými deťmi doma a podobne.

Základný príjem by poskytol ľuďom väčšie finančné zázemie a umožnil tak väčší priestor pre prerušovanú kariéru, ktorú by mohli viac využívať aj muži. Novou spoločenskou normou by sa tak mohla stať prerušovaná kariéra. Ľudia by neboli nútení preferovať workoholizmus a zdieľať obavy z prerušenia kariéry. Odstránila by sa tak nútená závislosť od zamestnávateľa, systému podmienených sociálnych dávok či na rodinných príslušníkov.

Keď je to taký úžasný systém, prečo sa nikde vo svete nerozbehol na plné obrátky, okrem experimentov v Afrike alebo v Kanade?

Už niekoľko desaťročí je vyplácaný na Aljaške. Samozrejme, je možné sa pýtať, prečo ho tam alebo inde nerealizovali „na plné obrátky“. Odpoveď na túto otázku by mohla byť rovnaká ako pred sto rokmi v mnohých krajinách odpoveď na otázku, prečo ešte nezaviedli všeobecné hlasovacie právo alebo všeobecné zdravotné poistenie.

V dejinách sa jednoducho rôzne práva zavádzajú postupne v závislosti od toho, ako si ich ľudia presadzujú v bojoch o svoje uznanie. Zdá sa, že až teraz dozrieva čas na politické presadenie základného príjmu vo viacerých krajinách. Všetko je v dejinách raz prvýkrát. Keby ľudia nikdy neskúšali presadiť nové spôsoby života a nové práva, žili by sme stále v praveku.

Neoslabil by základný príjem medziľudskú solidaritu tým, že by ľuďom vo finančnej tiesni zobral ospravedlnenie? Z dlhodobého hľadiska by sa totiž ceny na trhu prispôsobili vyššej kúpnej sile a zo stredo- a možno dlhodobého hľadiska by ostali opäť "chudobnými".

Možno by sa oslabila súčasná náhodná a neistá charita, ale jeho zavedenie by naopak znamenalo posilnenie solidarity medzi ľuďmi, pretože existencia základného príjmu by konečne znamenala solidárne uznanie práva na život každého občana. Dnes majú toto právo ľudia len formálne a napríklad bezdomovci v zime umierajú v mrazoch.

Čo sa týka cien na trhu, ľudia si dnes môžu dovoliť kúpiť viac ako napríklad v 19. storočí. Z dlhodobého hľadiska môžeme povedať, že ľuďom sa v boji o spravodlivosť postupne pri rozvoji spoločnosti darí presadzovať svoje uznanie, aj keď nejde o lineárny vývoj a dochádza ku krízam a dočasným sociálno-ekonomickým prepadom.

Ako by sa vykorenili emócie medzi ľuďmi, keď sa stretne zamestnaný človek so spoločensky neaktívnym človekom? Nevyvolá „cielená lenivosť“ v dôsledku základného príjmu spoločenské trenie?

Staviate proti sebe „zamestnaného človeka“ a „spoločensky neaktívneho človeka“. Nemusia byť protikladmi. Zamestnaný človek môže byť spoločensky veľmi neaktívny a dokonca môže byť spoločensky škodlivý. Napríklad človek zamestnaný ako burzový maklér alebo bankár môže byť v niektorých prípadoch iba ziskuchtivý, ktorý chce výrazne poškodiť výrobcov, obchodníkov a spotrebiteľov, ako sme videli napríklad v priebehu globálnej ekonomickej krízy. A keď niektorí títo bankoví paraziti museli s hanbou opustiť svoje exkluzívne platená miestečka, v niektorých prípadoch dostávali paradoxne „zlaté padáky“. Navyše mnoho zamestnaných pracuje v pozíciách, kde nič netvoria a spoločenské aktivity sú zablokované.

Naopak niektorí nezamestnaní ľudia sú spoločensky veľmi aktívni. Starajú sa napríklad doma o deti, seniorov, chorých, invalidov alebo pracujú v prospech občianskej spoločnosti či obce alebo tvoria v kultúrnej sfére, ale ich prácu momentálne pracovný trh neuznáva, a preto sú nezamestnaní. Zamestnanosť teda ešte neznamená spoločenskú prospešnosť a naopak.

Čo sa týka „cielenej lenivosti, tak takí ľudia by boli, ale len minimum, podobne ako v iných spoločenských systémoch, vrátane toho nášho. Prevažná väčšina ľudí nechce žiť v úplnej pasivite a navyše nechce len prežívať s minimom financií, pretože chce žiť na vyššej životnej úrovni. Ani dnes predsa ľudia nemusia pracovať na plný pracovný úväzok a mohli by pohodlne prežívať na malých úväzkoch, ale väčšina ľudí preferuje plné úväzky, aby si mohla dovoliť vyššiu životnú úroveň.