Sudca JÁN HRUBALA sa doteraz vyjadroval najmä k dopadom zrušenia špeciálnej prokuratúry, ale navrhované zmeny v trestných predpisoch výrazne ovplyvnia aj Špecializovaný trestný súd, ktorému predsedá. Ročne môže súdu pribudnúť na vybavenie dvesto až tristo nových podaní.

„Neviem, čo to spraví. Je možné, že budeme pojednávať rok alebo dva. Možno aj my budeme ako okresné súdy,“ povedal.

V rozhovore tiež reaguje na rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré ukazujú, že v rokoch 2020 a 2021 došlo k početnejšiemu porušovaniu práva na osobnú slobodu nedostatočne odôvodnenou vyšetrovacou väzbou: „Nestalo sa nič medzi sudcami. Nikto nám nesignalizoval, že tohto treba tak alebo onak rozhodnúť.“

Pripúšťa, že prehnane prísna právna kvalifikácia skutku v úvode trestného stíhania môže slúžiť ako páka na obvineného, aby radšej s orgánmi presadzovania práva spolupracoval.

Očakáva, že zostavovanie a vyhodnocovanie zoznamov benefitov, ktoré dostali spolupracujúci obvinení (kajúcnici), nebude jednoduché. „Keď niečo prokurátor opomenie, tak ako to bude signalizovať?“ pýta sa sudca v súvislosti s návrhom, aby sa v zozname benefitov uviedlo aj „opomenutie“, teda napríklad situácia, že prokurátor prehliada menej závažnú trestnú činnosť spolupracujúceho obvineného.

Predpokladáte, že po tomto volebnom období, či už skončí v riadnom alebo mimoriadnom termíne, bude existovať Špecializovaný trestný súd?

Nie som správny respondent, odo mňa to závisieť nebude. Ale ak sa pýtate na môj názor a predpoklad, tak si myslím, že tento súd existovať bude.  

Z čoho vychádzate?

Nezvyknem brániť tento súd hodnotiacimi úsudkami, že je dobrý alebo nie, aj my sme chybujúci ľudia, ale tento druh špecializácie má zmysel. Myslím si, že v roku 2009 si to uvedomil aj súčasný premiér Robert Fico, pretože aj vďaka jeho zásluhe tento súd zostal zachovaný. Vďaka špecializácii, tomu, že je tu vyčlenená skupina ľudí, ktorí sa snažia porozumieť veciam, ktoré sú veľmi často zložité, sofistikované, neustálemu zlepšovaniu v práci, vďaka mojim kolegom, celému súdnemu aparátu, vyšším súdnym úradníkom, asistentkám a asistentom tento súd nevykazuje žiadne subjektívne prieťahy v konaní. Jeho rozhodnutia sú vo väčšine prípadov odobrované odvolacími orgánmi. Iste sa ma budete pýtať na rozhodnutia Ústavného súdu, ale aj tam popri niektorých, ktoré konštatovali porušenie práv sťažovateľov, je veľké väčšina, ktorá dopadla v náš prospech.

Patríte k veľkým fanúšikom špecializácie. Jej pridaná hodnota je asi evidentná, ale skúste v krátkosti ozrejmiť, prečo je špecializácia v kriminálnych prípadoch benefitom. 

Ťažko sa to zdôvodňuje. Ak idete na neurochirurgickú operáciu, nejdete k obvodnému lekárovi. Nie je to podcenenie obvodných lekárov, lebo oni musia mať všeobecný prehľad, možno oveľa širší ako neurochirurg. Toto prirovnanie je zjednodušujúce, ale radšej idete na operáciu k niekomu, kto ju robí stýkrát ako k začiatočníkovi alebo improvizátorovi. Aj rodinné právo, správne právo si zaslúžia špecializáciu. Môj názor je, že tento druh sofistikovaných prípadov, ktoré prejednávame, si špecializáciu zaslúži. 

O negatívach sa hovorí už menej. Zahraničná právna veda ich však skúma. Napríklad tunelové videnie. Ak zavriete desať odborníkov na to isté do jednej miestnosti, postupne môžu byť slepí k cudzím a novým argumentom. Ďalšie riziko vidia zahraničné zdroje napríklad v kontaktoch – pri špecializovaných sudcoch sa môžu opakovať tí istí účastníci konania, čo je aj prípad Špecializovaného trestného súdu, kde sa opakujú neustále tí istí prokurátori. Stanovisko Poradnej rady európskych sudcov z roku 2012 preto napríklad hovorí, že špecializovaní sudcovia musia prijať ešte výraznejšie sebaobmedzujúce pravidlá než ich kolegovia. Ako je tomu možné predchádzať v slovenských podmienkach, keď sídlite so špeciálnou prokuratúrou v jednej budove? 

