Donny Dust mal iba 37 rokov, keď v roku 2017 prekonal infarkt. Dva dni predtým sa práve vrátil z Aljašky, kde viedol expedíciu dobrodruhov. „Bolesť na hrudi som pripisoval zmene nadmorskej výšky,“ vyrozprával Američan svoj príbeh denníku The Guardian.
Dust viedol veľmi aktívny štýl života. Až do roku 2011 bol členom námornej pechoty, potom začal pracovať ako sprievodca pre prežitie v divočine. Okrem toho sa pripravoval na 245-kilometrový ultramaratón v peruánskej džungli. Ešte aj v nemocnici mal preto problém uveriť tomu, že za bolesťou na hrudi sa skrýval infarkt.
„Keď som po troch dňoch opustil nemocnicu, ledva som sa vedel hýbať a musel som chodiť na kardiovaskulárnu rehabilitáciu so skupinou 85-ročných ľudí,“ dodal Dust, ktorý ale celý čas veril, že k zotaveniu potrebuje zmenu prostredia. Aj preto sa po niekoľkých rehabilitáciách zbalil a odišiel žiť do jaskyne.
Návrat ku koreňom
Dust strávil zhruba šesť mesiacov „pendlovaním“ medzi konvenčným spôsobom života a životom v coloradskej divočine. „S manželkou sme už boli síce odlúčení, no nechcel som byť príliš dlho bez našich dvoch synov, takže som sa často vracal, aby som s nimi mohol tráviť čas,“ vysvetlil Dust, ktorý v prírode bez prestávky najdlhšie strávil až dva mesiace.
Na výber mal podľa svojich slov niekoľko jaskýň, pričom každá mala iné výhody. Niektoré boli vedľa prameňov, iné sa zas nachádzali v oblastiach bohatších na zdroje potravy. „V hlavnej jaskyni som mal pohodlnú posteľ z trávy a lístia. Mala aj malý otvor, cez ktorý vychádzal dym z ohňa a videl som cezeň na hviezdy,“ opísal svoj naozaj skromný príbytok Dust.
Medzi steny jaskyne zvykol vkladať drevený konár, na ktorom sušil oblečenie. V starej plechovej konzerve zas ohrieval vodu. „Táto jaskyňa síce mala najviac zdrojov, no zvykol som ich striedať,“ dodal Dust. V jednej napríklad skladoval kožušiny zvierat, v druhej mal odloženú sklenenú nádobu so sušeným mangom. Ak naň mal chuť, musel sa pripraviť na dvojdňovú pešiu túru, pretože presne toľko mu cesta do nej trvala.
Z moderného sveta si so sebou do divočiny priniesol len laptop, fotku synov a niečo na písanie. Pokiaľ ide o stravu, živil sa najmä tým, čo si sám nazbieral alebo ulovil, teda rôznymi rastlinami, korienkami, bobuľami, hľuzami, rybami, vevericami či králikmi. „Človek sa naučí vážiť si jedlo,“ zaspomínal si Dust na obdobie, keď za dobrý deň považoval taký, keď sa mu podarilo uloviť rybu a nájsť aspoň päť bobúľ.
Voľný čas venoval zbieraniu dreva na oheň, vyrábaniu kamenných nástrojov, pascí, košíkov a hlinených nádob, ako aj vyčiňovaniu koží zo zvierat. „Všetko to boli veľmi jednoduché činnosti, no mali pre mňa veľkú hodnotu,“ dodal dobrodruh.
Druhá šanca na život
Čoskoro sa vraj stal súčasťou života, ktorý existoval vo voľnej prírode, a naučil sa rozumieť zvukom i vôňam. Človek si podľa neho môže vybrať, či sa prírode bude brániť alebo sa ju pokúsi lepšie pochopiť a spolu s ňou aj svoje miesto na Zemi.
„Deň, keď som dostal infarkt, zmenil môj život. Bol to budíček. Uvedomil som si, že raz príde deň, keď všetci zomrieme, a preto musíme žiť taký život, po akom túžime. Musíme objaviť hodnotu,“ vysvetlil Dust, ktorý teraz žije medzi dvomi svetmi.
Tým prvým je príroda, v tom druhom má byt, televízor a dokonca aj auto. „So synmi radi pozeráme dokumentárne filmy, no keďže sú v tínedžerskom veku, tak majú aj vlastné záľuby,“ pochválil sa Američan. Vo veľkom začal používať aj sociálne siete a YouTube, kde rád ukazuje svoje zručnosti.
Okrem toho napísal niekoľko kníh, účinkoval v rôznych reláciách a dokonca pôsobil ako poradca pri natáčaní filmov. Tento aspekt modernej doby Dust s radosťou prijal a dúfa, že mu pomôže zvyšovať záujem mladých ľudí o prírodu.