Dakota, veterán americkej námornej pechoty, sa dobrovoľne prihlásil do bojov na Ukrajine. Priznal, že na jeho veľké prekvapenie to nebolo ostreľovanie, čo ho najviac desilo. Silu delostrelectva pocítil už toľkokrát, že jeho fráza „To je normálne“ sa v rámci jednotky stala vtipom.
Čo ale nebolo normálne, bol pocit hrôzy, keď sa skrýval a počul, ako ruské útočné vrtuľníky spustili paľbu na pozíciu, z ktorej jeho tím lovcov tankov práve utiekol. Ten moment, ako povedal, „bol, úprimne povedané, ten najnepokojnejší, aký som mal za celý čas“.
Dakota je teraz, po siedmich týždňoch bojov v zahraničí, doma, v Ohiu. Pôsobil v légii západných dobrovoľníkov, ktorí sa postavili proti Rusom. Rovnako ako ostatní aj on prehovoril pre denník pre The Washington Post pod podmienkou, že jeho celé meno nebude zverejnené. Má totiž obavy o svoju bezpečnosť i bezpečnosť svojej rodiny a priateľov.
V rozhovoroch pre The Washington Post bojovníci zo Spojených štátov aj iných krajín opísali rozdiely medzi tým, akú vojnu očakávali, a tým, čo naozaj zažili. Spomínali, ako išli do boja s nedostatočnou výzbrojou, proti prevahe, na občasné vzrušenie z vyhadzovania ruských vozidiel do vzduchu, na pocit rozpoltenosti, či sa vrátiť na Ukrajinu. Niektorí to zamýšľajú urobiť. Iní videli umierať svojich priateľov a rozhodli sa, že už stačilo.
Pre viacerých nastal zlom koncom apríla, keď 22-ročný Willy Joseph Cancel, ďalší veterán námornej pechoty, zahynul v boji severozápadne od Mykolajiva. Zúrili tam kruté boje, keď sa ruskí velitelia snažili dobyť viac územia. Úplné okolnosti okolo Cancelovej smrti zostávajú záhadou a jeho telo sa dosiaľ nenašlo. Pokusy hovoriť s Cancelovou rodinou neboli úspešné, poznamenal The Washington Post.
Biden ich odrádzal
Nie je známe, že by boli na Ukrajine príslušníci americkej armády. Administratíva prezidenta USA Joea Bidena sa snažila odradiť amerických občanov, aby sa nezávisle zapájali do boja, hoci to nie je v rozpore so zákonom. Vládni predstavitelia argumentovali tým, že bojisko je nebezpečné a tí, ktorí chcú pomôcť ukrajinskej veci, by to mali urobiť iným spôsobom. A hoci presný počet dobrovoľníkov z USA nie je známy, po spustení ruskej invázie koncom februára prejavilo záujem približne 4 000 Američanov. Mnohí vstúpili na ukrajinskú pôdu po tom, čo tamojší prezident Volodymyr Zelenskyj osobne vyzval zahraničných dobrovoľníkov, aby prišli a bojovali.
Vojna priťahovala najmä vojenských veteránov, posmelených svojím bojovým výcvikom a horlivosťou uplatniť svoje schopnosti v konflikte, ktorý mnohým pripadal ako boj „dobra so zlom", píše The Washington Post. Konflikt však pritiahol aj západných veteránov, ktorí buď nikdy predtým neboli v boji, alebo zažili len asymetrické konflikty, nie tento typ vojny - vedený vo vzdušnom priestore, s neutíchajúcim raketovým bombardovaním a rojmi dronov so sofistikovanou technológiou navádzania na teplo.
Nie je to pre každého
Dane Miller, veterán americkej armády, odišiel do Poľska, aby plnil tichšiu, ale významnú úlohu. Pomáhal pri riadení logistiky pre centrá pomoci utečencom a posielal dôležité zásoby cez hranicu na Ukrajinu. Pomáhal dobrovoľníckym sieťam pri prehodnocovaní vojenských záznamov potenciálnych zahraničných bojovníkov, aby zhodnotili, či „majú schopnosti na to, aby sa postavili masívnej armáde“. Namiesto relevantných skúseností zažil aj vychvaľovanie. Niektorým veteránom odporučil, aby nechodili na Ukrajinu.
Dakota
Ale späť k Dakotovi. V námornej pechote strávil štyri roky ako strelec protitankových rakiet, ako vyplýva z jeho služobného záznamu. Nikdy predtým nebol v boji, ale strávil nejaký čas v Afganistane ako tzv. kontraktor.
Svoj prvý semester na vysokej škole odložil, aby mohol bojovať proti Rusom. Cítil „spravodlivé rozhorčenie“, ktoré ho prinútilo ísť do toho. Na Ukrajinu dorazil niekoľko dní po ruskej invázii. Velitelia chceli využiť jeho znalosti o protitankových raketových systémoch Javelin vyrobených v USA, z ktorých tisíce dostala ukrajinská armáda.
Dakotovu kohortu zahraničných dobrovoľníkov priradili k ukrajinskej vojenskej jednotke a priviezli ich žltým školským autobusom do Kyjeva. Odtiaľ ich vyslali severozápadne od hlavného mesta. Bol začiatok marca. Dostali protitankové zbrane a strely Javelin, ale žiadne batérie pre odpaľovaciu jednotku. A bez zdroja energie bolo zariadenie nefunkčné.
Domy boli v plameňoch, zaspomínal Dakota. Jeho jednotka sa zhromaždila, aby vykonala hliadku cez les. Veliteľ ukázal rukou: „Všetko týmto smerom sú Rusi." Oblasť pokrývalo delostrelectvo. Ukrajinci a dobrovoľníci sa rozptýlili. Niektorí išli do zákopových línií, iní do domov. V jednom z opustených domov bol ešte osadený vianočný stromček. Niektorí ruskí vojaci ustúpili, keď sa boje zintenzívnili, a nechali tam zraneného kamaráta, ktorý nariekal do noci, uviedol uviedol Dakota.