Spoločnú budovu považujem za problém napriek tomu, že sa ani na sociálnych zariadeniach nestretávame s prokurátormi. Oni prejdú hore schodmi a stretávam ich naozaj iba v pojednávacej miestnosti. Áno, hovoríte o tunelovom videní – zvyknem k tomu citovať amerického prokurátora, nespomínam si už na meno, ktorý hovorí, že tunelové videnie sa môže javiť ako problém a ak sa niečo ako problém javí, obvykle to problémom aj je. Musíte mať okolo seba vybudovaných veľa obranných mechanizmov, aby ste tomu dokázali odolať. My sa ako tí neurochirurgovia venujeme istému typu operácií, ale snažíme sa pochopiť rôzne štruktúry. Nebojujeme proti zločinu, nie sme kovboji, ktorí sú premotivovaní a teraz silou mocou chceme vyjsť v ústrety všetkým, ktorí chcú niekoho vidieť vo väzení. Pristupujeme k tomu so špeciálnou opatrnosťou, uvedomujeme si všetky tieto riziká. 

Najčastejšie sa ako príklad špecializácie uvádza, že pod Špecializovaný trestný súd spadá právomoc rozhodovať o najzávažnejšej forme zločinného spolčenia – zločineckej skupine. Ale málokto z laickej verejnosti eviduje, že na Slovensku je táto forma zločinného spolčenia dvojrýchlostná a o trochu miernejšej forme – organizovanej skupine už rozhodujú okresné súdy. Hranica medzi zločineckou a organizovanou skupinou je pritom tenká, čo ukazuje aj nedávny príklad drogovej trestnej veci mediálne známej ako Parketár, ktorá sa prehadzovala medzi Špecializovaným trestným súdom a Mestským súdom Bratislava I. Ak okresné súdy dokážu súdiť aj túto vážnu formu zločinného spolčenia, prečo by nedokázali aj inú spoločensky najškodlivejšiu trestnú činnosť? Najčastejšie sa okresným súdom vyčíta rýchlosť konania, ale okrem tohto argumentu som žiaden iný nepočul. 

Okresné súdy v sídle kraja sú preťažené podobne ako náš súd. Je to jednoduchý fakt. Neviem, čo je Parketár, ale napríklad vražda pri Moste pri Bratislave – ten prípad je na mestskom súde ako dlho? Pätnásť či šestnásť rokov? To je nemysliteľné. Absolútne neútočím na kolegov na Mestskom súde Bratislava I, ktorí tie veci nestíhajú, sú tam aj objektívne okolnosti – neustále zmeny sudcov, jeden ide do dôchodku, iný ma toho veľa. Časové možnosti sú obmedzené, to je objektívny faktor. Priemer je u nás 68 pojednávacích dní na sudcu, ale mám kolegyňu, ktorá strávila vyše 100 dní v pojednávacej miestnosti. Potom tí kolegovia na okresných súdoch stihnú popri ostatných veciach pojednávať tieto zložitejšie veci koľko? Dva-tri dni za polroka? Vy chodíte na naše pojednávania, tak viete, že to sa u nás nestáva – u nás tie pojednávania frčia, minimálne niekoľko dní za mesiac sa pojednávajú veľké kauzy. Väčšinou sú tie pojednávacie dni od rána do večera. Jednoducho nie je v ľudských kapacitách stíhať penzum roboty, ktoré presahuje intelektuálne a najmä časové kapacity okresných súdov a tými intelektuálnymi nemyslím, že by tomu kolegovia nerozumeli.

Hypotetická otázka, pretože ani ja nepredpokladám, že by došlo k zrušeniu Špecializovaného trestného súdu. Ale ak by sme sa mýlili a napríklad po vzore Bulharska by došlo k faktickému rozpusteniu Špecializovaného trestného súdu do okresných súdov, čo by to znamenalo pre prípady? Vychádza mi to tak, že by sa pojednávali dlhšie, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv na trestné sadzby, ktoré by boli za tie veci nakoniec ukladané.

Určite. Dlhotrvajúce konanie, ktoré nie je zapríčinené samotnými obžalovanými, čo by nebol tento prípad, znamená výrazne nižší trest na konci dňa. Zrušenie by znamenalo, že všetky veci by začali odznova, máme desiatky prípadov, kde už je odpojednávaných niekoľko desiatok dní. Bolo by to nevyhnutné, pretože v takej hypotetickej situácii by sa zmenili senáty, ktoré jednotlivé prípady súdia. Tu pritom nejde iba o politicky exponované kauzy, ak si dovolím použiť tento výraz, ale sú to mnohokrát jednoduché kriminálne veci, drogová trestná činnosť, násilná kriminalita – to všetko by museli kolegovia začať odznova. To je debata o stovkách možno tisícke pojednávacích dní. 

V Markíze ste povedali, že zrušenie Špecializovaného trestného súdu je rovnako jednoduché ako Úradu špeciálnej prokuratúry. Je to tak naozaj? Nezdá sa mi to, pretože neexistuje nič ako právo na zákonného prokurátora, hoci judikatúrou sa postupne možno dopracujeme k právu na nestranného prokurátora. Naproti tomu právo na zákonného sudcu, ktorého je možné vymeniť iba na základe zákonom predpokladaných dôvodov máme v ústave.

