Bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac hovorí o tom, či požiadavky odborárov dokážu pomôcť slovenskému zdravotníctvu a čo by ho dokázalo skutočne zlepšiť.
- V rozhovore sa dozviete, že
- Až 30 percent výdavkov v zdravotníctve nepomáha pacientovi
- Platový automat bol klinec do rakvy zdravotníctva
- Prečo odborári nechcú zmeniť štátne nemocnice na akciovky
- Výpadok 3-tisíc lekárov sa dá nahradiť
V akom stave je súčasné zdravotníctvo?
Podľa objektívnych dát ide dole vodou. Sme jedným z najhorších v efektivite. Mali sme jednu z najvyšších, ak nie najvyššiu úmrtnosť na covid. Máme nízko efektívne a relatívne zle vybavené zdravotníctvo, pretože je tu nedostatok lekárov a súčasne ich prebytok, pretože máme 80 nemocníc, v Dánsku – rovnako veľkom štáte - ich je 20. Máme zle rozložené pracovné sily a veľa lekárov je alokovaných po menších nemocniciach.
Pomôže systému návrh odborárov?
Pýtame sa kapra, aký by chcel mať rybník. Ale žiadny kapor si svoj rybník nevypustí. Lekári nám hovoria, ako by to zdravotníctvo malo vyzerať, ale problém slovenského zdravotníctva, ktorý kapor v rybníku nemôže vyriešiť, je, že máme efektivitu zhruba 70 percent. To znamená 30 percent zdrojov, ktoré dávame do zdravotníctva, pacientovi neslúži.
Komu tento súčasný stav vyhovuje?
Každému a nikomu. Vláde doteraz vyhovoval, lebo nemala s ním nijaké veľké starosti. Tento cirkus vznikol za vlády Ivety Radičovej, ktorá úplne zbytočne prijala niečo, čo sa volá platový automat. Bol to prvý klinec do rakvy zdravotníctva, pretože sa zvyšujú platy na základe veku a nie na základe odpracovaných hodín a kvality práce.
Lekári dostávajú platy, na ktoré slovenská ekonomika nemá. Potom sa stane, že bežná veľká štátna nemocnica dáva 90 percent disponibilných zdrojov, ktoré má k dispozícii na mzdy. A len zo zbytku platí faktúry a všetko ostatné financuje dlhom. Keď dlh narastie, vláda ich oddlží. Jediný, komu tento systém nevyhovuje, je pacient.
A systém beží ďalej bez pridanej hodnoty pre pacienta?
Použijem svoj bonmot z roku 2001, kedy som hovoril, že problém slovenského zdravotníctva je, že ono by aj celkom dobre fungovalo, keby v ňom neboli pacienti. A to sa v podstate nezmenilo dodnes.
Čo by pomohlo situáciu zmeniť?
Súčasťou boja za zvýšenie efektivity je aj zodpovedné hospodárenie nemocníc, ktoré ročne tvoria straty. Jedným z tých krokov, no nie jediným, je transformovať nemocnice do iného právneho postavenia. Nemocnice totiž spravujú majetok štátu a na základe toho majú licenciu, že môžu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Ich právna subjektivita je, že sú príspevkové organizácie, čo je holý nezmysel.
Prečo?
Príspevková organizácia dostáva aspoň 50 percent na mzdy od zriaďovateľa, rozumej štátu. Štát samozrejme na mzdy neprispieva. Keďže sú v takom zvláštnom právnom postavení, môžu beztrestne tvoriť dlhy, ktoré aj tvoria, čo je trošku nemorálne, pretože ak nejaký riaditeľ lepšie hospodári a iný horšie hospodári, vlastne zarobí ten so stratou, lebo pri oddlžení dostane viac peňazí.
Už 20 rokov vieme, že nemôžu ostať v takomto stave a stále v ňom sú a stále tvoria dlhy a stále sú tam neduhy. Nízka efektivita, vysoká relatívna prezamestnanosť, nízka kvalita služieb pre pacienta. Akciovky to nemusia byť. Môžu to byť eseročky, môžu to byť verejnoprávne, môžu to byť neziskovky, ale niečo to musí byť, aby to malo transparentné hospodárenie, aby to malo tvrdé rozpočtové obmedzenia. To znamená, aby to nemohlo beztrestne tvoriť dlhy, čo je stále možné. A dnes zase nemocnice sú na úrovni jednej miliardy dlhu.
Ľudia na Slovensku nadmerne umierajú, no celá krajina rieši miesto príčiny platy lekárov
To je aj dôvod, prečo lekári požadovali zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti?
Lekári nikdy akciové spoločnosti nechceli. V nich žiadne mzdové tabuľky neplatia a uzatvára sa tam kolektívna zmluva. Ja si neviem predstaviť, že by niekde vo Volkswagene alebo inej firme uzatvárala pracovná zmluva, kde máte nastavené, že 20 rokov od skončenia školy, budete mať taký plat a po 25 rokoch vyšší plat. Tak to jednoducho nejde.
Polovici slovenských pacientov to nevadí a podporujú lekárskych odborárov vo svojich požiadavkách.