Do konca druhej noci osem z 20 dobrovoľníkov v jeho jednotke opustilo svoje pozície. Aj Dakotov kolega, veterán námornej pechoty, ktorý zrejme zničil svoj guľomet kameňom v nádeji, že sa to bude považovať za poškodenie v boji. Ďalší predstieral zranenie.
Dakota bojoval po celej Kyjevskej oblasti a neskôr ho vyslali na juh, aby pomohol vycvičiť ostatných v používaní Javelinu. Pri jednej z misií sa mu nepodarilo zamieriť na studený cieľ, na tank. Vzápätí však štyria muži vyliezli na vozidlo a sedeli a fajčili. Dakotova zbraň zamerala ich telesné teplo. Strela rozdrvila vozidlo, zásah zachytila kamera.
O pol hodinu neskôr ruské delostrelectvo zaútočilo na pozíciu Dakotovej skupiny, ale pod rúškom noci sa stiahli. Po zhruba týždni mu prišlo nevoľno a trpel nevoľnosťou v aute. Diagnostikovali mu poranenie mozgu s tým, že bol príliš blízko ostreľovania. Koncom apríla odišiel domov. Odvtedy sa zotavuje.
„Nie je koniec. Nie je hotovo. Nie je to dokončené,“ dodal Dakota.
Pascal
Ďalším z dobrovoľníkov, ktorý pre The Washington Post opísal svoju frustráciu, bol Pascal, veterán nemeckej armády. Pôsobil v jednotke s Cancelom. Problémy nastali už počas ich prvej misie. Mali podozrenie, že ich obojsmerné vysielačky monitorujú ruské sily. A navyše nemali náhradné batérie, čo ich nútilo spoliehať sa na nezabezpečené mobilné telefóny a aplikáciu WhatsApp. Krátko na to, čo si vymenili informácie, zaútočilo na ich pozíciu ruské delostrelectvo.
Dobrovoľníci sa počas mnohých svojich misií cítili nedostatočne informovaní, nevedeli, kde sú. A čo bolo najdôležitejšie, nevedeli, kde sú Rusi, priznal Pascal. V deň, keď Cancela zabili, prišla paľba z pozície, o ktorej sa domnievali, že je ukrajinská, ale nemali rádiové spojenie, ktoré by to potvrdilo. Dvaja z jeho jednotky sa odvážili situáciu preveriť. Ozvala sa streľba a už sa nevrátili.
Zvyšok jednotky sa dostal pod silnú ruskú paľbu vrátane delostreleckej, a to z rovnakého smeru. Zahynul jeden bojovník. Cancela zasiahol šrapnel. Pascal a ďalší kolega použili škrtidlá, aby mu zastavili krvácanie. Neúspešne. Telá oboch bojovníkov tam zostali, keď sa Pascal s kolegom stiahli.
To bola Pascalova posledná misia. Odišiel do Poľska. Miller, americký dobrovoľník, sa s ním stretol v bare vo Varšave a všimol si, že vyzeral otrasene. Vyšli von a Miller ho utešoval. Pomocou internetového prekladača hľadal tie správne slová v nemčine. Objali sa.
„Od začiatku sme nemali žiadnu šancu," povedal Pascal v rozhovore. „Pýtal som sa sám seba, prečo som prežil ja, a nie ostatní."
Texas
Pre denník sa rozhovoril aj muž narodený na Ukrajine, naturalizovaný občan USA, ale pod podmienkou, že ho možno identifikovať iba podľa rádiového volacieho znaku „Texas". Spomenul, ako na začiatku vojny videl zábery svojho rodného mesta v plameňoch. O dva dni na to odišiel do boja.
Texas, ktorý sa začiatkom tohto mesiaca vrátil domov, do Houstonu, nikdy predtým neslúžil v armáde. Pracuje v kancelárii. Rýchlo sa však učil a čoskoro odovzdával Ukrajincom, s ktorými bojoval, rady od svojich amerických kolegov. Napríklad taktické teórie o podnikaní útokov zo zálohy, alebo ako sa vyhýbať zameriavačom na ruských bezpilotných lietadlách a optike namontovanej na vozidlách.
Texas hliadkoval na juhu Ukrajiny. Pri jednej misii neďaleko Mykolajiva zbadal zakopaný tank T-72, ktorého vežu bolo z viac ako dvoch kilometrov sotva vidieť. Texas vystrelil raketu, zasiahla tank tesne vedľa veže. Hoci bol zásah úspešný, zvyšok jednotky zastonal. Chcel vidieť, ako stĺp ohňa vystrelí vežu vysoko do vzduchu.
„Nevybuchlo to tak, ako by sme si želali. Boli sme trochu naštvaní," priznal Texas. Životu doma mu teraz chýba zmysel pre účel, ale aj vzrušenie. Utápa sa v rozvodovom konaní, ktoré sa začalo pred jeho odchodom na Ukrajinu. Občas sa mu ozvu kamaráti, ktorí ho informujú o úspešnej „žatve tankov".
V tichých chvíľach však uvažuje o tom, aké skúseností si priniesol, dobré aj zlé. V práci je uvoľnenejší a nestresuje sa malými nepríjemnosťami ako kedysi. Ale niečo mu chýba - a každý deň je v pokušení získať to späť.
„Akonáhle uvidíte kontrast medzi životom a smrťou a vrátite sa k pokojnému životu a pokojnej práci, v porovnaní s tým sa všetko zdá byť menej zmysluplné," dodal Texas.
Ďalšie dôležité správy
