Nezhody medzi členmi NATO pre výdavky na obranu naberajú na intenzite. Z 32 členských krajín už 23 spĺňa dvojpercentný cieľ, no otázka jeho relevancie ožíva v kontexte rastúcej ruskej hrozby a možného ústupu USA z európskej bezpečnostnej architektúry.
„Niektoré krajiny, ako Poľsko a pobaltské štáty, sa snažia prekročiť trojpercentnú hranicu výdavkov na obranu. V reakcii na to holandský premiér Mark Rutte vyzýva Európu na ešte väčšiu mobilizáciu,“ uvádza The Economist.
Diskusia sa čoraz viac sústreďuje na to, aký by mal byť ideálny model vojenského rozpočtu. Zatiaľ čo M. Rutte podporuje individuálne prístupy pre každú krajinu, odborníci, ako Christian Mölling z think-tanku IISS, presadzujú jednotný cieľ na úrovni troch percent HDP. Dohoda na spoločnom kompromise je pritom kľúčová pre zabezpečenie dlhodobej udržateľnosti aliancie.
Zvýšenie obranných výdavkov by však malo výrazné ekonomické následky. Odhadované náklady vo výške 280 miliárd dolárov by najviac zaťažili západoeurópske krajiny, ktoré už teraz zápasia so spomalením rastu a fiškálnymi obmedzeniami.
Otázka efektívnosti
Na rozdiel od iných regiónov, kde sa kladie dôraz na modernizáciu existujúcich vojenských zariadení, európske krajiny často uprednostňovali nákup nových, technologicky náročných zbraní. Tento prístup viedol k neefektívnemu využívaniu obranných prostriedkov a k zníženiu operačnej kompatibility medzi spojeneckými armádami.
Okrem toho, prioritizácia domácich dodávateľov, hoci pochopiteľná z hľadiska podpory národného priemyslu, komplikuje koordináciu obstarávania a bráni armádam získať potrebné vybavenie.
„Vojna na Ukrajine ukázala, že aj v ére moderných technológií je schopnosť masovo dodávať zdanlivo zastarané zbrane a muníciu na bojisko stále kľúčová,“ pripomína agentúra Bloomberg.
Trumpov nátlak
Aj keď Donald Trump otvorene kritizoval NATO, jeho nominanti na kľúčové posty, ako Marco Rubio na ministra zahraničných vecí a Mike Waltz ako poradca pre národnú bezpečnosť, chápu význam aliancie. Vojenský stratég Lawrence Freedman však varuje pred neistotou, ktorú môžu priniesť niektoré Trumpove ďalšie nominácie.
„Európa sa nachádza v krízovej situácii, ktorá pripomína núdzový stav počas pandémie. Obrana si vyžaduje zásadnú transformáciu, no otázkou zostáva, či sa európski lídri dokážu dohodnúť a či verejnosť podporí zvýšenie výdavkov,“ upozorňuje The Economist.
L. Freedman navrhuje, aby NATO reagovalo na výzvy flexibilnými koalíciami, ktoré umožnia rýchlejšiu a efektívnejšiu reakciu na rôzne bezpečnostné hrozby. Ako príklady uvádza Spoločné expedičné sily zamerané na ochranu severnej Európy, nemeckú iniciatívu European Sky Shield pre protivzdušnú obranu či európsku spoluprácu na vývoji raketových systémov dlhého doletu.
„Po skončení studenej vojny európske armády prešli obdobím dlhodobého podfinancovania, čo malo za následok výrazné oslabenie ich bojovej pripravenosti. Aj pri najlepšej vôli a výrazných investíciách bude trvať minimálne dekádu, kým Európa dokáže znížiť svoju závislosť od Spojených štátov,“ konštatuje The Economist.
Ďalšie dôležité správy
