„Bez názvu“ - pravidelný týždenný newsletter Adama Valčeka

Rozhodnutie, samozrejme, ihneď vyvolalo verejnú polemiku medzi Úradom špeciálnej prokuratúry a obhajcami Haščáka o jeho praktických dopadoch na použiteľnosť audiozáznamu Gorily, ktorý polícia zaistila v dome Mariana Kočnera v roku 2018, ako dôkazu v trestných konaniach.

Tá polemika je síce dôležitá, ale nemal by v nej zaniknúť iný významný a všeobecnejší odkaz tohto rozhodnutia:

„Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje nedostatky v pravidlách a postupoch uchovávania údajov Slovenskou informačnou službou a chýbajúcu externú kontrolu nad činnosťou a uchovávaním údajov Slovenskou informačnou službou,“ uvádza sa v tlačovej správe súdu k tomuto rozhodnutiu.

Toto priamočiare konštatovanie nadväzuje na skoršie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v súvislosti s Gorilou z leta minulého roka, v ktorom súd konštatoval porušenie práva na súkromie majiteľa odpočúvaného bytu na Vazovovej ulici Zoltána Vargu.

Čo konkrétne vtedy aj teraz súd vyčíta Slovensku.

Už v prípade Varga si ESĽP všimol, že súdna kontrola odpočúvaní v rokoch 2005 a 2006, keď Krajský súd v Bratislave Gorilu schválil, bola skôr formálna. Dobre to ilustruje skutočnosť, že súd v tom čase nemal počítač na písanie utajovaných písomností a tak SIS sudcom nosila žiadosti o odpočúvanie spolu s predtlačeným súdnym rozhodnutím, ktoré si napísala sama SIS a sudcovia ho len podpísali.

Táto prax sa za uplynulé dve dekády síce zmenila, ale špeciálne v prípade bratislavského krajského súdu je stále opodstatnené klásť si otázku, či je správne, že sudcovia majú odpočúvanie ako akýsi prívesok k bežnej trestnej odvolacej agende, ktorá je sama osebe zložitá a nebolo by namiesto toho prospešnejšie, ak by odpočúvanie tvorilo hlavnú špecializáciu a sudcovia by sa tak primárne venovali posudzovaniu žiadostí o odpočúvanie a následnej kontrole ich vykonávania (čo by, samozrejme, nebolo zadarmo, pretože by to pravdepodobne znamenalo nájsť a zamestnať ďalších sudcov).

V prípade Haščák ESĽP vyčíta Slovensku, že nemáme pravidlá na ochranu ľudí, ktorí boli náhodne nahratí pri odpočúvaní niekoho iného. V Gorile totiž SIS prvýkrát oficiálne cielila na Vargu a v tomto zmysle súd vydal súhlas s odpočúvaním, hoci v skutočnosti služba už vtedy predpokladala, že nahrá najmä Haščáka. Ale z pohľadu práva bol akousi „vedľajšou stratou“, žiadosť ani súhlas s odpočúvaním ho priamo nezmieňujú. V takej situácii je potom náročné namietať nezákonnosť odpočúvaní, čo teraz uznal aj ESĽP: „Vláda v žiadnom prípade nevyvrátila argument, že platné právo v skutočnosti neposkytuje žiadnu ochranu osobám, ktoré sú náhodne nahraté pri tajnom sledovaní,“ konštatuje.

Kľúčovú výhradu ESĽP smeruje k tomu, že sa nedá dopátrať, čo všetko vlastne SIS robí s výsledkami odpočúvania a nikto to spätne nedokáže kontrolovať a ani sa o to nepokúša.

Súhlasy s nahrávaním Gorily zrušil ešte v roku 2012 slovenský Ústavný súd, pretože sa nedalo spätne určiť, ktorí sudcovia ich podpísali (nebolo na nich uvedené meno ani čitateľný podpis) a preto sa nedalo povedať, či vôbec boli vydané v súlade so zákonom.

Medzičasom vyšlo najavo, že takzvané primárne výsledky odpočúvania, čím sa myslia nahrávky a ich doslovný prepis, boli zničené ešte v roku 2008, ale nejasné je, čo sa stalo s takzvanými odvodenými výsledkami odpočúvania – ako sú analýzy, utajené správy (zvodky) pre zákonných prijímateľov a podobne.

