V Londýne bol na vyšetrovacej misii s cieľom dozvedieť sa viac o súkromných penziách. Práve si od aktuára vypočul, ako to funguje. Ruský správca mal o systéme s takouto neohraničenou zodpovednosťou pochybnosti. Autor článku Rafael Behr stretnutie tlmočil a jeho otázku posunul ďalej.
Zmohli sa len na úsmev
Aktuár potvrdil, že čím dlhšie penzista žije, tým viac dostane zaplatené. Ruský klient spolovice zovrel svoju dlaň v päsť, dvomi vystretými prstami napodobnil hlaveň pištole a namieril ich na zem. „Nemohli by ste sa len, veď viete, o toho chlapíka postarať?“
Autor znova tlmočil. Aktuár sa naňho pozrel hľadajúc uistenie sa o tom, že to bol len vtip. Bol, aj nebol. Odohralo sa to v polovici 90. rokov 20. storočia. Mali tam niekoho, kto sa vmanévroval cez ruiny bývalého Sovietskeho zväzu ku kontrole nad veľkým objemom peňazí druhých ľudí. Nebol to žiadny veľký oligarcha, ale bol jedným z víťazov prechodu, v dôsledku ktorého sa väčšina Rusov cítila ako tí porazení. Pointa nebola o penzioch ale o moci. Prečo platiť, keď nemusíte? Čo z toho má šéf?
Britskí poradcovia sa trápne usmiali a zmenili tému.
K peniazom sa dostávali ilegálnou činnosťou
Odvtedy sa veľa zmenilo. Rusko sa prestalo snažiť byť demokraciou a potom prestalo predstierať, že sa snaží. Británia prestala Rusom radiť v oblasti chodu trhového hospodárstva v rámci právneho štátu a potom prestala predstierať, že ju trápi to, ako zarábali peniaze.
Bežná mylná predstava západu v období prvých rokov prechodu postsovietskeho Ruska bola, že ľudia, ktorí vyrástli za komunizmu nerozumeli kapitalizmu. Toto prehliadalo dôležitosť trhových síl pre sovietsku spoločnosť. Existoval tam prosperujúci obchod s nedovoleným tovarom kontrolovaný zločineckými gangmi, ktoré si tiež od orgánov kupovali ochranu. Nezáujem polície niečo stojí.
Existoval tam aj obchod s láskavosťami, či už išlo o barter alebo hotovosť na ruku, vždy, keď bolo treba otvoriť nejaké byrokratické dvere. Ľudia, ktorí s týmto systémom hazardovali v čase, keď vytváranie zisku bolo ideologickým tabu, nepotrebovali lekcie z trhových síl, keď sa byť nechutne bohatým stalo legálnym. KGB úradníci a aparátnici strán, ktorí sa stali milionármi nemali problém zbaviť sa zásad marxizmu-leninizmu.
Podľa autora existuje tendencia rozdeľovať ruskú históriu obdobia minulej generácie do trendov: pád sovietskej moci do anarchistickej éry Borisa Jeľcina a návrat autoritárskeho režimu pod Vladimirom Putinom. No celý čas tam vládol akýsi spoločný étos, ktorý vnímal všetku politiku ako vyjednávanie medzi ľuďmi, ktorí našli spôsob, ako zbohatnúť, a úradníkmi, ktorí im mohli buď pomôcť, alebo im brániť, a určiť si cenu. Vždy ide o prevod medzi peniazmi a štátnou mocou. Ideológia do toho celého vstupuje len ťažko.
S peniazmi to ide ľahšie
Čím viac sa ruské peniaze presúvali do Británie, tým viac bohatí Rusi prenikali do spoločenskej, politickej a ekonomickej elity Londýna, a tým ťažšie bolo obhajovať, že demokracia fungovala na vyššej úrovni; že jej pravidlá sa nedali utopiť peniazmi; že systém nie vždy fungoval v prospech šéfových bohatých kamarátov.
Preto vymenovanie Evgenya Lebedeva do Snemovne lordov spôsobilo škodu aj predtým, ako spravodajské agentúry Spojeného kráľovstva informovali o tom, že mali obavy z toho, že jeho nominácia predstavovala riziko pre národnú bezpečnosť.
Nominácia bola problémom už od začiatku
Keď Boris Johnson nominoval svojho kamaráta na získanie šľachtického titulu v júli 2020, trúfalosť tohto činu si získala viac komentárov než Lebedevov ruský pôvod. Rozruch okolo celej situácie neskôr utíchol. Nebolo to prvý raz, čo bolo kreslo v Snemovni lordov udelené kamarátovi premiéra. Vymenovaciemu výboru Snemovne lordov sa nepáčilo udelenie šľachtického titulu E. Lebedevovi, no s premiérom to nepohlo. Myslel si, že táto námietka predstavovala protiruský predsudok. Spravodajské služby zmenili svoje ohodnotenie rizika, dodáva autor.
Alexander Lebedev, otec E. Lebedeva a zdroj jeho bohatstva, bol kedysi agentom KGB. No toto nie je dedičný stav. Jeho postoj ku Kremľu možno opísať ako zdržanlivý. V článku pre Standard z roku 2016 A. Lebedev uznal, že oligarchovia rozkradli Rusko a takisto, že „bohužiaľ, niektorí z nich majú k Putinovi blízko“. No trval na tom, že prezident samotný „za drancovaním nebol“.
Je za tým márnivosť lorda Lebedeva?
Lebedev mladší v minulosti povedal veci, ktoré zodpovedali pohľadom Kremľa, pokiaľ ide o anexiu Krymu z roku 2014 a vyjadril pochybnosti o oficiálnej verzii Spojeného kráľovstva vo veci otravy zo Salisbury. Noviny, ktoré ovláda, sa vyjadrili proti invázii na Ukrajinu. Jeho túžba po kresle v Snemovni lordov je možno motivovaná ničím iným, ako márnivým získaním rúcha limitovanej edície do svojej zbierky.
Ak je to však tak a bezpečnostné služby robili rozruch okolo ničoho, stále nastala škoda. Je to depresívne divadlo. Nie preto, že barón Lebedev z Hamptonu v londýnskom obvode Richmond upon Thames a zo Sibíri v Ruskej federácii je Rus, ale preto, že jeho absurdný titul a skorumpovaný spôsob, ktorým sa k nemu dostal, posilňujú najcynickejší pohľad na to, ako funguje britská politika. A to v čase, keď podľa autora potrebujeme šíriť dôveru v to, že demokracie robia veci lepšie.
Ďalšie dôležité správy