Áno, je to zložitejšie, ale tou poznámkou som myslel to, že neexistuje ústavou garantované právo na Špecializovaný trestný súd. Aj keď vtedajšia politická garnitúra toto chcela presadiť do ústavy, tak som hovoril, že sústava súdov má byť vecou zákona, nie ústavy.

V rozhovore pre Denník N ste sa vyjadrovali aj ku karikatúre, ktorú dostal špeciálny prokurátor Daniel Lipšic k päťdesiatke. Je na nej viachlavý drak, D. Lipšic stína jeho hlavy a tie sú reprezentované konkrétnymi osobami vrátane generálneho prokurátora, jeho námestníka a niekoľkých trestne stíhaných osôb. Vy ste reagovali, že z takého daru by ste neboli nadšený, ale dodali ste, že tomu prokurátorovi nakoniec v tom trestnom konaní ide o pomyselné zoťatie hlavy. Rozumiem, čo ste tým mysleli. Ale nepovažujete za legitímnu obavu, že keď toto dostane prokurátor, tak to podnecuje k otázke, či tej snahe „odťať hlavu“ nebolo prispôsobené aj prípravné konanie? Teda stíhať osoby za každú cenu? V konaní pred súdom je prokurátor stranou konania, má mať ambíciu pomyselne odťať hlavu, ale v prípravnom konaní plní častokrát úlohu nestranného arbitra.

Často zdôrazňujem rozdiel medzi sudcami a prokurátormi. Aj v Slovenskom rozhlase som dostal otázku, či neutrpí spolupráca s prokuratúrou. My ale nespolupracujeme. Je mi jedno, že sa prokurátor volá Harkabus, Repa, Lipšic, Šúrek, Kysel alebo Bíro, je to pre mňa ten istý účastník súdneho konania ako obhajcovia Mandzák, Para a ďalší. Mojou povinnosťou je posudzovať veci z nadhľadu. Nie som priaznivcom tohto typu humoru, hoci karikatúry mám rád, nemám s nimi problém a chvalabohu od roku 1989 sú povolené. Kým úlohou obhajcov je zabraňovať stínaniu hláv, tak úlohou prokurátorov je ich stíňať. Ale nie oni ich na konci zotnú. Ten proces totiž končí u sudcu.

Naozaj rozumiem, čo hovoríte, ale nevytvára tento typ náhľadu legitímne pochybnosti, či celé prípravné konanie nebolo dopredu prispôsobené cieľu sťať konkrétnu hlavu? Napríklad v prístupe k vyšetrovacím verziám. 

Vyšetrovacie verzie v konečnom dôsledku tiež posudzujeme my na súde, aj unesenie dôkazného bremena posudzujeme my. Ale rozumiem otázke, neviem však k odpovedi nič viac dodať. Prokurátori sú po podaní obžaloby strana v konaní, ich legitímnym zákonným zámerom, ktorému rozumiem, je dosiahnuť trest, respektíve odsudzujúci rozsudok. Neevidujem, že by prokurátori konali niečo zákerné. Nie vždy im dáme za pravdu, sú veci, ktoré vyriešime v rozpore s ich závermi. 

Pýtam sa na to v kontexte s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vasárab a Paulus proti Slovenskej republike. Odsúdil ich Špecializovaný trestný súd a ESĽP kritizoval, že konanie bolo vedené jednostranne. Ako často sa toto deje v súdnej praxi?

Nie veľmi často. Nepoznám detaily toho prípadu, rieši ho kolegyňa. Myslím si, že jej tam vytkli to, že na niečo neodpovedala alebo sa niečím sa nezaoberala. Netvrdím, že sa to nestáva. Takéto pochybenia z času na čas sú vytknuté nielen nášmu súdu, sú vytýkané aj holandským, belgickým súdom. O ruských ani nehovoriac. Nie sme neomylní.

V úvode ste spomenuli rozhodnutia Ústavného súdu. Našiel som 25 rozhodnutí, ktoré súvisia so stíhaním exponovaných káuz posledných troch rokov. Dve tretiny z nich súvisia s vyšetrovacou väzbou, teda porušovateľom práva na osobnú slobodu bol priamo Špecializovaný trestný súd alebo Najvyšší súd. Išlo najmä o obdobie rokov 2020 a 2021. Faktom je, že práve v tom období sa vo verejnom diškurze začali objavovať prvé kritické hlasy upozorňujúce na nadužívanie väzby. Nie sú dve tretiny nálezov o porušení práv pri väzbe signálom, že to tak naozaj bolo a spolu s kolegami ste boli takpovediac vo švungu a rozhodovali o väzbách menej kriticky? 

Nemám presné číslo, ale aj v tej situácii boli desiatky prípadov, kedy sme väzbu nerealizovali a nevyšli sme prokurátorom v ústrety. Zároveň popri týchto nálezoch Ústavného súdu sú desiatky, možno stovky sťažností, ktorým Ústavný súd alebo ESĽP nevyhoveli. Osobne patrím k zástancom nie drakonických trestov a tiež toho, a píšem to v každom väzobnom rozhodnutí, že väzba je naozaj výnimočný inštitút. Sú situácie, v ktorých formálne aj materiálne dôvody väzby boli a sú situácie, v ktorých sme to vyriešili v rozpore s názorom Ústavného súdu.

