Na Námestie republiky ľudia prichádzajú s kvetmi, zapaľujú sviečky, sedia na zemi okolo plôšky, ktorá sa zaplnila odkazmi ako „Kiež by sa to nebolo bývalo stalo v Paríži“, „Mier Parížu“, i sviečkami v tvare znakov mieru. Skupina stredoškolákov s gitarou sa pokúša rozospievať dav nie píliš vydarenou interpretáciou „Stand By Me“ od Johna Lennona. Monument v strede námestia je obložený obrovskými kyticami, na zemi sú kvetináče s orchideami.

V dave vidíme aj veľa moslimov. Nápisy na zemi i zavesené na stromoch sa opakujú: Som Francúzsko, som Paríž, nie terorista. Dve dievčatá hrdo ukazujú papier s nápisom Sme moslimky a okolo cvakajú fotoaparáty a zapínajú sa kamery. „Bojím sa, že toto je iba začiatok, že sa budú diať zlé veci,“ hovorí jedna z nich, dvadsaťročná študentka práva Yasmine.

Kým pieta na Námestí republiky je o solidarite, tak o pár blokov ďalej na bulvári Voltaire je viac o bolesti. Hlboko vo vnútri policajného zátarasu sa za výraznou pestrofarebnou fasádou ukrýva miesto najväčšej tragédie: klub Bataclan, kde prišlo počas rockového koncertu o život takmer deväťdesiat ľudí.

Vidíme ľudí ticho stáť a plakať, vidíme, ako sa na nich upierajú kamery televízií z celého sveta: hlásia sa naživo z Paríža práve z tohto miesta. „Som riaditeľ divadla a žijem pre umenie. Kultúra a vzdelanie sú pre mňa tie najvyššie hodnoty, ku ktorým sa utiekam, v nich vidím nádej. A stalo sa, že niekto s takou krutosťou zaútočil práve proti týmto hodnotám, nesmierne ma to zasiahlo,“ hovorí dvadsiatanik Benoit. Má pri sebe obrovskú kyticu bielych ruží a oči červené od plaču.

Blízko tohto miesta sa nachádza ďalšie, na ulici Charonne, kde útočníci v kaviarni zastrelili devätnásť ľudí. K štyrom z piatich útokov došlo v rovnakej štvrti vo vzdialenosti niekoľkých blokov. Na sklenom priečelí baru na ulici Fabourg du Temple i reštaurácie cez ulicu za policajným zátarasom a kopami kvetín ešte vidno diery od striel. „Bývam v tejto štvrti a asto som sedela práve v tejto reštaurácii,“ Hovorí Hanna, jedna zo skupiny mladých ľudí, ktorí teraz chodia po meste s francúzskou zástavou.

V pondelok napoludnie Paríž a celé Francúzsko na minútu zastali, všetci, tak ako práve šli ulicou, zostali na minútu stáť a stíchli. Francúzsky prezident Francois Hollande strávil túto minútu s mladými, ktorých v médiách teraz označujú ako „generáciu Bataclan“.

V meste vidíme veľa policajtov či vojakov so samopalmi, pred monumentmi pribudli zátarasy. Ale žiadna ostraha by nepomohla, keby teroristi chceli udrieť v zaľudnenom centre. Napriek tomu sa na nádvorí univerzity Sorbonne zišli prezident, študenti a zamestnanci univerzity, ale aj z okolitých stredných škôl. Marseillaisa, ktorú si potom spoločne zaspievali, znela mocne a spontánne.

O pár hodín neskôr Francois Hollande vystúpil v parlamente, aby požiadal o podporu poslancov pre vládny balík bezpečnostných návrhov. Obsahovali predĺženie výnimočného stavu na tri mesiace, zrušenie dvojitého občianstva a vypovedanie všetkých osôb, ktoré by mohli predstavovať bezpečnostné riziko. „Bojuje proti nám armáda džihádistov, pretože sme domovom ľudských práv,“ vyhlásil.

Tieto bezpečnostné opatrenia môžu postihnúť aj mnoho nevinných prisťahovalcov. Ale Audrie pôvodom Konga vyslovila už predtým vo vzácnej zhode rovnaký názor ako jej prezident. „Som Francúzska, žijem tu dvadsať rokov. Narodila som sa v Kongu, ale moje deti sú už Francúzi. Myslím, že si pre útoky vybrali práve Francúzsko pre jeho kultúru a ľudské hodnoty,“ povedala.

Je nedeľa.

Autorka je redaktorka týždenníka Plus 7 dní.