„Nešpecializovať prokuratúru na jednom mieste je veľmi nesystematické riešenie,“ myslí si prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR MATÚŠ HARKABUS. Po jej zrušení sa plánuje vrátiť na Krajskú prokuratúru Žilina.

V rozhovore sa vyjadruje k najčastejším výhradám, ktoré súvisia s vyšetrovaním exponovaných káuz i pôsobením Daniela Lipšica vo funkcii špeciálneho prokurátora.

„Otázka znie, či sú pochybnosti o integrite stíhaní reálne alebo sú vytvorené reakciou protistrany. (...) Aj za kolegov môžem povedať, že my máme svedomie čisté,“ hovorí. 

Nahraté rozhovory vyšetrovateľov NAKA, že bez väzby nezískajú priznanie vníma iba ako reči: „Nechcem to zľahčovať, ale ak by ste nasadili odpočúvanie okresným vyšetrovateľom, tak takéto reči sa vedú v každom okrese.“

„Vylučujem, že by bola nejaká dohoda medzi sudcami, prokurátormi a policajtami, že niekto si vo väzbe pobudne, aj keď by tam nemal byť,“ komentuje M. Harkabus prípad obžalovaného Patrika Vidašiča, ktorého prepustenie na slobodu sa podľa odposluchov odkladalo šestnásť dní, aby ho NAKA vzápätí nanovo obvinila a súd vzal naspäť do väzby.

Na väčšinu kritických argumentov k pôsobeniu D. Lipšica reaguje tak, že sú nesprávne, vytrhnuté z kontextu alebo k nim chýbajú detailné pravidlá profesijnej etiky. To sa týka napríklad otázky, či je správne, že D. Lipšic komentuje kauzu Gorila, hoci je z nej ako prokurátor vylúčený.  

Zníženie sadzieb pri ekonomickej trestnej činnosti a korupcii spolu so skrátením premlčacích lehôt je podľa neho chyba: „Garantujem vám, že zákon spôsobí riadny čurbes a to aj v úplne bežných prípadoch na okresoch a krajoch, ktoré nie sú verejne známe. Páchatelia sú šikovní, bystrí, prefíkaní, budú naťahovať konanie.“

Namiesto zmien v trestoch by uprednostnil výraznú reformu trestného konania tak, aby bolo menej formalizované. „Moja vízia trestného konania je taká, že ak ste vyšetrovaný a my od vás nič nepotrebujeme a nerobíte nič zlé, napríklad neovplyvňujete svedkov, tak v zásade by sme vás nemali nijak obťažovať až do podania obžaloby,“ ozrejmuje M. Harkabus.

Pozn.: V rozhovore sa opakovane diskutuje o kauze Gorila a trestnom stíhaní Jaroslava Haščáka. TREND vydáva News and Media Holding zo skupiny Penta, ktorej je J. Haščák spoluzakladateľom.

S kolegom riešite kauzu Rozuzlenie, ktorej podstatou je podozrenie, že mala existovať skupina ľudí, ktorá v záujme spomalenia alebo úplného zastavenia vyšetrovania exponovaných káuz vytvorila základ na diskreditáciu vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). V pondelok 5. februára na Špecializovanom trestnom súde v kauze Mýtnik vypovedala vyšetrovateľka NAKA Monika Barčáková. Priznala, že niektoré výsluchy spolupracujúcich svedkov v exponovaných kauzách sa nediali v budove NAKA, ale v neoznačenom objekte ministerstva vnútra na okraji hlavného mesta v mestskej časti Lamač. Zároveň priznala, že existoval spis číslo 80, kde boli vypočúvaní spolupracujúci svedkovia – ale podľa informácií zverejnených ministerstvom spravodlivosti v tom spise nie je nikto obvinený a išlo akoby o výsluchy nanečisto. Keď vezmeme do úvahy iba tieto dve skutočnosti, výsluchy niekde v neoznačenej budove a výsluchy do spisu číslo 80, neoprávňuje to akéhokoľvek nezávislého pozorovateľa vysloviť záver, že má obavu o integritu trestných stíhaní vedených Národnou kriminálnou agentúrou?

Predovšetkým, nie som oboznámený s priebehom pojednávania v kauze Mýtnik, ale nemám dôvod spochybňovať to, čo hovoríte. Čo viem povedať, že ja som bol pri rôznych konaniach vedených vyšetrovateľmi NAKA a neviem nič o nejakom dome v Lamači. Viem iba to, že ministerstvo vnútra po Bratislave vlastní nejaké objekty, v ktorých prespávajú vyšetrovatelia, ak prídu z iných častí Slovenska, aby tak šetrili verejné prostriedky.