Nebolo to v rokoch 2020 a 2021 systémové zlyhanie? 

Dostatočne nerozumiem pojmom systémová zaujatosť, systémová chyba. Tak, ako máme oslobodzujúce rozsudky, ktoré sa nestretli s pochopením verejnosti, tak máme väzobné rozhodnutia, ktoré sa nestretli s pochopením verejnosti. Náš súd nevykazuje nijak tragické čísla vo vzťahu k vzatiu či nevzatiu do väzby. Sme naozaj porovnateľný s ostatnými súdmi. Používam príklad dnes už priameho kolegu Mareka Fila, ktorý ešte na Okresnom súde Bratislava I nevzal do väzby Dušana Dědečka. Nie preto, že by si nemyslel, že spáchal niečo zlé a je podozrivý naozaj z niečoho vážneho. Ale preto, že v tej väzbe nevidel zmysel. Aj keď bol jeho názor korigovaný sťažnostným súdom, takto si predstavujem sudcu, ktorý, ako ste to povedali, „odolá tomu švungu“, že - wau, ideme všetkých pozatvárať. 

Chápem, ale v nejakom čase a priestore rokov 2020 a 2021 sa tu objavili takmer dve desiatky rozhodnutí Ústavného súdu, ktoré formulujú proti Špecializovanému trestnému súdu alebo Najvyššiemu súdu v exponovaných kauzách rovnakú výhradu – vágne alebo nedostatočne odôvodenú väzbu. Predtým ani potom takéto rozhodnutia nie sú. Je legitímne pýtať sa, či sa práve v tom čase a priestore so sudcami niečo nedialo.

Nestalo sa nič medzi sudcami. Za mojej éry, za éry Michala Trubana, Oldřicha Kozlíka, Igora Králika (predošlí predsedovia Špecializovaného trestného súdu, pozn. autora) nerobíme nič iné, len akademicky debatujeme. Nikto nám nesignalizoval, že tohto treba tak alebo onak rozhodnúť, ale akademicky debatujeme. Nič sa nestalo. Treba si uvedomiť aj to, že podmienky rozhodovania o väzbe ESĽP aj Ústavný súd nastavujú čoraz prísnejšie. Voľakedy malo väzobné rozhodnutie tri strany, čo si pamätajú kolegovia, ktorí majú viac ako 40 či 50 rokov. Teraz má odôvodnenie väzby 15, 20 či 40 strán. Ideme z extrému do extrému, lebo sa učíme.

V súčasných mediálnych vystúpeniach k novelám trestných predpisov sa zvyknete vyjadrovať najmä k zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry. Upozorňujete, že prokurátori krajských prokuratúr budú musieť ročne počítať so stovkami hodín pojednávaní na Špecializovanom trestnom súde. Menej sa hovorí o dopadoch priamo na súd a ten je významný. Trochu dlhšie entrée: Pribudnú vám tri úplne nové právomoci. Budete rozhodovať o prehliadkach iných priestorov a pozemkov, príkazy na ne doteraz vydávali prokurátori. Vlani 90 príkazov, predvlani 135, v roku 2021 išlo o 142 príkazov. Budete rozhodovať o podmienečnom zastavení trestného stíhania obvinených, ktorí prispeli k objasneniu prípadu. Tiež o tom doteraz rozhodovali priamo prokurátori. Za minulý rok bolo zverejnených 19 takýchto rozhodnutí, rok predtým 14 rozhodnutí. Tretia kompetencia – budete rozhodovať o opravných prostriedkoch, ktoré nebudú vyslovene upravené v Trestnom poriadku, ale vyplývajú z európskej legislatívy. Ťažko sa počet odhaduje, ale dá sa rozumne očakávať, že najmä v úvodných mesiacoch aj toto budú desiatky vecí. Naproti tomu iné čísla – podľa štatistických výkazov sudkyňa Pamela Záleská vlani rozhodla 125 vecí, sudca Peter Pulman 86 vecí, sudkyňa Ružena Sabová 132 vecí. Keď si to porovnávam, tak iba nové kompetencie vystačia na dvoch nových sudcov. Čo sa stane? 

Nemám urobený tento podrobný prehľad ako vy, ale áno, zvýši sa nápor na Špecializovaný trestný súd. Vďaka iniciatívam, ktoré som vyvinul ako predseda súdu, by nás malo byť osemnásť, čiže postupne o troch sudcov viac. Vo februári budeme mať posledné výberové konanie, ktoré doplní počet na osemnásť. Vidím, že ste si listovali dáta, vidím, že vidíte ich tragiku, ale ja neviem, čo to spraví. Je možné, že sa predĺžia konania, je možné, že to už nebude tak ako doteraz, že dostaneme prípad a do polroka odmietneme obžalobu alebo nariadime termín hlavného pojednávania. Je možné, že budeme pojednávať rok alebo dva. Možno aj my budeme ako okresné súdy. Neviem. 

Rozprával sa s vami minister spravodlivosti? 