Zákon o Slovenskej informačnej službe z roku 1993 síce hovorí, že takéto nepotrebné výsledky práce treba uložiť do nedostupného archívu, ale čo to konkrétne znamená, kto všetko k nemu má reálny prístup, ako dlho sa tam informácie uchovávajú, či sú zničené, keď pochádzajú z nezákonných operácií, k tomu všetkému neexistujú jasné a verejné pravidlá, pretože to upravuje riaditeľ služby interným predpisom.

„Uchovávanie primárnych materiálov aj derivátov podliehalo dôverným pravidlám, ktoré boli prijaté a uplatňované Slovenskou informačnou službou bez prvkov externej kontroly. Takéto pravidlá chýbali a tak neposkytovali žiadnu ochranu pred svojvoľným zasahovaním do práva na rešpektovanie súkromného života,“ konštatuje ESĽP.

Pravidlá uchovávania údajov z tajného sledovania v evidenciách SIS dodnes nie sú verejné, predvídateľné a postupy SIS podľa nich nie sú súdne preskúmateľné.

Ešte vlani pri Vargovi si ESĽP všimol, že na Slovensku máme parlamentný výber na kontrolu činnosti SIS, ale takáto kontrola je podľa súdu „skôr politická“ a výbor detailne nerozhoduje o individuálnych sťažnostiach a ani nemôže niekomu priznať odškodné za prípadné nezákonné odpočúvanie.

Slovenská vláda navyše uznala, že nahratí ľudia nemôžu svoje pochybnosti o zákonnosti odpočúvania riešiť v rámci správneho súdnictva ani v rámci procesov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Od roku 2016 je na Slovensku účinná legislatíva, podľa ktorej individuálnu kontrolu odpočúvaní má vykonávať špeciálny podvýbor parlamentu, ale za šesť rokov neboli politici schopní túto komisiu zostaviť. Individuálna kontrola odpočúvaní je preto nefunkčná, čo malo tiež vplyv na rozhodnutie ESĽP.

O riešeniach sa pritom viackrát diskutovalo.

Už v roku 2015 sme s Katarínou Batkovou a Martinom Dubécim pripravili hromadnú pripomienku k vtedy navrhovanému novému zákonu o tajných službách a do diskusie sme priniesli niekoľko návrhov, medzi nimi,

  • aby sa vykonala analýza zaťaženosti sudcov, ktorí rozhodujú o odpočúvaniach a podľa jej výsledkov, aby sa rozhodovacie kapacity preskupili alebo inak zmenil systém súdnej kontroly,
  • aby sa zverejňovali interné predpisy riaditeľa, ktoré majú vplyv na základné ľudské práva (už vtedy sme poukazovali na mnohé iné rozhodnutia ESĽP, podľa ktorých „je nevyhnutné mať jasné a podrobné pravidlá ohľadne používania tajných opatrení na sledovanie, najmä preto, že dostupné sledovacie technológie sú čoraz dômyselnejšie, právo musí byť dostatočne jasné vo svojich podmienkach, ktoré majú občanom poskytovať dostatočné záruky ohľadne oprávnenosti orgánov uchýliť sa k akýmkoľvek opatreniam tajného sledovania alebo zberu dát, navyše, vzhľadom na nedostatok verejnej kontroly a riziká zneužitia, ktoré sú sebe vlastné akémukoľvek systému tajného sledovania, tieto záruky by mali byť stanovené v písanom práve, aby sa zabránilo zneužívaniu: povaha, rozsah, trvanie možných opatrení, dôvody potrebné na začatie tajného sledovania alebo zberu dát, orgány príslušné povoliť ich a vykonávať ako aj kontrolovať a možnosti nápravy musia byť poskytované vnútroštátnymi právnymi predpismi“),
  • alebo aby nebola parlamentná kontrola tajných služieb iba politická a formálna, ale reálna, k tomu sme medzi inými navrhli, aby členovia výboru dostali od parlamentu odborných asistentov, resp. poradcov, ktorí prejdú bezpečnostnou previerkou (pretože, a to môže byť prekvapujúce, súčasní poslaneckí asistenti, pretože sú zamestnávaní ako živnostníci, bezpečnostnú previerku nemôžu mať).

Podarilo sa nám vtedy vyzbierať dostatočnú verejnú podporu pre tieto pripomienky, ale návrh zákona nakoniec nepokračoval v legislatívnom procese.

