Rakúšania sú proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, polovica žiada referendum o sankciách

Dá sa to vyjadriť aj tak, že Rakúšania chcú žiť na ostrove. Až 75 percent Rakúšanov je proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, 40 – 52 percent proti sankciám proti Rusku.

Výrok, že Rakúsko je „ostrovom blažených“, sa pripisuje pápežovi Pavlovi VI. Ten síce nazval malú neutrálnu republiku v pôvodnom znení isola felice („šťastný ostrov“), ale dlhoročný „slnečný kráľ“ Rakúska, sociálny demokrat Bruno Kreisky, si pápežov údajný výrok po svojom prisvojil – a tak sa Rakúšania začali vnímať ako blažený národ žijúci na šťastnom neutrálnom ostrove.

Táto mentalita sa naplno prejavuje v postojoch k prebiehajúcej voj­ne: Napríklad štyria z desiatich Rakúšanov si myslia, že Rakúsko by sa malo usilovať v rámci EÚ o priateľskejšiu politiku voči Rus­ku. Podpora Ukrajiny zbraňami, za ktorú sa v Nemecku vyslovuje pri­bližne polovica obyvateľstva, je v Rakúsku úplné tabu: 50 per­cent Rakúšanov je kategoricky proti vojenskej podpore Ukrajiny, 25 per­cent skôr proti. Iba desať percent je skôr za vyzbrojovanie Uk­raji­ny a mizerných päť percent je jednoznačne za.

Na porovnanie: Dokonca aj v tradične najviac proruskej krajine EÚ, v Bul­harsku, je 30 percent za vojenskú pomoc Ukrajine. Rakúsky po­li­tik, ktorý by sa vyslovil za vstup krajiny do NATO, by si pod­písal roz­sudok smrti. Fínska premiérka môže od radosti tancovať, koľko chce, tu ju nikto napodobňovať nebude. Špecifikum je aj to, že Pu­tinova in­vázia emóciami Rakúšanov veľmi nelomcovala. Kým Fíni a Švédi sa okam­žite rozhodli pre vstup do NATO, rakúska neutralita je ob­ľú­be­nej­šia ako kedysi. Výstižný detail: Zvyšní neutrálni členovia EÚ sú dnes už iba tri ostrovné štáty Írsko, Cyprus a Malta. Rakúsko sa tak definitívne stalo štvrtým ostrovom.

Má to svoj kontext. Rakúsko vďačí za svoju slobodu a neutralitu oknu príležitosti, ktoré sa otvorilo po smrti Stalina. Nový sovietsky vodca Nikita Chruščov chcel ukázať Západu, že sa s ním dá dohodnúť. Sovietska okupácia vý­chodného Rakúska v rokoch 1945 – 1955 síce nebola žiadnym lízaním me­du, Rakúšania však od stiahnutia Červenej armády mali prevažne po­zitívne skúsenosti s Rusmi. Vzťahy boli nadštandardne dobré.

Pred februárovou inváziou dostávali až traja bývalí kancelári plat z Moskvy a z Nur-Sultanu.

Aj preto sa pri vypuknutí vojny ukázalo, že Rakúsko je ekonomicky zra­niteľnejšie ako väčšina európskych krajín. Zelená mini­ster­ka Leo­nore Gewesslerová síce tvrdí, že už dokázala zredukovať rakúsku zá­vislosť od ruského plynu z 80 na 50 percent, mnohí ale spochybňujú jej čísla, veď Rakúsko je vnútrozemský štát bez možnosti zria­de­nia LNG-terminálu, no a aj podľa Gewesslerovej musí Rakúsko ešte do roku 2027 nakupovať ruský plyn.

Boli to manažéri a politici takmer všetkých strán, ktorí dostali krajinu do tejto šlamastiky. Spomeňme len jedno meno: Rainer See­le, šéf čiastočne štátnej ropnej spoločnosti OMV. Predchodca tohto nemeckého manažéra, Rakúšan Gerhard Roiss, sa ešte snažil znížiť zá­vislosť od Ruska: Vidieť to bolo na vedúcej ro­le, ktorú OMV vte­dy (spolu s Európskou komisiou) zohrala pri pro­jek­te plynovodu Na­buc­co, ktorým by sa mal prepravovať azer­baj­džans­ký, turkménsky a mož­no kedysi aj iránsky plyn do strednej Európy – vždy obchádzaním Rus­ka.

Nabucco stroskotal, Roiss padol a Seele stavil výlučne na spo­lu­prácu s Gazpromom. Dokonca zrušil zabehnuté plány diverzifiká­cie. Seele predčasne predĺžil zmluvy s Gazpromom z roku 2028 na rok 2040, jedna doložka predpokladá, že OMV musí platiť aj v prí­pa­de, že neprevezme dodávku. Už vtedy sa šepkalo, že Seele, ktorý Mos­kvu navštevoval nie­koľkokrát ročne v sprievode rakúskych kan­ce­lá­rov a ministrov, bol priamym no­mi­nan­tom „Petrohradu“, teda Pu­ti­na. Pred vojnou to má­lokomu vadilo – veď Seele vedel zo­hnať lacný rus­ký plyn. A netajil sa tým, že to bola jeho hlavná stratégia.

OMV po 24. februári opäť otočil stratégiu o 180 stupňov. Spo­loč­nos­ti sa pre šialené ceny ropy a plynu darí zhruba tak, ako to poznáte aj na Slovensku, v prvom štvrťroku sa strojnásobil prevádzkový zisk (CCS EBIT) na 2,62 miliardy eur, v dru­hom štvrťroku na rekordných 2,9 mld. Zároveň je ale (podľa niek­to­rých kritérií) najväčšia rakúska spoločnosť v hlbo­kej kríze. Po dosť záhadnej nehode, pri ktorej boli dvaja za­mes­t­nanci zranení, funguje jediná rakúska rafinéria v Schwechate iba na 20 percent. Ne­hoda sa stála 3. júna, oprava bude dokončená až do konca sep­tem­b­ra alebo októbra, škoda sa odhaduje na 240 mi­lió­nov eur. Doplatia na to zákazníci: Keďže Schwechat minimálne štyri mesiace nevyrába diesel ani vykurovací olej, zvyšuje to ceny ešte viac.

K tomu ešte tri čísla: Cena elektriny sa za rok zvýšila je­de­násť­ná­sobne, hodnota vodných elektrárni rakúskej skupiny Ver­bund sa zvý­šila o 15 miliárd eur a kým Rakúšania „v normálnom ro­ku“ zvy­čaj­ne pošlú za ruský plyn do Moskvy 1 – 2 miliardy eur, v tomto roku sa môže táto suma vyšplhať až na desať miliárd eur.

A tu si začali Rakúšania klásť otázky ako: Či sankcie Európskej únie voči Rus­ku dosahujú svoj cieľ, alebo či pre ne nevykrvácajú zbytočne pre vojnu práve obyvatelia rakúskeho ostrova, kto­rí vojnu aj tak neovplyvňujú. Verejná mien­ka sa proti sankciám otočila už na konci jari.