Lucy Crehan je autorkou svetového bestselleru Clever Lands, ktorý sa dá na Slovensku kúpiť v českom preklade Chytrozemě. Autorka precestovala krajiny s najlepšími vzdelávacími systémami a v knihe podrobne popisuje svoje skúsenosti s nimi, ich prednosti aj nedostatky. Mnohé sú prekvapujúce. L. Crehan vystúpi v polovici októbra v Bratislave na konferencii Eduforum a už v predstihu poskytla TRENDU rozhovor.
Existuje niečo ako dokonalý vzdelávací systém?
Nie, dokonalý vzdelávací systém neexistuje. Ak by ste zobrali prvky z rôznych vzdelávacích systémov a spojili ich, potom by mohol dokonalý vzdelávací systém.
Je veľa krajín, ktorých vzdelávací systém má veľmi dobrú povesť, napríklad ázijské krajiny. Ale na vrchole je pravdepodobne Fínsko. Aké máte skúsenosti z tejto krajiny?
Fínsky vzdelávací systém sa v skutočnosti líši od toho, čo sa o ňom hovorí. Mojim najväčším prekvapením vo Fínsku bolo, aké tradičné školstvo tam majú. Každý hovorí o tom, že Fínsko je veľmi progresívne a určite navonok vyzerá veľmi uvoľnene – deti volajú učiteľa volajú krstným menom, medzi hodinami sedia na sedacích vakoch na podlahe. Ale ak sa pozriete na to, čo robí učiteľ, tak učí rovnako ako inde. Fínsko je v skutočnosti omnoho tradičnejšie, ako mnohí ľudia tvrdia. Dôvod, prečo je tak vzdelávanie také úspešné sú kroky, ktoré postupne robili dvadsať-tridsať rokov.
Takže vytvoriť dobrý vzdelávací systém nie je otázkou roka či dvoch?
Presne tak. Trvá dlho, kým výsledky akejkoľvek reformy vzdelávania prinesú ovocie, kým sa prejavia na výsledkoch. Ak niečo zmeníte na národnej úrovni, trvá niekoľko rokov, kým to skutočne ovplyvní učenie detí.
Potom sú tu ázijské krajiny, ktoré sú na absolútnom vrchole rebríčka najlepších krajín v Pisa testoch. Ako vnímate ich systém?
Vlastné deti by som do školy v Singapure alebo Šanghaji neposlala, pretože hoci niektoré veci robia veľmi dobre, na deti vyvíjajú príliš veľký tlak. Spôsob, akým organizujú hodnotenie, je veľmi konkurenčný a deti musia tvrdo pracovať mimo školy. Ale na systémovej úrovni robia veľa dobrých vecí. Majú veľmi dobre vzdelávaných učiteľov. Vo východnej Ázii, najmä v Singapure a Šanghaji, učitelia nie sú vyškolení raz na začiatku svojej kariéry a tým sa to skončí. Počas kariéry neustále absolvujú školenia a napredujú v kariérnom rebríčku. Neustále sa musia vzdelávať a preukazovať viac zručností. Stojí to veľa času aj peňazí.
Ktorý vzdelávací systém vás prekvapil najviac?
Bolo to práve Fínsko, a to z dôvodov, o ktorých som už hovorila. Inak povedané, mojim najväčším prekvapením bolo, ako veľmi podobné bolo vyučovanie na rôznych miestach sveta, aj keď na povrchu vyzeralo odlišne. Napríklad v Japonsku sú žiaci v uniforme, na stenách sú čierne tabule. Deti sa ukláňajú, keď príde do triedy učiteľ. Takže navonok tam všetko vyzerá inak. Ale interakcia medzi učiteľom s deťmi, a spôsob, akým učiteľ organizuje hodinu, bol podobný ako v iných veľmi odlišných krajinách a kultúrach.
Môžete z toho odvodiť, ako by mal vyzerať ideálny vzdelávací systém?
Na základe mojich obmedzených vedomostí môžem povedať, že s výnimkou Singapuru väčšina dobrých systémov nevyberá deti do rôznych škôl na základe ich akademických schopností, kým nemajú 15 alebo 16 rokov. Takže až do tohto bodu sú všetci v rovnakých školách a triedach. Dobré systémy nerozdeľujú deti a nehovoria im: vy ste inteligentné deti a budete chodiť do tejto školy alebo triedy, a vy ostatné deti budete chodiť do inej školy či triedy. Dobré systémy majú vysoké očakávania od všetkých študentov až do veku 15 rokov. Až v tom bode ich rozdelia na akademickú alebo odbornú strednú školu. To vedie k väčšej rovnosti vo vzdelávacom systéme.
