Túžba stať sa „digitálnym nomádom“ je takmer taká stará ako samotný internet. Priekopník Steven K. Roberts, ktorý pred viac ako 30 rokmi jazdil naprieč USA na bicykli s počítačom, písal v roku 1994 o vytvorení Virtuálnej technomadickej flotily . . . cestovateľov po celom svete.
Vychádzal z premisy, že „fyzická poloha sa stáva irelevantnou, keď podstatu svojho života presuniete na sieť“. Ale tento termín sa skutočne ujal až príchodom covidu, píšu Financial Times. Pandémia vytvorila dokonalé podmienky: Pracovníci chceli po lockdownoch plných nudy zmenu; spoločnosti si uvedomili, že môžu dôverovať zamestnancom, aj keď budú pracovať na diaľku. Krajiny závislé od turistov zúfalo hľadali návštevníkov.
Zrazu sa zdalo, že je možné, aby každý biely golier mohol pracovať, kdekoľvek sa mu zachce – nielen pracovníci na voľnej nohe, ale aj bežní zamestnanci. Množstvo krajín zaviedlo „víza digitálnych nomádov“, aby formalizovali a využili tento trend. Sen o slobode v práci sa však zrazil s realitou daní, imigrácie, kybernetickej bezpečnosti a pracovného práva. Spoločnosti nezaviedli digitálne nomádstvo masovo, ale pretláčajú ho do menej riskantnej a kontrolovanej polohy. Inými slovami, digitálne nomádstvo sa stáva korporátnym.
Spoločnosti vyberajú, kde a na koľko
Firmy, ktoré chcú, aby boli ich zamestnanci spokojní, „začali premýšľať o tom, ako by tento trend mohli začleniť do svojich plánov pre zamestnancov“, hovorí Claire Pepperová zo spoločnosti Vialto Partners, ktorá radí spoločnostiam v otázkach cezhraničnej globálnej mobility. „Chcú to mať pod kontrolou, ale chcú, aby ich zamestnanecká základňa cítila, že niečo dostáva aj späť,“ dodala. To vo všeobecnosti znamená povedať zamestnancom, že môžu dočasne pracovať z akéhokoľvek miesta, ale s obmedzeniami, kde a na ako dlho. Firmy napríklad odmietajú niektoré krajiny, ktoré sú vysoko rizikové z hľadiska kybernetickej bezpečnosti, alebo majú vysoké korporátne dane.
Technologická firma Cisco nedávno v spolupráci s tamojšou samosprávou vyslala na Rodos na tri mesiace 17 zamestnancov. Pracovali na diaľku z ostrova, ale podieľali sa aj na dobrovoľníckych aktivitách v úsilí ukázať, že digitálni nomádi môžu byť prínosom pre hostiteľskú komunitu. To by bolo pozitívne. Ozývajú sa však aj mestá ako Mexiko či portugalský ostrov Madeira, kde sú digitálni nomádi obviňovaní z toho, že tlačia ceny nehnuteľností nahor a okupujú kaviarne s rýchlou WiFi a dobrou kávou, namiesto toho, aby spoznávali miestnych obyvateľov.
Nejasný prínos
OECD medzitým minulý rok napísala, že „prínos digitálnych nomádov pre hostiteľskú krajinu zostáva nejasný“. Vo väčšine krajín by sa digitálni nomádi stali daňovými rezidentmi až po 183 dňoch, zdôraznila vo svojej správe. Riaditeľ ľudských zdrojov spoločnosti Cisco Gianpaolo Barozzi hovorí, že typickým digitálnym nomádom je vývojár webových stránok, ktorý môže pracovať odkiaľkoľvek. Ale, čo je podľa neho oveľa dôležitejšie pre hostiteľskú krajinu, sú títo korporátni digitálni nomádi.
Preto vraj firma neposlala troch ľudí, ale 17, takže „existuje určitá kritická skupina“. Títo ľudia majú určitú spoločnú identitu.“ Cisco má záujem popularizovať prácu na diaľku, no napriek tomu sa zdá, že ide stále len o experiment.
Ďalšie dôležité správy