Nie.

Rozsahom a zložitosťou by ste rozhodovanie o podmienečných zastaveniach trestných stíhaní porovnali s rozhodovaním o dohodách o vine a treste alebo skôr s meritórnym pojednávaním?

Skôr s dohodami o vine a treste. A dúfam, že registrujete, že my sa nie vždy stotožníme s návrhom dohody o vine a treste. Máme k nim technické pripomienky. Nie málokedy sa stáva, že výška trestu sa nám javí byť nízka. Ale nie je to nič výnimočné. V USA sa 90 percent vecí rieši dohodami.  

Vrátim sa ešte k tej tretej novej právomoci – rozhodovanie o opravných prostriedkoch, ktoré vyplývajú z európskeho práva. Vyplynulo to už z rozhodnutia Ústavného súdu o porušení práv Tibora Gašpara, keď mu boli vo väzbe odopreté kontakty s rodinou. On si uplatňoval opravný prostriedok podľa smernice o práve obvineného na kontakt s obhajcami a tretími osobami. Ani Špecializovaný trestný súd ani Najvyšší súd mu nevyhoveli, pretože taký opravný prostriedok v legislatíve nemáme. Viete odhadnúť, koľko takých opravný prostriedkov v európskom pravé je a môžu sa vyskytnúť? 

Neviem to odhadnúť. Možno sa to bude počítať na desiatky. Ale toto nie je ten najväčší problém, ak ide o matematiku. Túto agendu by sme mohli zvládnuť, pretože pevne verím, že bude postačovať nejaké päťstranové rozhodnutie, ale aj toto musíme napísať za jeden, dva či tri dni, to sa nedá na kolene vyrobiť ani umelou inteligenciou. 

Novela Trestného zákona výrazne znižuje trestné sadzby za majetkovú a korupčnú trestnú činnosť. Vo verejnej diskusii máme aj implicitne sklon fetišizovať trest odňatia slobody ako jediný správny, spravodlivý a uspokojujúci túžbu verejnosti po spoločenskej odplate. Prečo to tak je? Minulý týždeň tu v štúdiu sedel Tomáš Strémy, ktorý odpovedal, že je to zakorenený zvyk z komunizmu. 

Je. Absolútne súhlasím. Fetišizovanie trestania je zakorenené možno ešte hlbšie a môže súvisieť aj s ortodoxným ponímaním náboženstva. Je tu pán Boh, ktorý trestá a postihne všetko zlé, čo urobíme. Nikdy som nebol za drakonické tresty, ale skôr restoratívnu justíciu, ktorá nielen trestá, ale pokúša sa napraviť aj stav. 

Vidíte niečo zlé na tom, že páchateľ legalizácie výnosu z trestnej činnosti, dlhoročný podnikateľ, zlegalizuje napríklad milión eur a namiesto toho, aby sme ho poslali na dvanásť rokov do basy, dostane jeden a pol milióna eur peňažný trest a k tomu päťročný zákaz činnosti

Je to politická otázka. Ak budú dané trestné sadzby, budeme o nich uvažovať. Môžeme sa baviť aj o tom, že „kurníkšopa“, že cez takého páchateľa prejde 60 alebo 100 miliónov a on dostane iba podmienečný trest odňatia slobody a peňažný trest 1,5 milióna eur? 

Áno, presne to je ten diškurz.

Áno, a my ho vyriešime, ale teraz vám nepoviem ako. Budeme akceptovať sadzby, ktoré budú. Ale zjednodušene si myslím, že čím vyššia škoda, tak tým prísnejší trest. Ak niekto ukradne sto miliónov, tak podmienka a 1,5 milióna eur sa mi zdá extrém.  

Samozrejme, v takomto prípade aj mne. Ale ak niekto ukradne sto miliónov, je úspešný podnikateľ, vráti to, dostane k tomu 10 miliónov peňažný trest, zákaz činnosti na päť rokov, tak som ochotný o tom uvažovať – pretože pre niekoho, kto je v biznise dvadsať rokov, môže byť zákaz činnosti na päť či desať rokov oveľa väčší trest než odňatie slobody.

Jasné, ale druhá vec je, že on v takom prípade môže ten biznis robiť cez ďalšie osoby a z domu mu šéfovať. 

Vy už dnes žiadate od prokurátorov referát o stave trestných stíhaní spolupracujúcich obvinených. Vidieť to napríklad v kauze Mýtnik, ktorú pojednáva váš senát. Tento referát je v podstate akousi verziou zoznamu benefitov, ktorý vláda navrhuje v novele formalizovať. Na jednom z neformálnych novinárskych stretnutí, ktoré usporadúvate, som sa vás pýtal, či nie je chyba, že sa medzi benefity nezaraďuje to, že je prokurátor takpovediac slepý a hluchý k niektorej z trestnej činnosti spolupracujúceho obvineného. Odpovedali ste niečo v tom zmysle, že je to slepé miesto, ale kým nie je začaté aspoň trestné stíhanie vo veci, ktoré sa tej osoby nepriamo dotýka, nemáte šancu sa to dozvedieť. Nie je potom správne, že novela medzi benefity zaraďuje aj „opomenutie“ prokurátora niečo stíhať? 