Dôležité sú aj národné učebné osnovy. Tie musia dať jasnú predstavu o tom, čo by sa deti mali naučiť v každej fáze každého predmetu. Nesmie však toho byť príliš veľa. Malo by ísť o najdôležitejšie veci, ktoré by mali vedieť všetky deti. Jasne ich pomenovať namiesto toho, aby boli učebné osnovy príliš vágne alebo otvorené a ponechané na rozhodovanie škôl.
Netreba zabúdať ani na to najdôležitejšie – peniaze.
K učiteľom treba najmä pristupovať ako k profesionálom. Nemusia byť vysoko ohodnotení, ale primerane dobre platení v porovnaní s inými profesiami. A v prvom rade musia dostať dobré vzdelanie, v ktorom sa pokračuje.
Čo sa dá urobiť so školami, ktorým sa príliš nedarí?
Dôležité je, aby sa takej škole namiesto sankcií poskytla podpora, aby sa mohla zlepšiť. Treba jej poskytnúť ďalšiu pomoc, ďalšie odborné znalosti. Niekedy ju treba prepojiť s inou školou, ktorá je na tom dobre. Niekedy stačí niekto, kto bol predtým úspešným vedúcim školy, aby jej pomohol. Je to o budovaní kapacít namiesto toho, aby sa vyhodil riaditeľ a nahradil niekým iným.
O Slovensku sa tvrdí, že si žiaci musia zapamätať príliš veľa faktov namiesto toho, aby boli kreatívnejší. Je to tak dobre?
To je dôležitá otázka a niečo, o čom momentálne píšem novú knihu. Existujú dve hlavné cesty tvorenia učebných osnov a obe sú zlé. Jedna cesta je mať ich plné faktov, a práve to môže byť potenciálne problém Slovenska. Keďže je toho v učebných osnovách veľa, deti nemajú čas na to, aby do hĺbky pochopili, čo sa učia, ani na to, aby uplatnili, čo vedia. Nie je čas, aby boli kreatívne a spájali rôzne myšlienky. To je dôvod, prečo takýto prístup niektoré krajiny odmietli.
Druhou cestou sú tvrdenia, že sa deti nepotrebujú učiť fakty, pretože majú vo vrecku Google. A preto majú niektoré krajiny osnovy založené len na zručnostiach, a nechávajú na školách, aby sa rozhodli, čo budú študentov učiť. To je ďalšia chyba, pretože vtedy sa spolu s vodou vylieva z vaničky aj dieťaťa.
Prečo je to tak?
Takýto prístup nezohľadňuje, ako v skutočnosti funguje ľudský mozog. Zručnosti sa nemôžete naučiť izolovane. Zručnosti sú aplikáciou vedomostí. Takže sa nezahrnú dôležité vedomosti do učebných osnov a učitelia sa nesústredia na to, čo sa deti učia, ale na spôsob práce žiakov. Potom, keď deti opúšťajú školu nemajú ani vedomosti a ani zručnosti, pretože nevedia kriticky myslieť, pretože nemajú s čím kriticky myslieť.
Je to téma, o ktorej budete hovoriť na jesennej konferencii v Bratislave?
Aby som bola úprimná, stále rozmýšľam o téme mojej prednášky. Je veľa potenciálnych vecí, o ktorých sa dá hovoriť. Budem si musieť trochu viac naštudovať slovenský systém, aby som pochopila, čo bude najrelevantnejšie.
- Lucy Crehan
Je kvalifikovaná učiteľka, výskumníčka v oblasti vzdelávania a medzinárodná konzultantka v oblasti vzdelávania. Tri roky učila vedu a psychológiu na strednej škole v Londýne, potom sa zamerala na výskum a politiku, ukončila magisterské štúdium vzdelávania na Univerzite v Cambridge a vydala sa na etnografický a vzdelávací prieskum najvýkonnejších svetových vzdelávacích systémov. Pomáhala v školách vo Fínsku, v Kanade, Singapure, Japonsku, Novom Zélande a Šanghaji, pričom na každom mieste bývala mesiac s pedagógmi.