A tak sa pravidlá odpočúvania a iného tajného sledovania na Slovensku riadia podľa pravidiel prijatých v rokoch 1993 a 2003, keď existovali telefónne búdky, telefonovali sme cez nešifrovanú NMT mobilnú sieť, mobilný internet v dnešnej podobe neexistoval a tak ďalej.

Napriek tomu, že riešenia sú na stole alebo ich stačí odkukať zo zahraničia, napriek priamočiarym apelom z Európskeho súdu pre ľudské práva, nikto nemá politickú ochotu to zmeniť.

Zvádza to k pochybnosti, že tým, ktorí by tieto pravidlá meniť mohli a mali, súčasné neprehľadné pravidlá odpočúvania a tajného sledovania v skutočnosti vyhovujú.

Dve osobnejšie poznámky na záver.

  • Nezáujem relevantných zúčastnených strán o nastavenie pravidiel odpočúvaní a iných invazívnych opatrení do súkromia je frustrujúci, pretože za posledných desať rokov, čo to sledujem, sa téma nikam nepohla. Miera toho nezáujmu je naozaj prekvapujúca, pretože sa kašle už aj na povrchnú kontrolu.
  • Napríklad potom, čo v roku 2014 Súdny dvor Európskej únie a následne v roku 2015 Ústavný súd vyhlásili, že plošné zbieranie metadát o telekomunikačnej prevádzke (údaje kto, s kým, kedy, ako dlho, odkiaľ telefonuje, kadiaľ sa pohybuje a pod.) je neprijateľné, parlament v roku 2015 prijal zákon, podľa ktorého na získavanie týchto dát bolo treba súdne rozhodnutie a kontrolovať to mal parlament. Parlament od účinnosti toho zákona ani raz nezostavil správu o stave zbieranie metadát, hoci ju mal vyhotoviť už päťkrát. Ide pritom o jednoduchú štatistickú ročenku, ale ani tú sa nedarí zostavovať.
  • Kým úradná kontrola neexistuje, stále pretrvávajú pokusy o verejnú kontrolu odpočúvaní a iných invazívnych opatrení do súkromia. Tento týždeň v stredu Krajský súd v Bratislave vyhovel mojej žalobe proti ministerstvu spravodlivosti, v ktorej som namietal nesprístupnenie príkazov na domovú prehliadku z vyšetrovania vraždy novinára Jána Kuciaka. Tieto príkazy sa v praxi utajujú do vykonania prehliadky, ale následne sa odtajnia. Špecializovaný trestný súd ani ministerstvo ich ani po odtajnení verejnosti neposkytli. Krajský súd v Bratislave rozhodol, že na taký postup nemali dostatok dôvodov.
  • Na tento prípad poukazujem ale z iného dôvodu – má priamy súvis s verejnou kontrolou rozhodovacej činnosti súdov o odpočúvaniach a iných invazívnych opatreniach do súkromia. V roku 2018 vtedajší minister spravodlivosti Gábor Gál narýchlo zmenil zákon o súdoch tak, že úplne vyňal z informačnej povinnosti súdov poskytovanie neutajených príkazov podľa Trestného poriadku a súhlasov na poskytnutie metadát a súhlasov s odpočúvaním.
  • Prezident Andrej Kiska novelu vetoval, ale parlament veto prelomil. Kritiku vtedy dobre zhrnul v rozprave poslanec a terajší štátny tajomník ministerstva spravodlivosti Ondrej Dostál: „Predsa nejde o to, že vopred niekto zverejní príkaz na prehliadku. Ale vôbec? Ani po ich uskutočnení? Ani po skončení konania? Aký je tam verejný záujem? Ak existuje dôvod obmedziť, tak obmedzme! Ale vylúčiť paušálne celú kategóriu informácií? Na to podľa môjho názoru nie je dôvod a nie v takejto podobe.“
  • Krajský súd v Bratislave však nevyhovel môjmu návrhu, aby prerušil konanie o žalobe proti ministerstvu a napadol tento Gálov paragraf na Ústavnom súde. Bližšie odôvodnenie tohto kroku bude až v písomnom vyhotovení rozsudku.

Kniha týždňa: Glenn Greenwald: Nikto sa neskryje

Bez názvu je pravidelný týždenný newsletter novinára Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza spravidla v piatok popoludní. Niektoré vydania sú bezplatne dostupné na weboch trend.sk a pluska.sk. Jeho pravidelný odber je spoplatnený a je možné sa naň prihlásiť na tomto odkaze.