Pani Valéria Rozložniková zo Šafárikova. Bojovníčka proti kríze a za ekológiu. Kupuje elektro a batérie na Slovensku, lebo vie, že takto dáva ľuďom prácu. A zároveň prispeje na čistú a zdravú prírodu, aby sa mali deti kde hrať. Sme Vám za to vďační.
Možno práve takto by vyzerala ďalšia protikrízová reklamná kampaň, keby prezident neodmietol podpísať novelu zákona o odpadoch. Stotožnil sa s argumentmi odporcov návrhu, ktorí hovorili o hroziacom zvyšovaní cien, nákupnej turistike a negatívnom vplyve na zamestnanosť.
Fond je drahší
Prezidentovi sa nepozdávalo viacero zmien. Kritiku si vyslúžili aj úpravy, ktoré sa do novely dostali vďaka poslaneckým návrhom. Pre ne by vznikla povinnosť platiť príspevky do Recyklačného fondu za všetky elektrovýrobky.
Výrobcovia a dovozcovia elektrozariadení do domácností platia v súčasnosti do fondu minimálne. Len vtedy, ak nedokážu splniť nariadené limity recyklácie. Ak nevyzbierajú dostatočné množstvo starých chladničiek, elektrického náradia či hračiek a nezabezpečia ich spracovanie. Pre každú z celkovo desiatich kategórií elektrozariadení platia rôzne limity, ktoré sa v ostatných rokoch postupne zvyšovali. Určujú sa ako percentá z predaných elektrozariadení v uplynulom roku.
Recyklačné povinnosti plnia firmy zväčša cez kolektívne systémy, ktoré financujú zo svojich príspevkov. Dve najväčšie sú Envidom a SEWA. Plateniu do fondu sa firmy snažia čo najviac vyhnúť. Z jednoduchého dôvodu. Je to drahšie. Napríklad pri televízoroch treba v prípade nesplnenia limitu zaplatiť do fondu za každé kilo 1,66 eura. SEWA podľa výročnej správy účtuje členom deväťdesiat centov.
Za všetko
Novela by tento systém úplne zmenila. Firmy, respektíve kolektívne systémy by museli prevziať všetok elektroodpad bez ohľadu na limity a navyše platiť aj fondu. Keď podnik vyrobí alebo dovezie napríklad chladničky s celkovou hmotnosťou sto ton, podľa platných limitov má vyzbierať a spracovať 49 ton rovnakého elektroodpadu. Po novom, ak by sa vyzbieralo ďalších 20 ton, musel by zaplatiť aj ich spracovanie. A za zvyšných 31 ton by ešte hradil príspevok do Recyklačného fondu.
Z okrajového hráča by sa tak fond stal jednou z hlavných postáv biznisu s elektroodpadom. Štefan Dobák z IT Asociácie Slovenska (ITAS), ktorá je jedným zo zakladateľov SEWA, si v súvislosti s predloženými zmenami nekladie servítku pred ústa: „Recyklačný fond je ako nákaza malárie šírená politikmi, ktorí sa nevedia ubrániť nutkaniu vytvoriť balík peňazí, na ktorý majú vplyv.“
Vyjadrenia I. Gašparoviča neboli až také emotívne. „V čase krízy môže mať zrušenie oslobodenia od povinnosti platiť príspevok do Recyklačného fondu negatívny dosah aj na podnikateľské prostredie,“ uviedol. V podobe vyšších nákladov aj zníženia či zastavenia investícií.
Vlani kolektívne systémy podľa šéfa Envidomu Martina Cirana vyzbierali na recykláciu celkovo 11 miliónov eur. Tie použili na spracovanie 18,5 tisíca ton odpadu. SEWA a Envidom odhadujú, že v dôsledku novely by náklady podnikateľov v podobe príspevkov do Recyklačného fondu vzrástli o 35 až 50 miliónov eur ročne. Recyklačný fond má skromnejší prepočet. Očakáva, že jeho príjmy z elektrosektora medziročne vzrastú len o niečo vyše štyroch miliónov eur.
A ešte viac
Novým zdrojom príjmov fondu sa v prípade schválenia novely zákona o odpadoch stanú aj batérie a akumulátory. V súčasnosti legislatíva upravuje predovšetkým väčšie automobilové a priemyselné batérie a akumulátory s hmotnosťou vyše jeden kilogram. Fondu sa za ne platí 0,27 eura za kilogram.
Novela počítala so spoplatnením všetkých výrobkov. Pri batériách s hmotnosťou do jedného kilogramu by sa platilo 6,31 eura za kilo. Na rozdiel od elektra sa zber a spracovanie batérií robí bez kolektívnych systémov ako sprostredkovateľa. Zákon ich v tejto súvislosti nepozná.
Novela by z pohľadu nákladov na recykláciu pre dovozcov a výrobcov bola oveľa prísnejšia ako požiadavky Európskej únie. Smernica síce hovorí, že výrobcovia či organizácie konajúce v ich mene majú znášať všetky čisté náklady vyplývajúce zo zberu, spracovania a recyklácie všetkých použitých prenosných batérií. No tiež stanovuje, že stačí, ak členské štáty vypočítajú limity pre zber tak, aby sa od roku 2010 vyzbierala a zhodnotila aspoň štvrtina prenosných batérií umiestnených na trh. Limity sa neskôr podľa smernice majú zvýšiť na minimálne 45 percent.
