Poľovníctvo potrebujeme - ale bez protekčného rozdávania revírov oligarchom

Slovensko s vyše 40-percentnou zalesnenosťou a vysokým počtom jeleňov i diviakov, ktorých množstvo sa za posledné dve desaťročia zdvojnásobilo, potrebuje. Inak budú iba pribúdať nikým neodškodnené zničené polia a autonehody spôsobené zverou na cestách. No druhou stranou mince je aj to, že krajina rozhodne nepotrebuje také poľovníctvo, ako dnes má. Od ideálu sme poriadne ďaleko najmä preto, že politici protekčne prihrávajú revíry hlavne svojim spriaznencom.

Ministerka sa nemôže zabetónovať na tom, že poľovníctvo potrebujeme a tak nech naň nikto nesiaha. Poľovníctvo treba zmeniť tak, aby slúžilo celej krajine a nie len hŕstke vyvolených.

Znásilnené ideály

Najväčším problémom slovenského poľovníctva je, že oficiálne síce nielen G. Matečná ale aj mnohí jej predchodcovia na poste šéfa ministra pôdohospodárstva hlásali, že poľovníctvo musí zľudovieť. Nech teda nepoľujú iba vplyvní a bohatí páni z veľkých miest, ale aj bežní chlapi z dedín susediacich s poľovným revírom. Veď aj tak bude dosť poľovníkov aby vedeli udržať početnosť zveri v medziach primeraných dnešnému rozvoju civilizácie. Na niektorých úsekoch ciest v zalesnených oblastiach Slovenska to totiž po zotmení naozaj pripomína safari. Aj jazda tridsiatkou je tam ešte dosť odvážnym počinom.

No realitou je, že politici v skutočnosti bijú v poľovníctve hlavne za vplyvných podnikateľov či sudcov a vysoko postavených úradníkov.

No ako inak sa dá nazvať to, že v revíroch, kde štát nevlastní väčšinu pôdy, sa štátny Slovenský pozemkový fond či štátne lesné podniky