Rozsiahly článok reportérky Novoj Gazety Galiny Mursalievovej Skupiny smrti (18+)  vyvolal v krajine obrovský záujem a ohlas – za necelé tri dni si ho prečítalo vyše poldruha milióna čitateľov. Je založený najmä na výsledkoch pátrania rodičov, ktorí sa nedokázali zmieriť a ďalej žiť s pocitom, že ich milované a milujúce deti, žijúce normálnym životom tínedžerov v usporiadaných rodinách, si vzali život „len tak, z ničoho nič“. A oni predtým nevedeli, netušili, nič nenasvedčovalo tomu, že ich deti smerujú k poslednému, krajnému kroku. Nedokázali žiť s pocitom, že svoje deti nedokázali zachrániť.

Dvanásťročná Anja

Nič nenasvedčovalo tomu, že ten sychravý decembrový deň bude v meste kdesi v strednom Rusku a najmä v rodine Iriny (všetky mená v článku NG sú zmenené) iný ako po iné pracovné dni. Irina budí svoju staršiu dcéru, siedmačku Anju do školy, tá však doslova žobroní: Mama, ešte desať minút!

Potom sa dohodnú, že dnes ráno pôjdu spolu – najskôr zavedú Anjinu mladšiu sestru do škôlky a potom zájdu spolu do školy – triedna sa sťažuje, že Anja, jednotkárka, má v poslednom čase z niektorých predmetov zlé známky. Triedna asi nevie, že Anja, ako tvrdí, si ich už opravila, myslí si matka.

Lenže zazvoní mobil a Anja už beží. „Čaká ma Nasťa, prepáč,“ stihne povedať matke. Nasťa je jej najlepšia kamarátka, spolužiačka. Irina zavedie mladšiu dcéru do škôlky a pred budovou školy stretne Nasťu. „Kde je Anja?“ pýta sa. Nasťa je celá rozrušená a akoby v šoku. Opakovane kokce, že dnes Anju nevidela. Nevideli ju ani jej spolužiaci.

Anja v to ráno vyskočila zo štrnásteho poschodia bytovky, v ktorej bývali.

Keď sa Irina po dlhých mučivých týždňoch trochu spamätala zo straty svojej dcéry a najmä z faktu, že si jej dieťa samé siahlo na život, začala si spomínať na niektoré „detaily“. Napríklad na to, ako sa dcéra zaľúbila do spolužiaka, ktorý sa páčil aj jej trom priateľkám, vybral si ju a potom sa silno pohádali a rozišli. Ako často sebaironicky zdôrazňovala, že je tlstá. Že hoci chodila skoro spať, ráno ju ťažko budila a v poslednom čase dokonca neraz meškala na vyučovanie.

Dcérin denník

Začala čítať dcérin denník, jej esemesky, pozrela si obrázky i akési tajomné symboly, ktoré kreslila, spomínala si na útržky jej telefonických rozhovorov, ktoré začula. A – čo je hlavné – začala sa zaujímať o to, s kým a o čom komunikovala na sociálnych sieťach.

V posledných týždňoch svojho života Anja často kreslila najmä motýle a veľryby. Matka ju chválila, aké sú jej obrázky krásne a aký má talent. „Ako som sa mohla dovtípiť, že dnes sú to také ich symboly: motýľ žije jeden deň, veľryby sa vrhajú na breh, aby spáchali samovraždu,“ hovorí Irina.

Nešťastná a zúfalá matka si začala spájať súvislosti, začala komunikovať s rodičmi, ktorých v posledných mesiacoch postihla rovnaká tragécia. Začali si vymieňať informácie, organizovať sa, kooperovať pri svojom "vyšetrovaní". keď nazbierali dostatok informácií, obrátili sa na novinárov NG.

Sociálne siete

Záver rodičovského „vyšetrovania“ je, že niekto na sociálnej sieti VKontakte (čo je ruská obdoba Facebooku) získava, organizuje a moderuje skupiny tínedžerov a cieľavedome a systematicky ich nabáda, aby svoje problémy riešili pre nich údajne jedinou možnou cestou – radikálne, samovraždou. Aby sa oslobodili, začali lietať, zbavili svojich tráum na tomto svete, ktorý nie je pre nich a v ktorom sa nikto nezaujíma o to, aké majú starosti a čo ich trápi.

Lebo napriek tomu, že dievčatá sú tlsté a chlapci nímandi s rôsolom tam, kde má mať správny chlap svaly, každý z nich je individualita, ktorá vie, aké je pre nich jediné „správne riešenie“. Takých skupín je na VKontakte mnoho. Majú v názve napríklad veľrybu (Veľryby plávu nahor, More veľrýb, Litajúca veľryba...) alebo prozaické Zobuď ma o 4.20 (Navždy vesmír).

Práve táto skupina Irinu zaujala: „Neviem, ako deti budili, ale fakt je, že prakticky všetky jej (Anji) diskusie na četoch skupín, ktoré vyzývali k samovražde, začali práve o 4.20 a končili sa o šiestej ráno.“ Preto bola jej dcéra stále nevyspatá.

Skupina Zobuď ma o 4.20 má 239 862 registrovaných účastníkov.

Vydávala sa za školáčku

Irina – sama psychologička, zašla vo svojom investigatívnom vyšetrovaní smrti svojej dcéry najďalej, ako sa dalo. Až do krajnosti. Osvojila si žargón tínedžerov, špeciálny slovník skupiny a jej „moderátora“, po nociach študovala význam požívaných symbolov, čísel, tajomných náznakov, obrázkov a používanej mystiky a inotajov. Prihlásila sa do skupiny ako školáčka, nádejná adeptka na samovraždu.

Chcela zopakovať a najmä pochopiť cestu, ktorá napokon viedla jej dcéru k skoku zo štrnásteho poschodia. Prešla všetkými nástrahami a skúškami „moderátora“ i jazyka skupiny. Nikto z nich nepobadal, že ide o 37-ročnú ženu, ktorá vonkoncom nemá v úmysle zabiť sa. Keby áno, moderátor by ju hneď zo skupiny vyradil.

Prešla do najvyššieho, tretieho stupňa „interaktívnej hry“. Tretí stupeň znamená pripravenosť adepta na rozhodujúci krok. Keď jej už moderátor skupiny odpočítaval dni „do oslobodzujúceho kroku“, Irina oznámila všetko svojim známym, rovnako trpiacim rodičom, novinárom z NG a polícii.

Keď vyšiel článok v NG, vyšetrovatelia napokon začali hľadať v prípadoch samovrážd detí súvislosť. Ozvali sa aj rodičia. Vyše sedemdesiat z nich autorke napísalo, že u svojich detí zbadali rovnaké príznaky, ako opisuje článok. „Vďaka včasnému publikovaniu článku sa podarilo takmer zabrániť skupinovej samovražde tínedžerov z rôznych miest Ruska (veľmi operatívne zapracovali vyšetrovacie orgány),“ píše NG. A vysvetľuje slová, prečo „takmer zabrániť“ – 17. mája napriek všetkému ukončilo svoj život dievča, ktoré bolo pripravené a bolo „na rade“.

Zrejme sa prebojovalo do tretieho stupňa tejto strašnej webovej „interaktívnej hry“ a moderátor skupiny jej asi nezabudol pripomenúť magické číslo 50, od ktorého sa začínajú odpočítavať jej dni na tomto strašnom, cudzom svete: 50 – 50 = 0.

A ráno jej zazvonil mobil. Tak ako Anji.