Základ ruského ultimáta, ktoré bezpodmienečne odmieta vstup Ukrajiny do NATO, leží v záväzkoch z dekády po rozpade ZSSR. Kremeľ tvrdí, že vláde Borisa Jeľcina boli komunikované jasné sľuby, že po zjednotení Nemecka aliancia prestane expandovať smerom k ruskej hranici. Vstup vyšehradských krajín a Pobaltia chápu ako zradu, pripojenie Ukrajiny do bloku by bolo poslednou kvapkou. Do akej miery je naratív pravdivý analyzoval aj nemecký Spiegel.
Čo západ (ne)sľuboval
Kľúčom pochopenia ruského naratívu je list, ktorý Boris Jeľcin adresoval Billovi Clintonovi v roku 1993. „Milý Bill,“ začína sa list, ktorý sa po prvom riadku obracia v kritiku správania západu. B. Jeľcin postavil svoju argumnetáciu na tzv. Zmluve dva pluš štyri, ktorá uzavrela spor Kremľa a Washingtonu o usporiadaní Nemecka. Duch dohody podľa B. Jeľcina predstavoval úplné odmietnutie ďalšieho rozširovania severoatlantickej aliancie. V liste prezident varoval aj pred tzv. neo-izoláciou Ruska, ktorej sa v prípade rastu NATO obával.
Zo sľubov, či už niekedy explicitne vyslovených alebo nie, sa stala kostra ruského pohľadu na západ v deväťdesiatych rokoch. Dojem, že sa začala doba partnerstva sa do určitej miery rozplynul po jednostrannom rozhodnutí NATO bomardovať Belehrad v roku 1999. Keď sa o akcii dozvedel premiér Jevgenij Primakov, ktorý práve smeroval na stretnutie do Washingtonu, v rozhorčení prikázal otočiť lietadlo.
Pocit, že asertivita aliancie predstavovala zradu Ruska, ktoré dovtedy konalo v dobrej viere, počuť aj v naratívoch Vladimíra Putina. V pondelkovom prejave prezident priznal doposiaľ neverejnú konverzáciu s Billom Clintonom. Tá sa mala odohrať počas návšetvy amerického prezidenta v Moskve v roku 2000, sotva mesiac po Putinovom nástupe do úradu a iba zopár mesiacov pred koncom Clintonovho druhého obdobia.
V. Putin tvrdí, že sa B. Clintona seriózne opýtal, čo by si ten myslel o možnosti ruského členstva v NATO. Od B. Clintona vraj dostal vyhýbavú odpoveď, ktorá prispela k strate dôvery v úprimnosť západu. Paradoxne sa o rovnakej možnosti hovorilo za zatvorenými dverami aj v Londýne, informácia ale tiež nebola nikdy medializovaná.
Počas návštevy Billa Clintone v Moskve som sa ho opýtal, aký by mal názor na vstup Ruska do NATO.
Priateľskejší vzťah Ruska a NATO rozbila nielen stagnácia vzťahov, ale aj presvedčenie, že príjimanie nových členov predstavovalo zradu spoločnej bezpečnosti a partnerstva. V roku 1999 to bolo Poľsko, Maďarsko a Česko, v roku 2004 pobaltie, Rumunsko, Bulharsko, Slovensko a Slovinsko. V. Putin tvrdí, že stredná a východná Európa do aliancie priniesla sovietske traumy a spôsobila štiepenie vzťahov. Prijatie týchto členov Rusko taktiež považuje za porušenie právneho princípu, podľa ktorého by žiaden štát nemal posilňovať svoju bezpečnosť na úkor iných.
NATO existenciu záväzku popiera, dôkazy ale existujú
Ruský naratív je podľa NATO nepravdivý. Generálny tajomník aliancie Jens Stoltenberg tvrdí, že „NATO nikdy neprisľúbilo, že sa nebude expandovať.“ Nijaký podobný záväzok neeviduje a popiera aj, že by k dohode niekedy došlo za zatvorenými dverami.
Dobové svedectvo je nekonzistentné. Roland Dumas, ktorý bol francúzskym ministrom zahraničných vecí v roku 1990, neskôr povedal, že existoval sľub, že sa jednotky NATO nepriblížia územiu bývalého Sovietskeho zväzu. Vtedajší americký minister James Baker existenciu záväzku popiera. Naopak, Jack Matlock, ktorý bol v tom čase americkým veľvyslancom v Moskve, si sľub pamätá.
Problematické sú aj vyjadrenia Michaila Gorbačova, ktorý zmluvu vyrokoval ešte ako líder ZSSR. M. Gorbačov pri jednej príležitosti tvrdil, že dostal od Spojených štátov a nemeckého kancelára Helmuta Kohla jasnú garanciu, že sa aliancia nerozšíri ani o centimeter. Pri inej príležitosti ale povedal, že sa o téme nerokovalo vôbec.
V prospech existencie sľubu hovoria dobové dokumenty. Memorandá a zápisnice potvrdzujú, že Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Nemecko uisťovali Sovietov, že členstvo Poľska, Maďarska a Česka je neprípustné. Britský premiér John Major sa počas návštevy Moskvy v roku 1991 taktiež zaviazal, že sa nič podobné diať nebude.
Napriek existencii dôkazov, že sľuby boli vyslovené ale neexistuje dokument, ktorý by NATO viazal k ich dodržovaniu. Taktiež podobný záväzok nikdy nevyslovila aliancia ako taká, čo dostatočne chráni naratív J. Stoltenberga.
Ruské obavy o vstupe Ukrajiny do aliancie motivujú nielen posilňovanie vojenskej prítomnosti na hraniciach, ale aj snahu krajinu destabilizovať. Prehlásenie Vladimíra Putina o uznaní nezávislosti Donecku a Luhansku, ktoré majú momentálne nábeh stať sa ďalším Krymom, potvrdzuje ruskú stratégiu urobiť z Ukrajiny nemožného kandidáta na členstvo. Legitimitu pre takýto postup nachádza Kremeľ v presvedčení, že sa v deväťdesiatych rokoch stal obeťou veľkej zrady západu.
Viac o vojne
