Chovná stanica bratov Schechterovcov, ktorá dodávala živé kurčatá spracovateľom mäsa v celom štáte New York, to nemala ľahké. Jednak sa musela pretĺkať v ťažkých časoch Veľkej hospodárskej krízy, a ako keby toho nebolo dosť, ešte jej na krk dýchala byrokratická regulačná mašinéria.
Konkrétne mala problém s vyhláškou, ktorá regulovala predaj kóšer kureniec a kontrolovala, či sú zdravotne nezávadné. Prezident Franklin D. Roosevelt ju podpísal v apríli 1934 a za rok sa firme Schechter Poultry Corp. zosypalo na hlavu 60 žalôb. Polovicu z nich súdy v zárodku odmietli, v štrnástich prípadoch sa pojednávanie skončilo v prospech firmy a v devätnástich firma prehrala. Z toho jedna úspešná žaloba sa týkala predaja nakazeného vtáka, čo jej vyslúžilo prezývku „prípad chorého kurčaťa“.
Schechterovci nepatrili k tým, ktorí sklonia hlavu pred byrokratmi, a využívali možnosti odvolať sa. A tak sa ich prípad dostal až na Najvyšší súd. A ten im dal za pravdu. No nerozhodol len v ich individuálnom prípade. Rovno vyhlásil za protiústavný celý Zákon o obnove národného priemyslu (National Industrial Recovery Act), ktorý bol jednou z nosných častí Rooseveltovho protikrízového balíka New Deal. Minulý týždeň tomu bolo 75 rokov.
V čom bol problém? Recovery Act od začiatku vyvolával kontroverzné reakcie a dodnes je označovaný za jedno z Rooseveltových zlyhaní. Zákon pozastavil účinnosť federálnej protimonopolnej legislatívy a dal možnosť priemyselným združeniam (ak nechceme rovno hovoriť o karteloch), aby pomáhali tvoriť reguláciu. Tú zas mohol prezident podpisom povyšovať na zákonnú úroveň. Tak ako to urobil pri kóšer kurčatách. Jedným z cieľov podpory takýchto monopolistických praktík mal byť tlak na rast cien, keďže deflácia bola jedným z boľavých prejavov krízy.
Uplatňovanie zákona mal na starosti Úrad pre národnú obnovu (National Recovery Administration), ktorý sa úlohy zhostil vo veľkom štýle. Počas dvoch rokov fungovania inicioval vznik 557 základných a 189 dodatkových kódexov, zakázal štyri- až päťtisíc obchodných praktík a vydal tisíce až desaťtisíce ďalších návrhov, smerníc a stanovísk.
Nečudo, že podnikatelia v celých Spojených štátoch sa proti takejto „reforme“ ohrádzali. (Nehovoriac o druhej časti spomínaného zákona, ktorá dala veľké právomoci odborom a zaviedla kolektívne vyjednávanie.) Roosevelt a jeho pomocníci šípili problém a tak sa pokúšali poistiť sa návrhom na zvýšenie počtu najvyšších sudcov. Vymenovaním nových so „správnym“ postojom by mohol zmeniť názorové váhy na Najvyššom súde.
Lenže táto iniciatíva neprešla. Čo na Najvyšší súd prešlo, bol prípad farmy bratov Schechterovcov. Sudca Charles Hughes prečítal verdikt, ku ktorému dospel senát jednohlasne, a ktorý pomenoval viacero problémov zákona. Ten najzásadnejší bol, že Recovery Act porušil ustanovenia Ústavy USA. Podľa nej tvorba legislatívy patrí výlučne do rúk Kongresu a nemožno ju delegovať na rôzne lobistické skupiny alebo samotnú vládu.
Verdikt padol koncom mája 1935, no už o mesiac neskôr mal zákon sám stratiť platnosť, keďže bol prijatý len na dočasné obdobie. Rozsudok tak mal skôr symbolický charakter, keď naznačil, že ani kríza nedáva nikomu právo rozvracať ústavný systém. Zhrnul to sudca Louis Brandeis, ktorý sa po vynesení rezultátu obrátil na poradcov prezidenta, zapálených to zástancov plánovaného hospodárstva, a odkázal im: „Je to koniec tejto politiky centralizácie. Chcem, aby ste sa teraz vrátili k prezidentovi a odkázali mu, že tejto vláde nič centralizovať nedovolíme.“
Bohužiaľ, už o dva roky neskôr Najvyšší súd pri iných prípadoch ukázal väčšiu „pružnosť“. Vtedy Roosevelt zavádzal druhý balík opatrení, takzvaný Second New Deal. Napriek tomu, že mnohé jeho zámery neprešli testom ústavnosti, iné opatrenia sú dodnes súčasťou právneho poriadku USA – či už ide o sociálne poistenie, ochranu vkladov, minimálnu mzdu, či spomínané kolektívne vyjednávanie.
Ilustrácia na titulke - pophistorydig.com
