Krízu štátneho dlhu, ktorá v roku 2008 zasiahla eurozónu, poháňala márnotratnosť najzhýralejších krajín bloku. O niekoľko rokov neskôr sú to práve centrálne banky ekonomicky najsilnejších členov eurozóny, akou je Bundesbank (nemecká centrálna banka), ktoré sa prepadnú do červených čísel, píše Politico.
Rozsah strát odhalia výročné správy príslušných centrálnych bánk krajín eurozóny, k zverejneniu ktorých má dôjsť v najbližších týždňoch. Tú svoju už však v utorok zverejnila Európska centrálna banka (ECB) a svojou stratou vo výške 1,6 miliardy eur odštartovala túto prehliadku zárobkov. Politico podotýka, že ECB skončila v červených číslach po prvý raz po takmer dvadsiatich rokoch.
Súvaha ECB odzrkadľuje iba zlomok operácií v oblasti menovej politiky eurozóny, väčšinu ktorých vykonávajú práve národné centrálne banky. Mnoho z nich – vrátane Bundesbanky – vo svojich správach zrejme odkryje ešte vyššie straty.
Tento klesajúci trend by mal pokračovať aj v rámci národných centrálnych bánk iných fiškálne striedmych krajín, akými sú Holandsko, Rakúsko či Fínsko, ktoré boli spočiatku skeptické voči opatreniam, ktoré im teraz spôsobujú straty.
Niektorí analytici sa obávajú, že táto zmena úloh otvorí staré rany spôsobené krízou štátneho dlhu. Tá kedysi vlády postavila proti sebe a zároveň vytvorila vážne pochybnosti o životaschopnosti eura.
„Centrálne banky na juhu (eurozóny) boli zasiahnuté oveľa menej a môžete sa staviť, že to vyvolá napätie,“ hodnotí súčasnú situáciu šéf rozpočtového výboru Európskeho parlamentu Johan van Overtveldt. Straty, ktoré centrálne banky utrpia, sa podľa neho priamo či nepriamo dostanú na pretras v každej nasledujúcej debate.
Politico poukazuje na to, ako mali daňovníci z krajín severnej Európy počas krízy štátneho dlhu často pocit, že museli platiť nezodpovednosť svojich južných susedov.
Staré rany
V čase zisku zvykne ECB posunúť svoje zárobky národným centrálnym bankám a tie následne svoje celkové zisky posunú príslušným vládam. S cieľom ochrániť štátne súvahy v prípade straty si väčšina centrálnych bánk vrátane ECB udržiava objemný rezervný fond, ktorý dokáže schodky vykompenzovať.
Centrálne banky z neho čerpajú len zriedka, no predstavitelia ECB sa tento rok v rámci svojej poslednej možnosti k tomuto kroku museli uchýliť. „Nedôjde k žiadnemu prerozdeleniu ziskov národným centrálnym bankám eurozóny,“ informovala ECB.
Je pravdepodobné, že ostatné centrálne banky v strate budú kráčať v stopách ECB a načrú do svojich rezervných fondov. V niektorých prípadoch ich úplne celé vyčerpajú. Tento tlak v oblasti súvah oživil obavy z toho, či je súdržnosť krajín eurozóny možné udržať.
Podľa analytikov si severní členovia eurozóny môžu za svoje problémy sami najmä preto, že odmietli rozdelenie rizika v prípade platobnej neschopnosti svojich južných kolegov.
„Severania v čase spustenia programu nákupu aktív verejného sektora (PSPP) trvali na tom, že rozdelenie rizika odmietajú,“ vysvetlil ekonóm a člen predstavenstva Centra pre európske politické štúdie Daniel Gros. Na mysli tým mal bilióny eur, ktoré ECB minula na štátne dlhopisy. Následkom tohto rozhodnutia teraz severské štáty nemôžu počítať s rozdelením strát.
Potenciálne politické dôsledky strát podčiarkol komentár v denníku The Financial Times z pera profesora Markusa Kerbera, ktorý je vášnivým zástancom euroskepticizmu. Vo svojom článku varoval, že straty môžu podkopať dôveru verejnosti v euro a to najmä v Nemecku.
Čo poháňa straty?
Nielen ECB a centrálne banky eurozóny zaznamenali straty. Kombinácia inflácie a vysokých úrokových sadzieb potrápila mnohé západné centrálne banky.
V prípade eurozóny však povedie tlak z kompenzovania strát v rámci jednotného menového systému v kombinácii s absenciou fiškálnej jednoty k tomu, že náklady nebudú medzi členskými štátmi prerozdelené rovnakou mierou.
Väčšina tohto tlaku súvisí s podpornými opatreniami obrovského rozsahu, ktoré centrálne banky prijali s cieľom predísť rozpadu eurozóny počas krízy štátneho dlhu či ekonomickej kríze v časoch celosvetovej pandémie.
Ďalšie dôležité správy
