Zhromaždenia v rámci EÚ vyzerajú podivne. Stretnutia s viac ako dvoma desiatkami účastníkov – po jednom z každého z 27 členských štátov plus rôzni sympatizanti – sú normou. Každý má miesto pri hlavnom stole. Zatiaľ čo hŕstka účastníkov zastupuje krajiny s desiatkami miliónov obyvateľov v každej z nich, predstaviteľ Malty je tam s rovnako silným hlasom, ale hovorí v mene toľkých obyvateľov, koľko ich má niekoľko parížskych obvodov, upozorňuje The Economist.
Veľké krajiny, najmä Francúzsko a Nemecko, majú veľkú moc. Celkovo 15 členských štátov EÚ má menej ako desať miliónov, čo spolu tvorí len 14 percent zo 448 miliónov obyvateľov eurobloku. Keď sa ide na rokovanie, Olaf Scholz zastupujúci 84 miliónov Nemcov sa musí pobiť s tromi pobaltskými lídrami, ktorí majú dohromady šesť miliónov obyvateľov. Druhým prvkom je, že EÚ je na rozdiel od USA skôr medzivládnou konfederáciou než plne vytvorenou úniou. Napríklad každá z krajín vymenúva jedného člena do Európskej komisie a jedného sudcu Súdneho dvora EÚ. S mnohými rozhodnutiami sa musí súhlasiť jednomyseľne, najmä pokiaľ ide o dane alebo zahraničné záležitosti. Všetky národné vlády majú právo veta, čím sa výrazne zvyšuje moc „malých“.
Malé krajiny vedia, že ich privilégium je nezaslúžené, upozorňuje britský týždenník. Občas to vraj aj zneužívajú. Nikomu sa veľmi nepáči spôsob, akým Írsko a Luxembursko riadia svoje daňové záležitosti, v podstate odčerpávajú peniaze ostatným európskym krajinám tým, že nadnárodným spoločnostiam poskytujú výhodné benefity, zväčša odpustenie daní. Ďalej je tu právo veta, ktorého využívanie je síce zo strany malých krajín zriedkavé, no s výnimkou Maďarska, ktorého vláda ho využíva ako formu zastrašovania ostatných.
Očakáva sa začiatok rokovaní s Ukrajinou o členstve v EÚ; pokrok dosahuje aj Gruzínsko, Moldavsko a šesť štátov západného Balkánu. To znamená ďalšie rozširovanie. Úniu nie je možné viesť s 36 hlavnými mestami, z ktorých každé má právo veta alebo právo menovať najvyšších predstaviteľov, upozorňuje The Economist.
Nedávny posun v hospodárskej politike však nakláňa jazýček na váhach v prospech „veľkých“. V dôsledku pandémie a vojny na Ukrajine nastal trend uvoľnenia pravidiel štátnej pomoci. To umožňuje míňať miliardy najmä vo Francúzsku a Nemecku. Napríklad na spoločnosti, ktoré sa snažia odstrihnúť od Číny a jej nerastných surovín, a vytvoriť či rozšíriť vlastné závody na výrobu mikročipov.
Malé krajiny budú mať stále miesto pri stole, pri ktorom sa prijímajú kľúčové rozhodnutia, no budú musieť kričať, aby ich bolo počuť na druhom konci.
Ďalšie dôležité správy
