Prvýkrát som opustila mamahotel. A potom prišiel šok

Čechov a Slovákov je v tomto meste celkom dosť, už sme sa našli zhruba sedemnásti. Nedávno som sa s dvoma kamarátmi z východu rozprávala v školskej knižnici, a keď nás okoloidúci pán počul, pristavil sa a spýtal sa, či sme Slováci, lebo on je z Humenného a robí tu PhD. Stále nerozumiem, prečo nás je v Liverpoole toľko, keďže kamarátky študujúce v iných anglických mestách majú okolo seba veľmi málo slovenských a českých kamarátov.

No je veľmi fajn mať ľudí, na ktorých sa môžete obrátiť, a občas sa posťažovať na všetko, čoho máme plné zuby a čo nám tak veľmi chýba. Škola je postavená na myšlienke, že kto sa bude snažiť a pracovať (príležitostí má veľa), bude aj ocenený. Ak je vaším cieľom len prejsť, nie je to také náročné. No po doštudovaní sa zamestnávatelia môžu pozerať na to, s akým priemerom ste vyštudovali.

Kto chce vyštudovať s dobrými známkami, musí drieť. Hneď prvý týždeň nám povedali, že pri písaní esejí v humanitných vedách je takmer nemožné dostať viac než deväťdesiat percent a všetko nad sedemdesiat percent je výborná známka.

Je skvelé mať slobodu, no sú momenty, keď ani zdanlivo ochotní ľudia zrazu nie sú až takí ochotní pomôcť vám. Jeden z najväčších šokov po opustení „mamahotela“ je, že sa neustále musíte spoliehať sami na seba.