Ocenená lekárka: Nehovorme umierajúcim, že sa nič nedeje. Len si vytvoríme múr

Pre TREND K. Križanová porozprávala, ako budovali prvé paliatívne oddelenie na Slovensku, a o tom, ako negatívne k ním spočiatku pristupovali lekári iných odborností. Spomína tiež, čo ľudia najčastejšie pred svojou smrťou ľutujú a ako máme žiť, aby sme umierali zmierení sami so sebou.

Po vysokej škole ste sa pôvodne venovali internej medicíne. Viedli vás nejaké konkrétne zážitky k tomu, že ste prešli na paliatívnu starostlivosť?

Boli to dva zlomové zážitky. Obaja moji rodičia, ako päťdesiatnici, zomreli na nádorové ochorenia. Zomreli za sebou rok po roku.

Hneď na to ste začali s paliatívnou medicínou?

Odvtedy prešiel nejaký čas, vydala som sa a mala deti. Až potom som si povedala, že sa chcem venovať onkológii, ktorá v tom čase nemala žiadne možnosti protinádorovej liečby. Keď som si urobila atestáciu, zrazu som si uvedomila, že sa vlastne nemáme ako postarať o onkologických pacientov, ktorým sa ukončí liečba.

Ako to?

Bol vtedy taký úzus, že pacienti majú zomierať tam, kde sa im diagnostikovalo ochorenie. Keďže väčšinou išlo o nádory, ktoré sa im operovali, znamenalo to, že by mali umierať na chirurgiách alebo gynekológiách, kde ale lekári vôbec nie sú trénovaní na symptomatickú liečbu. Keď sa po revolúcii zo štátneho sanatória stal Národný onkologický ústav, doktor Štefan Korec ma oslovil, či by sme tam nemohli vytvoriť paliatívne oddelenie. Bolo to obdobie, keď sa celý svet menil a my sme dúfali, že za päť rokov budeme mať celú paliatívnu starostlivosť vyriešenú.

Onkológovia paliatívu ignorovali

Aký bol postoj vašich kolegov, keď ste začali budovať toto oddelenie?

Onkológovia sú zvláštna skupina lekárov, ktorí majú pocit