eTREND prináša nový seriál Písal sa rok..., v ktorom sa sa bude venovať zaujímavým historickým udalostiam a pozrie sa na ne z hľadiska ekonomiky. Priestor dostanú veľmi staré i nedávne príbehy, ktoré zasiahli Slovensko a svet.
Vysoko zadlžená krajina potácajúca sa na pokraji bankrotu, zle fungujúci priemysel a obyvatelia, čo sa boja o svoje vklady. Nejde o Grécko, ale o Československo. Písal sa rok 1953. Krajina mala za sebou prvú komunistickú päťročnicu, pohreby Stalina a Klementa Gottwalda a v rukách rozpadajúce sa hospodárstvo. Odchod generalissima a prvého robotníckeho prezidenta síce historici označujú ako dobu odmäku, no najprv ešte prišiel mráz. Avšak nie priamo z Kremľa. Menová reforma bola ideovým dieťaťom K. Gottwalda a jeho vlády, ktorá, keď bolo po všetkom, dostala napomenutie za nezvládnutú akciu.
Na podnet Sovietskeho zväzu sa Československo po znárodnení všetkých veľkých podnikov rýchlo preorientovalo na zbrojársku výrobu, v roku 1953 už tvorila produkcia zbraní 28 percent HDP. Pre porovnanie, automobilový priemysel nevytvára v súčasnosti ani štvrtinu slovenského HDP. Nevýhodou zbraní v porovnaní s autami samozrejme je, že v čase mieru pre ne jednoducho nie sú odberatelia, navyše umelo oklieštení len na satelity Ruska.
Pre Československo ako zakladateľskú krajinu Medzinárodného menového fondu (MMF) stále existovali možnosti, ako posilniť menu. No požičať si od fondu, a teda od imperialistických štátov, bolo nemysliteľné. Štát si radšej chcel požičať od obyvateľov. Presnejšie – vziať si. V krajine stále platila viazanosť predvojnových vkladov, úspory sa nedali z účtov len tak vyberať. Všetky väčšie výbery musela schvaľovať komisia a občan ich dostal len v odôvodnených prípadoch ako svadba, narodenie dieťaťa či pohreb.
"Komplexné" riešenie
A popri platobnom styku stále fungoval prídelový systém, ktorého sa chcel K. Gottwald ešte v roku 1952 zbaviť. Namiesto toho sa ale rozhodli vyriešiť ekonomickú situáciu komplexne. Prípravy na reformu boli tajné – vláda požiadala Rusko o vytlačenie potrebných bankoviek a viac než o výmenné miesta sa postarala o ochranu pred prípadnými protestmi: vojsko aj milicionári dostali prísne tajné rozkazy, ktoré mali otvoriť v určenú hodinu v posledný májový večer roku 1953.
Ešte v piatok prezident Antonín Zápotocký upokojoval obyvateľstvo, že mena je silná a jej výmena, ako sa šušká, určite nenastane. V sobotu večer – sobota bola ešte pracovným dňom – už premiér Viliam Široký oznámil, že súčasná mena platí len do konca mesiaca. A tak boli v nedeľu plné kiná i krčmy, kde ľudia chceli minúť čo najviac úspor. Od pondelka prvého júna už boli zavreté hranice krajiny a peniaze sa menili za nové – malé množstvá v pomere päť ku jednej, väčšie 50 ku jednej. Aj MMF sa o reforme oficiálne dozvedel až 2. júna. Pre krajinu toto nedodržanie pravidiel znamenalo pozastavenie členstva vo fonde na takmer 40 rokov.
Priemerný Slovák si vtedy vymenil 3 329 starých korún za 121 nových, teda v pomere takmer 30 k jednej. Smolu mali živnostníci a firmy, výmenný kurz ich peňazí bol automaticky 50 k jednej – pritom úvery v bankách sa naopak skonvertovali najvýhodnejším kurzom. Komunisti sa tak šmahom ruky vysporiadali so zvyškami trhového systému, ostávajúci malí podnikatelia sa prakticky okamžite dostali do platobnej neschopnosti. Podobne nevýhodné podmienky dostali napríklad roľníci, ktorí neplnili povinné štátne dodávky. Štát tak mohol poľahky dokončiť kolektivizáciu.
Nielen peniaze, ale aj dlhopisy...
Rovnako ako staré peniaze stratili platnosť aj štátne dlhopisy v rukách domácich držiteľov, väčšina životných poistiek a štát zabavil ostatky na viazaných vkladoch v bankách. Za štyri dni bolo po všetkom. Vláda sa zbavila väčšiny dlhov a výmenou navyše získala približne štyri miliardy korún, čo bolo zhruba päť percent rozpočtových príjmov. Časť z tejto sumy šla do Moskvy na úhradu nákladov spojených s tlačou peňazí a razením mincí. Štát mal navyše po dôkladnej výmene presné údaje o hodnote majetku každého občana.
Brány k rovnostárskej spoločnosti a vytúženej ceste k socializmu boli otvorené pre všetkých. Teda okrem viac ako desiatky tisíc tých, ktorí šli do väzenia za marenie menovej reformy. A smolu mali aj tí, ktorí sa zúčastnili protivládnych demonštrácií vo viacerých mestách začiatkom júna – museli opustiť školy, pracovné pozície alebo aj vládou prideľované byty.
PRAMENE: Karel Kaplan: Kronika komunistického Československa IV. 1953-1956: Doba tání; Michal Štefanský: Menová reforma roku 1953 (História: Revue o dejinách spoločnosti č. 7-8/2004)
Nabudúce sa bude písať rok 2002: Neplač za menou, Argentína
Foto na titulke - NBS; v článku - www.dinersclub.sk