Asi áno, ale stále platí, že ako sa k tomu sudca prepracuje. Keď niečo prokurátor opomenie, tak ako to bude signalizovať? Súd nemá mať o tom ako vedomosť. 

Práve to je moja nadväzujúca otázka. Ako to bude vyzerať v praxi? Pretože si to predstavujem zhruba tak, že prokurátor nebude vedieť, že niečo opomenul alebo to neprizná. Obhajoba v takom prípade bude namietať, že zoznam benefitov je nekompletný, že tam chýba niektoré opomenuté trestné stíhanie. Sudca tak bude musieť rozhodovať o komplexnosti toho zoznamu a hodnotiť ho. Predstavujem si to správne

Ako to však urobí? Je to technicky a logisticky nevykonateľné. Mimochodom, novela používa výraz benefity, nepáči sa mi ten výraz, ale v poriadku, rozumiem kontextu. Ale tu nejde ani o nezákonné benefity, ako to pomenúva novela, ale skôr by som privítal výraz neprimerané benefity. Pretože aj vo svetle judikatúry ESĽP je mnoho rozhodnutí, ktoré citujeme a riešia túto tému. Prispieva to k vyhodnotí vierohodnosti svedka. Neplatí však paradigma, že akonáhle má niekto neprimerane veľa benefitov, tak mu neverím ani slovo. Nebude to takto platiť. 

Rozumiem, ale napríklad v jednom z dvoch prípadov bratov Adamčovcov ESĽP kritizoval, že za vraždu bolo dokonca zastavené stíhanie spolupracujúceho svedka, tak celkom prirodzene – ten sklon by som mal aj ja – ESĽP inklinoval k tomu, že to je už príliš a svedkovi netreba veriť. 

Áno, ale nikto nemôže nabúrať teóriu voľného hodnotenia dôkazov. ESĽP v tom prípade naozaj medzi riadkami povedal, myslím, že to bol nejaký šofér, že on za ten skutok nedostal absolútne nič, že uf, toto je silná káva. Ja tomu rozumiem. Aj my tieto silné kávy musíme vidieť a budeme ich vyhodnocovať správne. 

Ak to zhrniem, očakávate, že v súvislosti s predkladaním zoznamu benefitov a jeho vyhodnocovaním sa objavia praktické problémy a bude ich treba riešiť za pochodu výkladom? 

Áno.

Vo verejnom priestore sa veľa odkazuje na zoznam 40 odsúdených zločincov z éry Smeru. Keď som ho analyzoval, tak dve tretiny z nich boli odsúdení na základe dohody o vine a treste alebo vyhlásenia o vine. Nič proti tomu, nespochybňujem tie výsledky, ale subjektívne to vnímam tak, že rozsudok na základe dohody o vine a treste má výrazne nižšiu výpovednú hodnotu a váhu vo vzťahu k samotnému priebehu skutkového deja trestnej činnosti ako rozsudok, ktorý je výsledkom riadneho dokazovania na hlavnom pojednávaní. Má pre vás rozsudok na základe dohody o vine a treste rovnakú výpovednú hodnotu ako rozsudok z hlavného pojednávania?  

Nie, ale dohoda o vine a treste je konanie lege artis. Vo veci Navaľnyj a Ofitserov ruský súd povedal, že veď Ofitserov sa priznal v rámci dohody o vine a treste a usvedčuje Navaľného. ESĽP reagoval, že „fresh consideration“. Vo voľnom preklade to znamená, že každá situácia a každý dôkaz si zaslúžia čerstvé vyhodnotenie. Na druhej strane ESĽP už nebol taký prísny vo veci Schwarzenberger proti Nemecku. My vždy poskytneme fresh consideration. Dohoda o vine a treste je akýsi prívesok k spisu, neprikladám jej žiaden význam, ale tým ju ani nespochybňujem. 

Je chyba, že vo verejnom priestore sa na toto nedbá a pre spoločnosť je úplne jedno, či dohoda o vine a treste alebo odsúdenie po riadne vykonanom dokazovaní, odsúdený ako odsúdený? 

Z času na čas prijímam pozvania do mediálneho priestoru. Aj vaše som prijal nielen preto, že sledujem, že sa dlhodobo so záujmom venujete tejto problematike, ale aj preto, aby som čo najjednoduchšie vysvetľoval tieto veci. Neviem koľko stoviek poslucháčov a divákov si toto vypočuje a pozrie, ale toto bývajú tie najnudnejšie časti vysvetlení, pretože mnoho ľudí nerozumie ani rozdielu medzi prokurátorom, sudcom a obhajcom. Výchova ku kritickému mysleniu a občianskej náuke je vedená v súčasnosti takým spôsobom, že vychovávame ľudí, ktorí nie sú schopní čítať s porozumením. Vždy využijem tento priestor, aby som tieto veci vysvetľoval, ale viac ako čo som povedal neviem dodať. Takýto je stav. 