V spisoch, ktoré ako prokurátor dozorujete alebo ste dozorovali, vykonávali sa vyšetrovacie úkony v objekte v Lamači?

V mnou dozorovaných spisoch som nemal výsluch svedka, obvineného alebo osoby v akomkoľvek inom procesnom postavení, ktorý by sa dial v nejakom objekte ministerstva. Je pravda, že v zápisniciach sa neuvádza presná adresa, iba sa tam uvedie miesto Bratislava. 

Nevzbudzujú takéto výsluchy niekde v neoznačenej budove na okraji mesta obavu o integritu stíhaní?

V zásade by som nevidel nič podozrivé na tom, že výsluchy svedkov sa uskutočnia v inom objekte, ak patrí ministerstvu vnútra, je to štátny objekt.

Trestný poriadok však vyslovene hovorí, že úkony sa robia zásadne v oficiálnych úradovniach, čo teda je oficiálne označená budova Policajného zboru.

Ako som povedal, nikdy som sa týmto nezoberal, nemal som v tomto smere ani obhajobnú námietku, že by som bol nútený sa tým v rámci dozoru zaoberať. Výsluchy sa však môžu vykonávať aj inde, napríklad v nemocniciach, domovoch dôchodcov...

Áno, ale tam je to vždy objektívne vysvetliteľné – ak je niekto starší, chorý a nevie sa hýbať, tak policajti prídu k nemu do nemocnice alebo domova na úkon.

Treba sa pýtať osôb, ktoré tam mali byť vypočúvané alebo osôb, ktoré o takýchto výsluchoch rozhodli. Ako poznám Trestný poriadok a judikatúru našich súdov, tak si myslím, že nie je problém so zákonnosťou a použiteľnosťou takéhoto výsluchu.

A spis číslo 80?

Neviem o tom, že existuje spis číslo 80, pretože som sa s ním nestretol. Je však pravdou, že v začiatkoch trestných stíhaní vedených tímom Očistec bolo veľmi časté, že tí ľudia vypovedali o toľkých veciach, že sa spájali, vylučovali z konaní. Neviem sa k tomu vyjadriť.

Vy ste v rezorte prokuratúry od roku 2004.

Áno. 

Stretli ste sa niekedy s tým, že si vyšetrovatelia pomôžu tak, že založia spis, začnú trestné stíhanie vo veci pre nejaký skutok, nikto im tak nevidí do kuchyne, čo si tam robia, pretože tam niet obvineného ani poškodeného, nemá kto nahliadať do spisu, idú si svojim tempom a potom si z toho spisu vylučujú veci už na riadne trestné stíhanie s obvinenými?

Keď to podáte takto, tak s takýmto postupom som sa nestretol. Moja vízia trestného konania do budúcnosti je však taká, že až do podania obžaloby by malo byť vždy stíhanie iba vo veci, že by sa nemalo vznášať obvinenie. Ak sa teraz delí trestné stíhanie na stíhanie vo veci a na obvinenie konkrétnej osoby, tak, samozrejme, skutok by mal mať vždy opodstatnenie v realite, nemusí to byť istota, stačí aj veľmi opatrné podozrenie, že takáto nejaká trestná činnosť sa mala diať.

Ministerstvo spravodlivosti a Úrad vlády vydali brožúru Únos spravodlivosti. V prológu vysvetľujú, že zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry je podľa nich nevyhnutné, pretože podľa nich je nereformovateľný. Zaujalo ma, že spolu s kolegom prokurátorom Jánom Šantom vo verejnom priestore vystupujete tak, že pristupujete ku kritike veľmi racionálne a vecne, že pripúšťate debatu aj o nedostatkoch špeciálnej prokuratúry – tie však podľa vás neopodstatňujú jej zrušenie a namiesto toho sa treba baviť o ich odstránení. Z čoho vychádza tento racionálny a pokorný pohľad? Pretože z iných vašich kolegov mám pocit, že to až tak racionálne neberú.

Takto by som to netvrdil. Myslím si, že každý z nás sa na tú tému pozerá racionálne. Nehovorím, že to nezasahuje do našich osobných životov. Prirodzene, každý má nejakú prácu, má nastavené osobné veci súvisiace s pracovnými vecami. Ale neviem, čo konkrétne myslíte.

