V roku 1991 sa osem dobrovoľníkov nechalo zavrieť do obrovského skleníka v púšti v Arizone. Boli súčasťou experimentu, ktorý mal zistiť, či starostlivo vybraný výber rastlín a zvierat dokáže vytvoriť samoudržateľný ekosystém. Jeho pracovný názov bol Biosféra 2 a mal byť nezávislý od vonkajšieho sveta – takzvanej Biosféry 1, píše The Economist.
Pokus bol viac-menej neúspešný. Pôvodnú hypotézu sa mu dokázať nepodarilo, no minimálne išlo o fascinujú ilustráciu toho, čo sa môže stať, keď sa veda stretne s neobmedzeným rozpočtom. Vnútri i mimo skleníka totiž dochádzalo k vášnivým konfliktom.
Ropný magnát Ed Bass, ktorý výstavbu zariadenia financoval, v roku 1994 vyhodil komplet celé vedenie a kontrolu predal do rúk Stevovi Bannonovi. Ten sa neskôr stal hlavným poradcom bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa.
V rovnakom čase ale došlo k objavu, ktorý niektorí vedci považovali za prelom vo vedeckom skúmaní starnutia človeka.
Pokus na ľuďoch
Jedným z ôsmich obyvateľov biosféry bol Roy Walford, profesor patológie na Kalifornskej univerzite. Jeho prechádzajúci výskum odhalil, že obmedzenie stravy zvierat môže výrazne predĺžiť ich život. Dĺžku života hlístovcov, ovocných mušiek, hlodavcov a psov možno predĺžiť až o 50 percent, ak ich strava obsahuje všetky potrebné živiny. Zaujímavosťou ale bolo, že na dĺžku mal vplyv aj príjem kalórií, ktorých počet bol nižší než je bežný priemer.
Projekt Biosféra 2 Walfordovi umožnil otestovať túto teóriu na ľuďoch, keďže obyvatelia skleníka nemali možnosť vybehnúť si do obchodu po nejakú maškrtu vždy, keď na ňu dostali chuť. Denný príjem mali nastavený na 1 750 až 2 100 kalórií. Všetci obyvatelia skleníka, aj tí chudí, pri tomto stravovaní schudli. Po ôsmich mesiacoch sa ich váha stabilizovala. Aj keď boli vychudnutí, ich energetické úrovne zostali vysoké. Krvné testy odhalili fyziologické reakcie, ktoré sa zhodovali s výsledkami hlodavcov so zvýšenou dĺžkou života.
Niektorí ľudia vrátane Walforda samotného to brali ako dôvod, prečo znížiť vlastný príjem kalórií. Takéto diéty sú však z dlhodobého hľadiska len ťažko udržateľné. Vedcov preto začalo zaujímať, ako dosiahnuť výhody obmedzenia kalórií bez toho, aby k nemu museli pristúpiť.
Záhada signálnych dráh
Kalórie sú meradlom množstva energie, ktorú bunky získavajú z trávenia jedla. Presná povaha štiepenia potravín a to, čo sa deje so všetkými ich zložkami, závisí od konkrétnych signálnych dráh. Ich úlohou je zosúladiť činnosť bunky s tým, koľko energie organizmus potrebuje a má k dispozícii. Poruchy dráh sú jedným z 12 znakov starnutia uvedených v zozname doktora Carlosa López-Otína.
Obmedzovanie kalórií môže mať vplyv na predĺženie života človeka napríklad z toho dôvodu, že v prípade nedostatku energie sú signálne dráhy nútené venovať väčšiu pozornosť tomu, čo sa v organizme deje, a tým udržiavajú bunky v lepšej forme.
Výskum tohto fenoménu by bol oveľa jednoduchší a zrozumiteľnejší, keby boli funkcie dráh jasne definované. Bohužiaľ to tak nie je. Jedna dráha často reguluje viacero funkcií a jedna funkcia je zas regulovaná viacerými dráhami. Problémom sú aj ich zväčša zavádzajúce pomenovania.
Dlhovekosť ukrytá v lieku
Imunosupresívum rapamycín dokázalo myšiam predĺžiť život, no znižovalo funkciu ich imunitného systému. Na dlhodobé užívanie sa teda nehodilo. Vedci sa preto teraz snažia nájsť alternatívu bez zdraviu škodlivých účinkov.
Svoju nádej vkladajú napríklad do dráhy pomenovanej podľa proteínu nazývaného ampk, ktorý reguluje tvorbu molekúl atp. Keď ich hladiny klesajú, dráha ampk zvyšuje citlivosť bunky na inzulín. Metformín, liek používaný na liečbu cukrovky druhého typu, aktivuje dráhy ampk. Podobne ako rapamycín dokáže predĺžiť život zdravých myší. Rovnaký efekt má aj na diabetikov. Štúdia zverejnená v roku 2014 poukázala na zníženú úmrtnosť pacientov trpiacich cukrovkou, ktorí tento liek užívali.
Ďalšou skupinou liekov vyvinutých na liečbu cukrovky sú antagonisty glp-1 receptorov. Najznámejší z nich je semaglutid Wegovy, ktorý doktori predpisujú aj pacientom, ktorí iba potrebujú schudnúť. Nie je tajomstvom, že si ním k štíhlejšej postave dopomohlo aj mnoho známych celebrít. Či však vďaka nemu budú žiť dlhšie, je otázne.
Život laboratórnych zvierat predĺžil aj taurín – aminokyselina používaná ako doplnok stravy. Podľa nedávnej štúdie Parmindera Singha z Buckovho inštitútu pre výskum starnutia v Kalifornii zvyšuje taurín dĺžku života myší o desať percent. Hladiny taurínu u ľudí s vekom klesajú, no tí, ktorí sa dožili viac než sto rokov, majú jeho hladiny výrazne vyššie.
Pred dvadsiatimi rokmi sa zas za zázračný liek považovali enzýmy sirtuíny. Vedci dokázali stimuláciou ich produkcie predĺžiť život rôznym laboratórnym zvieratám. Jednou z foriem stimulácie je obmedzenie kalórií. Doktorovi Davidovi Sinclairovi sa neskôr podarilo objaviť ich chemickú alternatívu: resveratrol. Túto látku obsahujú okrem iného aj šupky červeného hrozna.
Doktor Sinclair založil spoločnosť Sirtris na výrobu derivátov resveratrolu vhodných pre ľudí. Firma ale nebola veľmi úspešná a v roku 2008 sa stala súčasťou GlaxoSmithKline.
Ďalšie dôležité správy
