Talianske parlamentné voľby budú v nedeľu 25. septembra. Pokiaľ sa dá dôverovať prieskumom, ich víťazom bude pravicová koalícia vedená stranou Fratelli d’Italia na čele s krajne pravicovou Giorgiou Meloniovou. Najpravdepodobnejším menšinovým koaličným partnerom bude Matteo Salvini, bývalý minister vnútra a predseda strany Liga, ktorá má rovnako notorickú povesť populistickej pravice.
Pravicová budúcnosť Talianska je teda takmer spečatená, ostáva rozhodnutie voličov o pomere síl v budúcej vláde. Zaujímavým bodom zlomu medzi Ligou a Fratelli d'Italia je zahraničná politika. Zatiaľ čo sa G. Meloniová snaží profilovať ako v princípe spoľahlivá západná spojenkyňa, M. Salvini v minulosti flirtoval s Ruskom.
Silná Meloniová by nebola dobrou správou pre taliansku demokraciu, NATO, Spojené štáty a Ukrajina by si však mohli vydýchnuť. Tak argumentujú vo Foreign Affairs Erik Jones, riaditeľ centra pre pokročilé štúdiá na European University Institute a Elettra Ardissino, analytička pre európske záležitosti v konzultačke Greenmantle.
Fašistické korene
Po Druhej svetovej vojne hľadalo Taliansko spôsob, ako sa vysporiadať s fašizmom. Odmietnutie ideológie nebolo ani zďaleka univerzálne a muselo zápasiť s naratívom, podľa ktorého nebolo pravým problémom politické nastavenie krajiny, ale iba jej spojenectvo s nacistickým Nemeckom.
Z popola krajnej pravice vstalo talianske sociálne hnutie, ktoré sa pravidelne účastnilo parlamentných volieb a vyvíjalo úsilie vrátiť krajne pravicové myšlienky do hlavného prúdu. Hrádzou, ktorá hnutiu znemožnila normálnu účasť v politike, bol konsenzus ostatných strán, ktoré s nimi odmietli spolupracovať. Politické derby v Ríme definoval počas Studenej vojny zápas medzi kresťanskými demokratmi s podporou USA a komunistov s podporou ZSSR. Sociálne hnutie nikdy nedosiahlo vysoké posty, v kľúčových chvíľach ale podržalo kresťanských demokratov proti komunistom.
Zvrat prišiel po páde železnej opony, ktorá so sebou strhla nielen komunistov, ale aj kresťanských demokratov. Politické vákuum naplnila spleť bizarných subjektov, akými boli severné ligy za nezávislosť, v ktorých nachádza svoj pôvod M. Salvini, alebo tvrdý a bezcieľny populizmus Silvia Berlusconiho. Sociálne hnutie sa premenovalo na Národnú alianciu a pokúsilo sa pozametať stopy svojho pôvodu. V roku 2003 dokonca líder aliancie, Gianfranco Fini navštívil Múzeum Holokaustu v Izraeli.
Okľukou do mainstreamu
Národná aliancia postupne stratila extrémistický imidž a stala sa takmer neodlíšiteľnou od Berlusconiho strany Forza Italia. Nejaký čas dokonca oba subjekty viedli spoločnú kampaň pod hlavičkou Ľudia slobody.
Rozpad poslednej Berlusconiho vlády v roku 2011 spustil vzburu proti elitám. G. Meloniová bola v tomto poslednom kabinete ministerkou pre mládež. Z pocitu, že Národná aliancia zradila svoje hodnoty založila v roku 2012 stranu, ktorá je dnes pár krokov od najprestížnejšieho kresla. Fratelli d'Italia získala pri zrode povesť extrémistickej odnože kedysi extrémistickej strany. Vo voľbách išla od jedného tragického výsledku k druhému.
Dopyt po populistoch existoval. Namiesto G. Meloniovej sa však šťastie usmialo na Legu a Päťhviezdičkové hnutie. Prvá forma tejto koalície, ktorá vznikla v roku 2018, ale neprežila ani dva roky. V roku 2019 pristúpilo Päťhviezdičkové hnutie na kompromisnú koaličnú vládu Mária Draghiho.
M. Draghi, bývalý predseda Európskej centrálnej banky, sa vyfarbil ako nevďačný koaličný líder. Talianskym dobrú vôľu veriteľov si síce získal, od partnerov ale vyžadoval vysokú úroveň disciplíny. Kolektívna zodpovednosť koaličných strán zahasila populistické ohne Päťhviezdičkového hnutia a, v menšej miere, aj Salviniho Ligy.
Víťazným ťahom G. Meloniovej bol nakoniec odstup, ktorý si od Draghiho vlády dokázala udržať. Po páde kabinetu v júni tohto roku tak získala jeho nespokojných a sklamaných. Dnes má našliapnuté získať takmer štvrtinu hlasov.
Napriek návratu do slušnej spoločnosti pozorujú u G. Meloniovej mnohí určité antidemokratické sympatie, ktoré sa neobmedzujú na historicko-politické väzby. Fratelli d'Italia má verejné plány posilniť výkonnú moc oproti ostatných vetvám a je takmer samozrejmosťou, že sa strana aspoň pokúsi o ústavné zmeny, ktoré ju udržia pri kormidle.
Ping-pong s elektorátom
Pokiaľ chce M. Salvini mať v novej koalícii výtlak, musí si udržať kľúčový pravicový elektorát. Určité jadro radikálnych prvkov stratil kvôli svojej spolupráci s Draghiho kabinetom, zvyšok si zatiaľ drží. Na druhej strane si pokazil príležitosť prilákať umierneného voliča tým, že k páde vlády prispel.
G. Meloniová získala na oboch Salviniho chybách, medzičasom hrá o podporu podnikateľov. Na vysokoprofilovom Ambrosetti Forum, čo je každoročné zhromaždenie lídrov z finančných a priemyselných sektorov, získala potlesk prísľubom všeobecnej kontinuity s cieľmi Draghiho kabinetu. Ten presadzoval reformy, ktoré majú vyhovieť veriteľom finančne nestabilnej krajiny.
Pre NATO by bol najhorší silný Salvini
G. Meloniová je v zahraničnej politike až nudnou osobnosťou; zaväzuje sa udržať euroatlantické smerovanie krajiny, prelomy nehlási.
M. Salvini si na druhej strane získal povesť neriadenej strany. Sankcie proti Rusku všeobecne podporuje, spochybňuje však ich účinnosť. Ideologicky je naviazaný na európsky konzervatívny blok Marine Le Penová a podobných politikov, ktorým sa ťažko vysvetľujú historické väzby na ruskú vládu.
Pokiaľ bude výsledkom volieb silná G. Meloniová a slabý M. Salvini, Západ a Ukrajina si môžu vydýchnuť. Slabý výsledok pre Fratelli d'Italia otvorí pre Legu manévrovací priestor a následky môže pocítiť Európa a medzinárodné spoločenstvo.
Na poslednú chvíľu sa M. Salvini pokúša zamiešať karty rôznymi sľubmi, napríklad o fixácii cien energií. Kľúčový budú voliči, ktorí nakoniec rozhodnú o rozložení síl vo vláde, a nepriamo tak rovnako o vnútornom a zahraničnom smerovaní Talianska.
Ďalšie dôležité správy