Deje sa v praxi to, že páchateľovi je vznesené obvinenie s právnou kvalifikáciou skutku, ktorá by mu priniesla drakonický trest odňatia slobody, ale keď sa dozná, tak vo výsledku v obžalobe alebo dohode o vine a treste je kvalifikácia miernejšia.

Deje sa to u nás, deje sa to v USA, deje sa to všade – tak to je.

Je to správne? 

Každý si je strojcom svojho šťastia. Nevylučujem, že sú aj situácie, že nič neurobím a k niečomu sa pod ťarchou neviem koho alebo čoho priznám. Ale neevidujem takéto veci. Dohodu, ktorá je urobená pod ťarchou, kde máme akékoľvek podozrenie, že išlo o nejakú hru, ktorá nie je v súlade s etikou a právom, neschválime.

Máme ale zhodu v tom, že keď je mi vznesené obvinenie s právnou kvalifikáciou so sadzbou 12 až 20 rokov, tak ako obvinený inak premýšľam o svojej situácii, ako keď mi je za ten istý skutok vznesené obvinenie s kvalifikáciou v sadzbe tri až päť rokov? 

Určite, v tomto vám dávam za pravdu. Ale on povie 12 až  20 a potom idú výnimočné okolnosti prípadu, respektíve dohoda o jedna tretina sadzby ide dole. Obchodovanie so spravodlivosťou sa môže diať aj transparentne a za dobrým účelom. Takto sa to deje v mnohých krajinách sveta, ktoré majú upravené dohodovacie konania.

Toto nespochybňujem, mne na tom prekáža, že prehnaná kvalifikácia v úvode stíhania môže slúžiť ako páka na prinútenie človeka k spolupráci.

Môže, áno.

Jedna z vecí, ktorá bola v posledných troch rokoch kritizovaná, je vzájomne vylučovanie a spájanie skutkov na rôzne trestné konania. Praktický dôsledok, ktorý si možno verejnosť ani neuvedomuje, je, že výpovede, ktoré spoluobvinený urobil v spoločnom konaní, potom nie sú použiteľné v novom konaní, kde už vystupuje len ten, čo sa nepriznáva. Ak v tej prvej bol nepresný alebo klamal, nemožno ho v ďalšom konaní konfrontovať. Mám pocit, že týmto sa roztvárajú nožnice hodnotenia vierohodnosti svedkov medzi súdom verejnej mienky a riadnym trestným súdom. Verejnosť totiž tie výpovede vníma komplexne, nerozdeľuje, že táto bola urobená v takej fáze konania a iná v onakej. Potom sa môže navonok zdať, že niekto je nevierohodný, lebo v prvotnej výpovedi je nepresný, veci opisuje inak a podobne. Ale súd na to nemôže prihliadnuť a výsledok konania je, že súd mu uverí napriek tomu, že existujú legitímne pochybnosti o jeho vierohodnosti. Je to problém aj z vašej perspektívy? 

Je, dokonca s vami súhlasím. Pokúsil som sa to prelomiť spôsobom, že ako sudca nemôžem odignorovať vývoj postojov spolupracujúceho svedka, takto som to aj odôvodnil... 

... ale neprešlo to Najvyšším súdom.

Áno, neuspel som na Najvyššom súde.

Na prvom stupni ste za korupciu odsúdili bývalého vyšetrovateľa Mariána Kučerku. Nemrzí vás, že na Najvyššom súde bolo odvolacie konanie pošpinené tým, že o ňom rozhodoval aj sudca, ktorý podľa Ústavného súdu rozhodovať nemal pre nedostatok nestrannosti? 

Nebudem to hodnotiť. Mám veľmi prísny názor na zaujatosť sudcov, formuloval som ho aj v disciplinárnom konaní voči jednému z mojich kolegov, ale k živým veciam sa nebudem vyjadrovať. Som autorom prvostupňového odsudzujúceho rozsudku vo veci Mariána Kučerku a jediné, čo povedať môžem, že som síce omylný, ale tento a aj ďalšie rozsudky som vyniesol v najlepšej viere. V žiadnom prípade ten rozsudok nemožno vnímať ako svojvoľný. Je tam všetko vysvetlené.

Preto moja otázka. Vy ste sa usilovali o zrozumiteľné vysvetlenie v tom rozsudku, ale otrockým trvaním Najvyššieho súdu na tom, že Juraj Kliment bude o Mariánovi Kučerkovi rozhodovať, hoci Ústavný súd k tomu mal výhrady, sme dospeli do stavu, že ten prípad už rieši aj Európsky súd pre ľudské práva. 

Bez komentára.

V porovnaní so správnymi a civilnými súdmi slovenské trestné súdy vrátane špecializovaného pokladajú málo otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Čím je to? Máte strach z toho, že prerušíte konanie a verejnosť vás bude kritizovať?

Nie. Je to o riešení odbornej a právnej otázky, že nevidím dôvod klásť otázky Súdnemu dvoru, pretože podľa mojej mienky je tá-ktorá smernica jasným spôsobom transponovaná do slovenského právneho poriadku a stačí mi to. Určite to nie je preto, že sa bojíme, že čo nám kto povie. Mimochodom, od Súdneho dvora alebo ESĽP by som rád dostal odpovede na niektoré otázky, napríklad na tú, či sú výpovede z iných konaní použiteľné.