Skoro bezvýhradne ich podporovali pri tom prvom proteste v roku 2012 a aj počas covidu. Ale momentálne už necítim takú bezvýhradnú podporu. Po prvom úspechu a ani po druhom úspechu odborárov sa však pacientom nezlepšil ich osud. Pacienti začínajú pochybovať, že čo vlastne z toho budú mať. Aj by podporili lekárov, keby si boli istí, že to pocítia. A teraz počúvajú, že čím viacej dostanú lekári, tým menej bude na lieky, alebo tým menej bude na to a hento.
Problém je aj v mentalite slovenského občana, že každý si myslí, že je dobré mať nemocnicu čo najbližšie, ideálne na každej autobusovej zástavke. Ľudia si neuvedomujú, že nemocnice nemôžu byť v takej kvantite kvalitné. Každý špás niečo stojí. Nemôžeme si dovoliť platiť dve až tri miliardy a nemať za ne nič.
Kam miznú tie peniaze?
Nie že ich niekto rozkradol. Proste sa lieky predpisujú viac ako treba, receptov je viac ako treba -každá návšteva u lekára sa končí receptom, ktoré sa potom vyhadzujú. Veď to sú tony liekov, ktoré sme ale niekde zakúpili. Neefektívnosť je aj v šikanovaní pacienta: choďte tam a tam, čakajte 3 mesiace. To všetko sú veci, ktoré pacienti vnímajú, len si zatiaľ nevedia ešte ujasniť, že to, čo im sľubovali tri a pol Ficovej vlády, že to sú pečené holuby na streche, že Fico je v podstate veľká pekáreň sľubov.
Medzitým sa zdravotníctvo priebežne zhoršuje aj na základe objektívnych parametrov. Z priemeru EÚ sa dostáva na chvost. Skoro v každom jednom dôležitom parametri.
Vyriešila by tento problém optimalizácia siete nemocníc (OSN)?
Nie OSN, ale OSP, čo je optimálna sieť poskytovateľov. Ide o prepojenie medzi ambulantným sektorom a medzi nemocnicami. Keby ambulantný sektor dobre fungoval, potom nebude toľko zbytočných hospitalizácií a odbremení to nemocnice. Takže najprv sa musí urobiť ambulantný sektor a následne sa musí redukovať počet nemocníc, nie počet lôžok. Je to isté, ako keby ste v neefektívnej električke vytrhli sedadlá, ale ona bude ďalej jazdiť. To proste nemá zmysel.
A mimochodom, keď nastali tieto cirkusy s nemocničným lekármi, tak prvú vec, ktorú vláda mohla urobiť a ministerstvo len to by museli vedieť, bolo začať vyjednávať s ambulantným poskytovateľmi, či by konečne začalo platiť to, čo v zákonoch je 20 rokov, aby ambulantní poskytovatelia mohli chodiť do nemocníc liečiť svojich pacientov. Čo to je za gynekológa, ktorý 20 alebo 30 rokov nevidel pôrod? A tým by sa aj systém odľahčil. Nehovorím, že by to situáciu vyriešilo, ale by sa nám zlepšil vzťah medzi ambulantným sektorom a medzi nemocnicami.
Práve touto nesúrodosťou vzniká situácia, že na jednej strane máme nedostatok lekárov a na druhej strane ich prebytok?
Máme množstvo nemocníc, kde sú lekári roztrúsení, tak vlastne všade je ich nedostatok. Teraz si predstavme, že Dánsko má päť miliónov obyvateľov a 20 nemocníc a krásne to pokrýva ich zdravotníctvo. Jedno z najlepších v Európe. Skoro v každom parametri z tých dvadsiatich nemocníc je 18 nových, lebo ešte vyšli aj peniaze na stavbu nových nemocníc. Žiadne stredoveké ako tu máme my.
Stačí nám počet vyštudovaných lekárov?
Ročne na Slovensku skončí lekárske fakulty okolo 800 študentov. Máme 800 renomovaných lekárov každú jar alebo na začiatku leta, ale zamestnať vieme len 200, aj to je veľa, a ten zbytok ide do zahraničia, ktorý sa už nikdy nevráti. Keď je málo lekárov, majú veľa roboty. Prečo nevieme zamestnať mladých, ktorých za tri až päť rokov budú už kvalifikovaní, aby mohli robiť samostatne?
Takže teoreticky vieme nahradiť výpadok 3-tisíc lekárov?
Za štyri roky by sme zo všetkých doštudovaných lekárov mohli nahradiť tých 3-tisíc, ktorí dali výpovede.
Je tu ale mnoho otázok - nikto sa nespýta, kam by tých 3 300 lekárov išlo? Všetci hovoria, že prvého končia. Kam pôjde lekár po mesiaci? Vykladať vagóny? Lebo v zahraničí príjmu našich lekárov len za určitých podmienok. Prvý je, že nebudú mať jazykovú bariéru, no koľko našich lekárov, hlavne seniorov, aktívne ovláda cudzí jazyk? Pôjdu do ambulantného sektora? Tretina z nich tam tak či tak už je. Tieto otázky nikto nepoložil verejne.