Názory platiteľov poplatkov a spracovateľov sa, pochopiteľne, líšia. „Je to plošné a predčasné zaťaženie poplatkami, ktoré zbytočne predražia batérie a deformujú trh,“ mieni Š. Dobák. Naopak Ján Kamenický z podnikateľského zväzu REBAT, kde sú združení všetci veľkí spracovatelia batérií a akumulátorov, pripomína, že smernica stanovuje iba nevyhnutné minimum. A poukazuje na ustanovenie o povinnosti výrobcov znášať všetky náklady.
Novinky v oblasti batérií navrhované novelou prezident vo svojom vyhlásení nekomentoval. A keďže nenavrhol ani iné znenie, s návrhmi v novele sa zrejme stotožnil.
Stopercentné spoplatnenie batérií a akumulátorov nebolo jediným tŕňom v očiach kritikov. Nepáčilo sa im, že novela by neumožnila vykonávať zber a zhodnotenie prostredníctvom kolektívnych systémov. „Batérie sa často dovážajú a predávajú spolu s elektrom. Je prirodzené, aby sa aj ich zber mohol organizovať rovnako,“ mieni šéf Asociácie dovozcov audiovizuálnej techniky Mário Lelovský. Asociácia a ITAS dokonca zvažovali, že podajú na Európsku komisiu podnet pre zlú implementáciu smernice o batériách.
Celkovo sa podľa odhadu J. Kamenického ročne na slovenský trh uvedie 1 300 až 1 400 ton malých batérií. To by znamenalo, že pri súčasnej výške poplatkov by sa príjmy Recyklačného fondu z tejto oblasti mohli zvýšiť o viac ako osem miliónov eur. Sám fond odhadol potenciálny prírastok na 3,2 milióna. Vlani v tejto kategórii vyzbieral pol milióna eur.
Nereálne
Zaťaženie všetkých batérií a elektra príspevkami do fondu by prinieslo hneď dva problémy. Hoci by sa zrazu prudko zvýšili poplatky, objem recyklovaných produktov by ani zďaleka nerástol rovnakým tempom. Zákon by prikázal platiť do fondu na recykláciu takého množstva produktov, ktoré sa reálne nedá vyzbierať a spracovať.
Kolektívne systémy tvrdia, že v niektorých kategóriách majú problém vyzbierať elektroodpad už v objeme stanovenom súčasnými limity. Iste, čiastočne to môžu zlepšiť informačné kampane. No podľa Š. Dobáka slovenské domácnosti majú ešte stále menej elektroniky ako tie v západnej Európe: „Z nových zariadení sa stane odpad až za päť či desať rokov.“ Podľa prieskumu, ktorý si vlani zaplatil Envidom, nevyhodí pri kúpe nového domáceho spotrebiču ten starý celkovo až jedna tretina ľudí.
Okrem toho, objem vyzbieraného odpadu sa bude zrejme zvyšovať len postupne. Pri malých batériách a akumulátoroch by sa za úspech dalo považovať, ak sa v budúcom roku vyzbiera štvrtina z objemu uvedeného na trh, mieni J. Kamenický.
Nákupná turistika
Druhý veľký problém súvisiaci s plošným spoplatnením je zvýšenie nákladov výrobcov a dovozcov na recykláciu. Tí už avizovali, že vyššie náklady premietnu do vyššej koncovej ceny. Odhady profesijných združení hovorili o zdražení elektra o osem až dvadsať percent. Rast cien batérií v dôsledku novely predpovedali na 15 až 70 percent.
„Ešte viac by sa prehĺbil prepad slovenského maloobchodu a odlev zákazníkov do zahraničia,“ prorokuje M. Lelovský. I keď uznáva, že cenový rast môžu zbrzdiť obchodníci znížením marží: „Na Slovensku sa marže pohybujú v rozpätí od 10 do 25 percent, no napríklad v Maďarsku je to 5 až 15 percent.“
Samozrejme, predajcovia to vidia trochu inak. Spolumajiteľ a predseda predstavenstva spoločnosti Nay Peter Zálešák hovorí, že mnohí obchodníci sú už v dôsledku krízy na hrane efektivity predaja: „Výrobcovia a obchodníci by dokázali z vlastného kompenzovať zvýšenie cien nanajvýš na úrovni dvoch až štyroch percent, určite nie pätnástich.“
Pokles tržieb v dôsledku zníženého dopytu by pritom omnoho viac ohrozil menších lokálnych predajcov ako celoslovenské reťazce. Hoci aj tie majú problémy. Nay už v dôsledku krízy pribrzdil expanziu. V tomto roku otvorí len jednu novú prevádzku, kým v ostatných rokoch ich otváral päť ročne. Ešte vlani zamestnával 1 200 ľudí, čo je o sto viac ako v súčasnosti. Ako podotýka šéf Nay, počet zamestnancov sa musí meniť úmerne tržbám.
Foto - Milan Illík