Ústavný súd v krátkom čase prijal dve sťažnosti proti príkazom na domové prehliadky. Tí obvinení sú naďalej trestne stíhaní, napriek tomu však ich sťažnosti Ústavný súd prijal. Je to odklon od doterajšej judikatúry, v ktorej Ústavný súd zdôrazňoval subsidiaritu – najprv si má obvinený vyriešiť námietky aj proti prehliadke v konaní pred trestným súdom a potom pripadá do úvahy ústavná sťažnosť. Čo pre vás znamená, ak začne Ústavný súd štandardne preskúmavať príkazy na domové prehliadky?

Bude to znamenať to, čo povie Ústavný súd. Je to všeobecný problém opravných prostriedkov proti týmto typom rozhodnutí. Neviem si predstaviť, že by proti domovej prehliadke bol prípustný štandardný opravný prostriedok. „Dobrý deň, prišli sme vám prehľadať dom, je proti tomu prípustná sťažnosť, ak ju podáte, má to odkladný účinok a prídeme o dva týždne.“ Veď to by bol nonsens. Príkaz musí byť riadne odôvodnený. Dúfam, že také príkazy vydávame a keď povie Ústavný súd, že je tam problém, tak to vyhodnotíme podľa toho, čo povie.

V súvislosti s novelami trestných predpisov sa hovorí najmä podaní prezidentky alebo skupiny opozičných poslancov na Ústavný súd. Viem si však predstaviť, že konanie o súlade by ste mohli iniciovať aj vy alebo niekto z vašich kolegov v konkrétnej trestnej veci, ak by išlo o otázku dôležitú pre posúdenie viny a trestu. Je možné, že sa to stane? 

Aj Špecializovaný trestný súd má možnosť prerušiť konanie a pokladať tento typ otázky Ústavnému súdu. Či to urobí, nebudem teoretizovať. 

Vy osobne to budete zvažovať? 

V žiadnej zo svojich vecí som to dosiaľ neurobil. Nevylučujem, že sa to stane.

Posledná téma, ale asi k nej nič viac nedodáte. Vzťah medzi sudkyňou Pamelou Záleskou a novinárkou Monikou Tódovou. Pozval som sem k tomu aj predsedu Súdnej rady Jána Mazáka, aj súhlasil, ale nakoniec účasť odriekol. Naďalej nerozumiem tomu principiálnemu rozdielu medzi prípadom sudcu Michala Trubana, ktorého disciplinárne stíhanie za neoznámenie prípadnej zaujatosti ste iniciovali a prípadom sudkyne Pamely Záleskej, ktorá bola krátko členkou senátu v kauze vraždy Jána Kuciaka a vzťah s novinárkou neoznámila, hoci v spise boli napríklad aj správy zo sledovania novinárov vrátane Moniky Tódovej. Pamela Záleská bola z toho senátu nakoniec vylúčená na základe inej námietky zaujatosti podanej obžalovaným Marianom Kočnerom, ale ak by ju nepodal, zjavne bola pripravená v tej veci rozhodovať. V čom je teda rozdiel?

Nebola účastníčka konania (Monika Tódová, pozn. autora). Ja som venoval niekoľko nie málo desiatok hodín tomu, či tento konflikt záujmov existuje alebo nie. Správne ste povedali, že už k tomu nič viac nedodám. Stojím si za riešením, ktoré som zvolil. Možno také zjednodušenie, celý príbeh má aj tú dimenziu, že sudca Truban bol podozrivý z kontaktov, ktoré nemajú čo hľadať vo výkone právnickej profesie, zatiaľ čo (partnerský) vzťah je niečo, čo nepodlieha etickej kontrole. Vy tam rozdiel nevidíte, ja ho tam vidím a formuloval som ho.

Čiže legitimita toho vzťahu je podľa vás rozlišovacím kritériom?

Vystihli ste to dobre. Keď je niekto podozrivý z toho, že udržiaval kontakty s kriminálne podozrivou osobou, zjednodušene povedané, je to rozdiel oproti tomu, keď sa niekto zamiluje alebo skamaráti s novinárom alebo s novinárkou.

A je to rozdiel aj v prípade, že tú zamilovanú alebo skamarátenú osobu spomínajú dôkazy v spise, ktorý má ten sudca súdiť? 

V tejto situácii nevystupovala novinárka v žiadnom procesnom postavení a kolegyňa sudkyňa Záleská nebola zainteresovaná na tej veci. Nikto o nej v tej veci v žiadnom procesnom postavení netvrdil, že vybavuje dotáciu pre svoj súkromný penzión. To je ten rozdiel, ktorý tam vidím. Inak – potenciálna škodlivosť a zainteresovanosť Jána Gajana a Moniky Tódovej do relevantných súvislostí vskutku vykazujú rozdielnu mieru už spomenutej prípadnej „škodlivosti“.