Erdoğanova cesta od Európana roka k sultánovi

Oponenti tureckého premiéra, ale aj niektoré medzinárodné organizácie by zrejme nad uvedenou vetou z programu pokrútili hlavou. Kritizujú násilné potlačenie demonštrácií proti výstavbe v istanbulskom Gezi Parku (neskôr sa rozšírili po celej krajine a podľa Wikipedie si vyžiadali 22 mŕtvych), sabotovanie vyšetrovania nahrávok poukazujúcich na korupciu najvyšších politických predstaviteľov, zhoršovanie pozície v rebríčku slobody tlače či pokusu zablokovať Twitter a YouTube.

Americká organizácia Freedom House upozornila na nový zákon o tajnej službe MİT. Tým, čo jej neposkytnú údaje, hrozia dva až päť rokov väzenia. Za zhromažďovanie informácií o MİT je možné dostať sa za mreže na štyri až desať rokov. Najväčšie médiá vlastnia podľa Freedom House holdingy závislé na vládnych zákazkách.

Ešte v roku 2004 čitatelia novín European Voice (v tom čase patril do skupiny The Economist) tureckého premiéra ocenili ako „Europána roka“. Minulý rok ho už Economist zobrazil ako sultána. Čo sa zmenilo za Erdoğanovej jedenásťročnej vlády v premiérskom kresle?

Od tureckej krízy k prosperite

Keď sa v roku 2003 R.T. Erdoğan stal premiérom, mal už za sebou funkciu starostu Istanbulu a pôsobenie v islamskej Strane cnosti, ktorej predstaviteľ Necmettin Erbakan bol tureckým premiérom, no v roku 1997 sa na nátlak armády musel postu vzdať. Stranu neskôr rozpustili, N. Erbakan nesmel pôsobiť v politike. Budúci premiér strávil štyri mesiace vo väzení za čítanie nacionalistickej a islamskej básne a jeho politická činnosť tiež dostala stopku. V Turecku v 90. rokoch vládli často znesvárení politici obviňovaní z korupcie, pričom armáda sa považovala za strážcu sekularizmu. Osobitne povestné bolo nepriateľstvo medzi Mesutom Yılmazom a Tansu Çillerovou.

Hospodárska kríza nasledovaná infláciou a nezamestnanosťou v roku 2001 vytvorili ideálne prostredie pre nástup nových politických síl a pre veľký návrat „islamistov“. V roku 2002 voliči vymazali z parlamentu všetky strany a pustili tam len novú islamskú a konzervatívnu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) a kemalistických republikánov (CHP). R.T. Erdoğanovi parlament zrušil zákaz uchádzať sa o funkcie, a tak sa mohol stať v roku 2003 premiérom. Jeho strana vládla sama, čo predtým v Turecku nebolo zvykom.

Za R.T. Erdoğana sa ekonomika už zotavila. Nominálne vzrástla podľa Svetovej banky medzi rokmi 2004 a 2013 viac než dvojnásobne. V rebríčku Indexu ľudského rozvoja (HDI) Turecko postúpilo z 85. miesta v roku 2002 na 69. miesto v roku 2013. Turecko patrí do zoskupenia najväčších svetových ekonomík G20.

Zdroj: SITA/AP

R. T. Erdoğan sa napriek svojim islamistickým koreňom spočiatku nepúšťal do výrazného presadzovania náboženskej ideológie. Namiesto toho dosiahol v roku 2005 otvorenie rokovaní o vstupe do Európskej únie a to v čase, keď stále prebiehalo kurdské povstanie na juhovýchode krajiny. Ankara mala s EÚ od roku 1995 taktiež podpísanú colnú úniu. Práve do týchto čias spadá Erdoğanovo európske obdobie.

Keď sa európska cesta zadrhne

Možnosť tureckého členstva v EÚ však na Západe nevzbudila len pozitívne reakcie. Ankaru podporovala Británia a spoza oceánu aj USA. Nemecko, naopak, hovorilo len o „privilegovanom partnerstve“ a Francúzsko zas o referende.  Problémom zostával aj Cyprus, neskôr do diania vstúpila ešte kríza v eurozóne. Ankara doteraz uzavrela len jednu kapitolu z vyše tridsiatky. Tureckí politici dnes naznačujú, že sa zaobídu aj bez EÚ, európski zas kritizujú Turecko za brutalitu pri potlačení demonštrácií. Turecko dva roky držalo svetové prvenstvo v počte uväznených novinárov, mnohých z nich však už tento rok prepustili. Napriek všetkému R. T. Erdoğan vo volebnom programe tvrdí, že vstup do Európskej únie je stále jeho cieľom.

