Odpad po sebe zanechali sovietske uránové bane vybudované po druhej svetovej vojne v rámci tajného vojenského projektu. V baniach pracovali politickí väzni, príslušníci „politicky nespoľahlivých“ národnostných menšín alebo vojaci Červenej armády, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili z nemeckého zajatia.
Do roku 1968, kedy sa ťažba skončila, vyprodukovali bane dva milióny kubíkov hlušiny uloženej na svahoch tiesňavy pri Mailuu-Suu.
Rieka rovnakého mena, ktorá dnom tiesňavy preteká, ústí do rieky Syrdarja, ktorá preteké Ferganským údolím. Oblasť, územne rozdelená medzi Kirgizsko, Uzbekistan a Tadžikistan, je husto osídlená, žije tam viac ako 14 miliónov ľudí. Haváriu sprevádzanú zvýšenou rádioaktivitou prežila už v roku 1958, kedy sa na jednom z prítokov rieky Syrdarja po záplavách a následnom zemetrasení pretrhla priehrada a strhla so sebou do údolia aj odpad z kirgizských baní.
Sovietske úrady bilanciu nešťastia nikdy nezverejnili, ale podľa ekológov rádioaktivita zasiahla nielen obyvateľov údolia, ale aj dobytok, ryby a ryžu pestovanú na miestnych poliach. V Mailuu-Suu sú podľa agentúry Reuters zhubné choroby dvakrát častejšie než je okolitý priemer, vysoký je počet ľudí s Downovým syndrómom a prakticky všetci trpia chorobami štítnej žľazy.
Podľa expertov Európskej komisie a Európskej banky pre obnovu a rozvoj je na spevnenie úložiska rádioaktívneho odpadu pri meste Mailuu-Suu alebo na jeho prevoz na iné miesto potrebných minimálne 30 miliónov eur. Ďalších 40 miliónov by si vyžiadala sanácia inej opustenej uránovej bane v neďalekom Tadžikistane.