Myslím tým to, že vyjadrenia špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Ondreja Repu pôsobia dojmom, ako by zrušenie ÚŠP bolo buď-alebo, že buď sa úrad zruší alebo nezruší, akoby chýbal ten tón, ktorý máte vy s kolegom Šantom, že okej, tak nerušme úrad, ale poďme debatovať o konkrétnych pochybeniach, možno nejaké sú.

Jedna vec sú systémové nastavenia Úradu špeciálnej prokuratúry a jeho zaradenie v rámci rezortu prokuratúry. Tam znie napríklad výhrada sudcu Petra Šamka, že vo veciach špeciálnej prokuratúry podľa neho nie je zachovaný dvojstupňový prieskum rozhodnutí tak, ako to je medzi okresnými a krajskými prokuratúrami. Myslím, že tieto odborné výhrady nikto z kolegov neberie emotívne. Druhou vecou je, že mňa tiež neteší, že sa tu vytvorila propaganda, že existuje tridsať nálezov Ústavného súdu, potom zistíme, že priamo špeciálnej prokuratúry sa týka päť a sú to nálezy, ktoré má väčšina orgánov vynucovania práva. V trestnom konaní sa takéto veci dejú. 

Ak si myslíte, že v debate je niečo iracionálne, tak to podľa mňa pramení z toho, že každému je tu jasné, že skutočný dôvod na zrušenie ÚŠP je niekde inde a nespočíva v tridsiatich rozhodnutiach Ústavného súdu. Ja tvrdím, že skutočný dôvod spočíva v tom, že nikde v histórii krajiny sa trestné stíhania nedotkli tak vysokopostavených a vplyvných ľudí.

Nikdy v histórii však ani neexistovali také pochybnosti o integrite trestných stíhaní.

Otázka znie, či sú pochybnosti o integrite stíhaní reálne alebo sú vytvorené reakciou protistrany. Nazývam ju verejnou obhajobou. Viackrát som sa čudoval, na čo robia tie tlačové konferencie v takom rozsahu. Potom som to pochopil. Slúžili na podkopávanie dôvery verejnosti v inštitúcie a inštitucionálny postup v trestnom konaní.

Je to aj jeden z dôvodov, pre ktoré verejne vystupujem. My tie trestné konania dozorujeme, zodpovedáme za ich zákonnosť, za unesenie dôkazného bremena pri obžalobe a musíme sa vedieť postaviť za tie veci, za to, aby verejnosť tým procesom dôverovala. Aj za kolegov môžem povedať, že my máme svedomie čisté.

Ak hovoríme o pochybnostiach o integrite trestných konaní, otázka znie, či sú vytvorené propagandou – napríklad prípad pána Kučerku (Marián Kučerka, bývalý vyšetrovateľ, právoplatne odsúdený za korupciu, na Najvyššom súde o prípade rozhodoval aj sudca, ktorý podľa Ústavného súdu o ňom rozhodovať nemal, väzobnú časť prípadu skúma ESĽP, pozn. autora), ktorý som dozoroval a je právoplatne skončený. Pre mňa z neho nevyplývajú žiadne pochybnosti o integrite trestného konania. Vnem verejnosti vytvorený verejnou obhajobou je, samozrejme, iný. Takže sa rozprávajme o tom, čo je reálne a čo vytvorené.

Rozumiem a nemám problém uznať, že sčasti máte pravdu. Ale tá reakcia, ktorú nazývate verejnou obhajobou, nie je v skutočnosti reakciou na niečo, čo nazvem verejnou obžalobou? Dokážeme sa zhodnúť aspoň na tom, že s príchodom Daniela Lipšica začal Úrad špeciálnej prokuratúry viac extenzívne komunikovať? Za chvíľku sa budeme rozprávať aj o konkrétnych príkladoch, ale špeciálny prokurátor dnes komunikuje konkrétne trestné veci, dokonca trestné veci, z ktorých je ako prokurátor vylúčený, komunikuje ich s menami obvinených, komunikuje ich s detailmi. To tu predtým nebolo. To by sa dalo pomenovať verejnou obžalobou. Nechcem použiť slovo PR, pretože sa mi zdá v súvislosti s orgánom presadzovania práva nenáležitý, ale Úrad špeciálnej prokuratúry týmito verejnými vystúpeniami v podstate podporuje verejnú mienku o opodstatnenosti svojich krokov, teda robí presne to, čo kritizujete vy na druhej strane.

