O výzve na odtajnenie „bosnianskeho“ listu SIS a čo počúva Najvyšší súd poza bučky

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Výzvy na odtajnenie „bosnianskeho“ listu SIS a systémová medzera

Tajné služby a ich verejná a parlamentná kontrola zaujme širšie publikum iba vtedy, keď sa objaví problém. Ten sa v uplynulom období objavil. Preto sa ho oplatí využiť ako ilustráciu toho, v čom má verejná kontrola tajných služieb medzery a ako by sme teraz pristúpili k tomuto problému, ak by sa už pred rokmi tieto nedostatky vyriešili.

„Bosniansky“ list. Národná kriminálna agentúra podľa obvinenia v kauze Rozuzlenie podozrieva Slovenskú informačnú službu (SIS), že poslala do Bosny a Hercegoviny list s údajne zavádzajúcimi informáciami o trestnom stíhaní bývalého príslušníka NAKA Jána Kaľavského.

Ten je neprávoplatne odsúdený za korupciu a vynášanie citlivých informácií z polície. V Bosne a Hercegovine požiadal o politický azyl.

Je bežné, že k takej žiadosti sa vyjadruje aj tajná služba a požiada partnerov z cudziny o dodatočné informácie. Robí to aj SIS, keď vybavuje žiadosti cudzincov na Slovensku. V tomto prípade požiadala SIS o podklady bosnianska bezpečnostná a informačná služba.

K okolnostiam vzniku listu cez týždeň zasadal parlamentný výbor na kontrolu činnosti SIS, pretože niektorí poslanci podozrievajú námestníka riaditeľa SIS Tomáša Rulíška, že sa na príprave listu podieľal, keďže zodpovedá za styky so zahraničnými spravodajskými službami.

Poslanci Juraj Šeliga (predtým Za ľudí, teraz Demokrati) či Anna Zemanová (SaS) po rokovaní výboru uviedli, že list je podľa nich naformulovaný zavádzajúco a to tak, aby J. Kaľavskému pomohol získať politický azyl. J. Šeliga vyzval prezidentku Zuzanu Čaputovú a premiéra Ľudovíta Ódora, aby list zverejnili.

Premiér Ľ. Ódor v Rozhovoroch ZKH potvrdil, že list čítal, ale jeho obsah by tak tvrdo nehodnotil. Zdržanlivý bol aj v reakcii na otázku, či iniciuje jeho zverejnenie. Vysvetlil to tak, že nevie, či vôbec takú právomoc má.

Nemá. Téma ukazuje na systémový nedostatok, na ktorý pravidelne upozorňujem asi desať rokov a už som o ňom písal aj na tomto mieste. Ani nadriadený nemá právomoc nariadiť funkcionárom SIS alebo akejkoľvek inštitúcii, ktorá spracováva utajované písomnosti, aby konkrétny dokument odtajnili. Nanajvýš ich môže zdvorilo požiadať, či by nešlo stupeň utajenia znížiť alebo úplne zrušiť. Nemusia vyhovieť a často ani nevyhovejú.

Zákon pritom každej inštitúcii prikazuje, aby neustále skúmala potrebu utajenia – ak pominie, treba utajenie zrušiť alebo aspoň zmierniť. V praxi sa to nedeje, pretože to nie je vynútiteľné. Nikým.

Často sa poukazuje na zákaz utajovania, ktorý je v zákone o utajovaných skutočnostiach už od prijatia v roku 2004. Ale ani ten sa nedá teraz ľahko vynútiť a navyše k nemu chýba rozhodovacia prax súdov.