Rodičia, ktorí chcú vychovať deti s vysokým EQ, sa s nimi musia rozprávať rovnako emočne vyspelým spôsobom.
Neuropsychologička Julia DiGangiová z Harvardu učí ľudí komunikačné štýly, ktoré podporujú vytváranie spojenia a nezávislosti. Oba faktory sú základom zdravých, silných a empatických vzťahov. DiGangiová portálu CNBC odhalila, aké tri frázy rodičia emočne inteligentných detí nikdy nepoužívajú a čím ich možno nahradiť:
1. Prečo nie si viac motivovaný?
Mozog je nastavený tak, aby exceloval iba tam, kde je to možné. Ak deťom určitá oblasť robí problém, nie je to preto, že by im na úspechu nezáležalo, ale preto, že úloha je nad ich schopnosti. Inými slovami – problém nie je v chýbajúcej motivácii. Ide skôr o to, že existuje nesúlad medzi očakávaniami rodičov a schopnosťami detí.
Emočne inteligentnou reakciou je byť zvedavý na to, kde sa tieto dve oblasti prelínajú. Ak dieťa trávi príliš veľa času hraním videohier namiesto čítaním kníh, dobrou stratégiou je zaujímať sa, čo sa mu na nich tak páči.
2. Prečo ma nepočúvaš?
DiGangiová pracovala s rodičmi, ktorých dcéra mala senzorické ťažkosti. Vždy, keď išli na prehliadku k doktorovi, tak odmietala vystúpiť z auta. Až keď sa rodičia skutočne začali zaujímať, prečo nechce ísť do ordinácie, sa dozvedeli, že jej vadí hudba, ktorá hrá v čakárni. Celý problém sa tak dal jednoducho vyriešiť hluk potláčajúcimi slúchadlami. DiGangiová upozorňuje, že ide o skvelý príklad toho, ako rodičia nevnímali potreby svojho dieťaťa.
Mozog detí je nastavený tak, aby svet objavovali na základe vlastnej identity, a nie toho, čo z nich chcú mať rodičia. Neuropsychologička radí nepýtať sa, prečo dieťa nepočúva rodičov, ale či rodičia naozaj počúvajú, čo im chce dieťa povedať. Rodičia s vysokým EQ totiž od detí nepožadujú poslušnosť ale porozumenie.
3. Vôbec ma nerešpektuješ!
DiGangiová bola často svedkom, ako rodičia hodnotili správanie detí na základe svojich komplexov a pocitov neistoty. Jeden z párov sa sťažoval na neposlušného tínedžera, ktorý úplne ignoroval prosby o to, aby si dokončil vedecký projekt do školy. Až keď sa s ním rodičia skúsili porozprávať, tak zistili, že nešlo o nedostatok rešpektu. Problém bol v tom, že sa dieťaťu zdal projekt príliš ťažký.
Emočne najinteligentnejším prístupom je pýtať sa dieťaťa konkrétne otázky týkajúce sa obáv rodiča. „Zistil som, že si svoj posledný test urobil len na 64 percent. Chceš sa o tom porozprávať? Rád by som si vypočul, ako situáciu vnímaš ty,“ aj takto nejak by v tejto situácii podľa svojich slov reagovala DiGangiová.
Pocity detí sa prenášajú na dospelých. Keď sú v rozpakoch, tak sa rovnako cítia aj rodičia. Je preto prirodzené, že rodičia majú tendenciu kontrolovať emócie svojich detí tým, že im povedia, aby boli ticho či sa upokojili. Úlohou rodiča je ale kontrolovať vlastné emócie, uzavrela neuropsychologička.
Ďalšie dôležité správy