Premiér si neváhal budovať mocenské pozície aj iným spôsobom. Turecká armáda, jedna z najsilnejších na svete, stála za núteným odchodom jeho politického tútora N. Erbakana. Za R. T. Erdoğana sa rozbehli politické procesy proti mnohým generálom. Za pokus o údajné zvrhnutie premiéra dostal vlani doživotie aj bývalý náčelník generálneho štábu, po zásahu ústavného súdu ho však prepustili. Vláda zasahovala aj proti príslušníkom hnutia vplyvného islamského kazateľa Fethullaha Gülena. Ten sa ešte pred nástupom AKP odišiel do dobrovoľného amerického exilu a pomáhal premiérovi. Neskôr sa však pohádali a R. T. Erdoğan tvrdí, že práve F. Gülen stojí za zverejnením korupčných nahrávok, ktoré premiéra poškodili. Gülenovci sa podľa R. T. Erdoğana infiltrovali do polície a súdnictva.

Premiér proti ostatným

R.T. Erdoğan od nástupu do premiérskeho kresla voľby iba vyhrával a to s čoraz väčším percentom hlasov. V roku 2011 jeho stranu AKP podporilo takmer 50 percent voličov. Erdoğanova strana dokázala s výrazným náskokom zvíťaziť aj v tohtoročných jarných komunálnych voľbách, hoci predtým Turci protestovali proti premiérovej politike po celej krajine.

Opozičné strany mali preto v nedeľných prvých prezidentských voľbách veľmi ťažkú úlohu. Dve najväčšie zoskupenia – Republikánska ľudová strana (CHP) a Strana nacionalistickej akcie (MHP) sa pokúsili zobrať R.T. Erdoğanovi konzervatívnych voličov tým, že si za kandidáta vybrali bývalého šéfa Organizácie islamskej konferencie Ekmeleddina İhsanoğlua. V kampani však bol slabší a získal len 38 percent hlasov. Trojicu kandidátov uzavrel mladý kurdský politik Selahattin Demirtaş.

Súperi boli podľa pozorovateľov OBSE v nevýhode. Premiér robil kampaň vo veľkom štýle a podujatia často kombinoval s oficiálnymi vládnymi akciami. Organizácia popisovala, ako jej jeden z predstaviteľov AKP potvrdil, že stranícki aktivisti chodili od dverí k dverám a rozdávali potraviny, tričká alebo dokonca aj podložky pod počítačové myši. Napriek týmto nedostatkom však E. İhsanoğlu R. T. Erdoğanovi zablahoželal.

Rok 2023

Premiér sľuboval vo volebnom programe „Nové Turecko“ - k stému výročiu založenia Atatürkovej republiky pripadajúcemu na rok 2023. V dokumente potvrdzoval aj to, na čo upozorňovali jeho kritici – plány na zmenu ústavy. Mohol by ich presadiť po budúcoročných parlamentných voľbách, ak získa ústavnú väčšinu. Už súčasná ústava napísaná po vojenskom prevrate v roku 1980 mu však umožňuje predsedať zasadnutiam vlády, vymenovávať premiéra a členov ústavného a najvyššieho súdu, napísala agentúra Reuters.

Zdroj: SITA/AP

V zahraničnej politike to má premiér rozohrané na viacero strán. Stále hovorí o rokovaniach o vstupe do EÚ. Ankara neuznala ruskú anexiu Krymu ani separatistické referendá na východe Ukrajiny. Okrem toho sa Turecko zastáva svojich príbuzných - krymských Tatárov. Na rozdiel od EÚ a USA však ako jeden z mála členov NATO Turci nesiahli k sankciám voči Moskve. Aj preto Rusko nadhodilo možnosť, že si „chýbajúce“ potraviny dovezie práve z Turecka. Ankara rozvíja obchodné vzťahy aj s Čínou, aj so susedným Iránom, ktorého prezident Hassan Rúhání v júni pricestoval do Turecka ako prvá iránska hlava štátu od roku 1996.

Turecko chcelo hrať silnú rolu na Blízkom východe, po Arabskej jari však viackrát narazilo. V Egypte podporovalo dnes už zvrhnuté Moslimské bratstvo, v sýrskej občianskej vojne zas oponentov Bašára Asada. V irackom meste Mosul zajali džihádisti tureckých diplomatov a ich rodiny, keď ich štát nechcel evakuovať. Dôležitý bude aj vzťah ku Kurdom, ktorým vláda urobila viaceré ústupky. Témou volebnej kampane bola aj izraelská operácia v Pásme Gazy – Turecko sa verbálne silno zastalo Palestínčanov.

Budúci prezident hovorí o tom, že chce z Turecka spraviť jednu z popredných krajín sveta. Hospodársky rast mu síce dával dlho dôvod na optimizmus, v poslednom období sa však objavili ťažkosti. Zahraničný kapitál uniká, centrálna banka zdvihla sadzby na 12 percent. OECD očakáva na tento rok rast HDP o 3,5 percenta, čo má od niekdajších deväťpercentných úrovní ďaleko. Navyše píše, že turecká ekonomika príliš závisí na domácej spotrebe financovanej zo zahraničia a odporúča reformy. Erdoğanova AKP sa dostala k moci po ekonomickej kríze. Teraz bude musieť riešiť ekonomiku opäť, ak má Turecko svoje postavenie nie zlepšiť, ale aspoň udržať.

Zdroj: SITA/AP

Staršie vydania Volieb vo svete si môžete prečítať po kliknutí na tento link