Špekulácie, mýty a fakty o ustanovení 363 Trestného poriadku

Málo známe ustanovenie sa stalo témou bežných ľudí kvôli osobám, ktorých sa konania týkajú. Mená Haščák, Pčolinský, Kováčik rezonujú v spoločnosti a pútajú pozornosť.

Médiá kritizujú generálneho prokurátora za jeho rozhodnutia a celá problematika ostáva pre laikov nevysvetlená. Pravdou je, že ustanovenie 363 Trestného poriadku a otázky s ním spojené sú náročné aj pre odborníkov, navyše pre ich skutočné pochopenie je potrebné mať vedomosti z vnútorného fungovania prokuratúry.

Aby toho nebolo málo, ide o prierez dvoch právnych odvetví, a to trestného a ústavného práva.

Podstata problému

Ustanovenie 363 Trestného poriadku patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky. Tie sa využívajú vtedy, keď už nie je možné použiť riadne opravné prostriedky, napr. verejnosti známe odvolanie. Stáva sa to v prípadoch, kedy rozhodnutie, proti ktorému smerujú, nadobudlo právoplatnosť.

Z podstaty mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva, že zrušiť právoplatné rozhodnutie možno len vtedy, ak by ním bola vážne ohrozená spravodlivosť.

Generálny prokurátor musí zrušiť rozhodnutia policajta alebo prokurátora použitím § 363, ak bol nimi alebo v konaní takto porušený zákon, pretože účelom trestného konania je náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov podľa zákona spravodlivo potrestať, ako to ustanovuje § 1 Trestného poriadku.

Mýty a špekulácie

Médiá prinášajú správy, ktorými vytvárajú v spoločnosti dojem, že po rozhodnutiach podľa § 363 Trestného poriadku sa v prípadoch viac nebude konať a páchatelia v tejto veci „už nikdy nebudú postavení pred súd“. Verejnosť chápe rozhodnutia generálneho prokurátora ako definitívne. V tomto prípade ide o mýtus.

Ak napríklad generálny prokurátor zruší vznesenie obvinenia ustanovením 363, prokurátor alebo policajt môžu opätovne vzniesť obvinenie, dokonca v rozhodnutiach prikazuje vo veci znova konať a rozhodnúť. Trestné stíhanie sa môže začať znova a o prípadnej vine a nevine bude nakoniec opäť rozhodovať súd.

Ďalším mýtom sú domnienky, že médiá alebo politici, ktorí prinášajú informácie, vedia o kauzách viac ako verejnosť. No je to naozaj tak? Sami sú tiež len „verejnosťou“ a nemajú prístup ku spisom. Do tých môžu nahliadať len osoby, ktorým to umožňuje zákon, napríklad obhajca alebo prokurátor.

Z toho vyplýva, že verejné diskusie sú len špekulácie o tom, či a ako bol porušený zákon rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a ako mala rozhodnúť generálna prokuratúra.

Slovensko dopláca na nedostatok autorít z oblasti justície alebo prokuratúry, ktoré by objasnili postup orgánov v kauzách hýbajúcich spoločnosťou. Prispeli by k upokojeniu vášní a zvýšeniu právneho povedomia spoločnosti. Slovenská advokátska komora síce pripravila kvalitnú analýzu ustanovenia § 363 Trestného poriadku, ide však o odborný text, ktorý nie je určený pre laickú verejnosť.

Názorové nezhody

Medzi politikmi, ale aj v odbornej verejnosti sa vytvorili dva názorové tábory, z ktorých jeden spomínané rozhodnutia generálneho prokurátora nespochybňuje a druhý v nich vidí zásah generálneho prokurátora do rozhodovacej právomoci súdov.