Ako poznamenáva denník The Guardian, mnohým Rusom sa naskytol nezvyčajný pohľad, keď 18. februára uvideli na televíznych obrazovkách tváre dvoch lídrov prokremeľských „klientských štátov" na východe Ukrajiny, ako oznamujú masovú evakuáciu svojich občanov do Ruska.
Od tohto dňa vodca samozvanej Doneckej ľudovej republiky (DĽR) Denis Pušilin a vodca samozvanej Luhanskej ľudovej republiky (LĽR) Leonid Pasečnik zaznamenali raketový nárast svojich politických profilov, čo vyvrcholilo 21. februára, keď obaja požiadali ruského prezidenta Vladimira Putina, aby uznal ich „republiky". V rovnaký deň to Putin aj urobil.
Bábky Kremľa
„Toto je ich zlatá hodina; rýchlo sa stávajú hviezdami,“ citoval The Guardian politického analytika Konstantina Skorkina, pôvodom z Luhanska, ktorý sa zameriava na tento región.
Avšak uprostred správ o ruských tankoch valiacich sa cez Donbas vyvstali otázky, do akej miery separatisti konajú na vlastnú päsť, či nie sú len pešiakmi väčších geopolitických cieľov Kremľa.
„Sú to jednoducho bábky Kremľa a nedávne udalosti to opäť len potvrdili," konštatoval Skorkin.
Poukázal na to, že každé vyhlásenie, ktoré Pušilin a Pasečnik urobili týždeň predtým, ako Putin uznal ich republiky, rýchlo prevzali štátne médiá i Kremeľ.
„Ruské vedenie všetko koordinovalo a nič nebolo ponechané na náhodu," zdôraznil analytik.
Ekonomický kolaps
The Guardian pripomína, že oba separatistické regióny sú od svojho vzniku v roku 2014 závislé od ruskej podpory, keďže počas ôsmich rokov svojej neuznanej nezávislosti ich zasiahol ekonomický kolaps. Navyše ľudové milície týchto republík plne vyzbrojila Ruská federácia. Ukrajinskí predstavitelia sa domnievajú, že v Donbase bolo trvalo nasadených až 11-tisíc ruských vojakov.
„Bez ruskej podpory by jednoducho neexistovali,“ domnieva sa Nikolaus von Twickel, bývalý pracovník Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorý pôosbil v Donecku.
„Ale ich vzťah s Moskvou sa v priebehu rokov zmenil," poznamenal.
Zacharčenko zahynul pri výbuchu bomby
V chaose, ktorý nasledoval po revolúcii na Ukrajine (Majdane) v roku 2014, sa totiž vo vedení oboch separatistických štátov objavilo množstvo nekontrolovateľných a nepredvídateľných miestnych vodcov. Podľa von Twickela Kremeľ odvtedy systematicky pracoval na nahradení týchto „buričov“ dôveryhodnými loajalistami.
Podľa The Guardian analytici považujú rok 2018 za prelomový v relatívnej nezávislosti regiónu, keď Alexandr Zacharčenko, hlava samozvanej Doneckej ľudovej republiky, zahynul pri výbuchu bomby - a nahradil ho spoľahlivejší Pušilin. Ukrajinská bezpečnostná služba v tom čase tvrdila, že Zacharčenkova smrť bola výsledkom operácie ruských špeciálnych jednotiek.
„Zacharčenko mal svoju osobnú armádu a Donbas mal dokonca svoje vlastné ministerstvo obrany – to všetko sa odvtedy rozpadlo. Bol to jasný signál, že povstalci budú konať len podľa pravidiel Kremľa,“ vysvetlil von Twickel.
Denis Pušilin (39)
Mladší a charizmatickejší z dvojice, o ktorého začiatkoch v Donbase sa toho príliš veľa nevie. Prvýkrát sa do povedomia dostal v roku 2011, keď pracoval pre skupinu MMM, neslávne známu ruskú Ponziho schému, považovanú za jednu z najväčších svetových podvodných organizácií všetkých čias. „Je to typický kšeftár," opísal Pušilina von Twickel.
Pušilin sa pridal k separatistom začiatkom roka 2014, ale na rozdiel od niektorých iných doneckých vodcov nikdy nebol pri veľkej vojenskej akcii. Často ho vídali na verejnosti v obleku, za čo sa mu občas ostatní rebeli posmievali. Ale v priebehu rokov si zrejme Pušilin získal dôveru Kremľa, keď sa po záhadnej vražde Zacharčenka stal hlavou regiónu.
Pušilin opakovane vyjadroval svoje želanie, aby bol región súčasťou „obnoveného ruského impéria", a nie nezávislým štátom.
„Donbas by mal byť súčasťou ruského impéria. Nevidím na imperializme nič zlé," povedal jedného dňa.
Leonid Pasečnik (51)
Pred revolúciou z roku 2014 mal Pasečnik za sebou dlhú kariéru v ukrajinských bezpečnostných službách, kde to dotiahol až na hodnosť podplukovníka. Prvýkrát sa mu dostalo celonárodnej pozornosti v roku 2006, keď v špeciálnej operácii zadržal 7, 24 milióna ruských rubľov v hotovosti, ktoré pašeráci pašovali cez rusko-ukrajinskú hranicu. Pasečnik údajne odmietol prevziať úplatok od pašerákov a za operáciu dostal medailu od prozápadného ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka.
Ako mnohí iní generáli ukrajinských bezpečnostných služieb v Donbase aj Pasečnik sa v roku 2014 pridal na stranu proruských separatistov. Viedol neslávne známe oddelenie štátnej bezpečnosti v samozvanej Luhanskej ľudovej republike.
„Prevádzkoval hlavné väznice a takzvané izolačné cely, pivnice, kde sa diali dosť zlovestné veci," povedal von Twickel s odkazom na mnohé medializované správy o mučení ľudí, ktorí sa postavili proti separatistom.
V roku 2017 Pasečnik vyvstal ako víťaz násilného boja o moc s vtedajšou hlavou Luhanskej ľudovej republiky Igorom Plotnickým. Odvtedy nebolo o Pasečnikovi, ktorý sa vyhýbal kamerám, veľa počuť - a vyzeral trochu „mimo", keď sa nedávno zrazu dostal do centra pozornosti, dodal The Guardian.
Ďalšie dôležité správy