Áno, rozumiem vašej otázke. Trestný poriadok v paragrafe 6 upravuje nie možnosť, ale povinnosť orgánov činných v trestnom konaní informovať o priebehu trestného konania. V ustanoveniach o súdnom konaní dokonca používa zastaralý pojem, že trestné konanie by malo mať výchovný účinok na verejnosť. Podľa mňa tým zákonodarca myslel to, aby ľudia dôverovali tomu, že ak sa stane krivda, tak sa majú na koho obrátiť a bude urobené všetko preto, aby došlo – teraz moderný pojem – k restorácii, k obnoveniu stavu pred spáchaním trestného činu.

Prokuratúre je roky vytýkané, že nekomunikuje, že je to uzavretý systém. Veď aj pán generálny prokurátor v rámci verejného vypočutia mal ako jeden zo svojich cieľov niečo s tým spraviť. Nechcem komentovať, či sa mu to darí alebo nie. Rolu Daniela Lipšica a nás, ktorí sa k tomu vyjadrujeme, by som vnímal iba v parametroch paragrafu 6 Trestného poriadku, či ich prekračujeme alebo nie, či maríme účel trestného konania alebo porušujeme prezumpciu neviny. To sú zásadné parametre, ktoré by sme prekračovať nemali a bavme sa o konkrétnych príkladoch.

Áno, dostaneme sa k nim.

Ale potom sa rozprávajme aj o tom, že neverejnosť prípravné konania je floskula, to sa len tak hovorí, že je neverejné, pretože nič nebráni obvineným alebo poškodeným, aby zverejňovali trestný spis na pokračovanie na sociálnych sieťach. Potom sa rozprávajme o tom, že obvinenia v kauze Rozuzlenie alebo Súmrak bezprostredne uniklo a šírilo sa internetom. Na 99 percent to novinárom alebo niekomu inému neoprávnenému neposkytol nikto z policajtov. 

Je tu prítomný dopyt verejnosti po informáciách, ktorý je saturovaný udalosťami, ktoré sa dejú. Novinári sa ho snažia uspokojiť a buď ho uspokojujú tak, že oslovia hovorkyňu, vás, kohokoľvek oficiálne alebo nám materiály z trestného konania niekto poskytne pod zárukou ochrany novinárskeho zdroja. Na ne následne reaguje obhajoba alebo obžaloba. V takomto meradle sa to v minulosti nedialo, pretože ten dopyt tu nebol, lebo ho nevytvárali zaujímavé vyšetrovania.

Áno, v takom meradle to nebolo a súhlasím, že to vyplýva z povahy vecí, ktoré sa vyšetrujú.

Nie je verejná obhajoba, ako ste to nazvali, iba prirodzenou reakciou na verejnú obžalobu zo strany špeciálnej prokuratúry?

Nie, podľa mňa nie je. Máte iks iných vecí, ktoré sú medializované a kde sa nerobia tlačovky. Máme závažné prípady obchodovania s ľuďmi, drogové trestné veci. Tiež sú tam ľudia, ktorí nie sú bez peňazí, ktorí sú bulvárne známi. Predstavte si napríklad pani influencerku Plačkovú, ktorej obvinenie bolo zrušené, že by ona robila so svojím výtlakom na internete každý druhý deň vystúpenia k svojej trestnej veci. Malo by to sledovanosť?

Malo a v nejakom bode toho trestného konania pani Plačková svoje stanoviská k nemu verejne komunikovala.

Komunikovala? Nevšimol som si, ale tak to mi napadlo ako príklad. Zhodneme sa však asi na tom, že sú trestné konania, ktoré sú verejne prepierané, ale nie sú verejne tak intenzívne prezentované reakcie k ním.

Áno. Ale čomu to pripisujete? 

Pripisujem to tomu, že ľudia, ktorých sa dotýkajú trestné konania v našom dozore, majú prostriedky a extrémnu motiváciu vytvárať dojem o zlyhávaní orgánov vynucovania práva.

Nemôže byť ten rozdiel vysvetliteľný tým, že v iných prípadoch, ktoré sú síce verejne známe, ale obhajcovia a obvinení o nich komunikujú menej intenzívne, jednoducho nedochádza k zlyhaniam, ktoré pomenúvajú obhajcovia a obvinení v tých najexponovanejších kauzách?

Ale to, čo pomenúvajú, je na debatu medzi prokurátormi a obhajcami v súdnej sieni. Z vašich otázok neustále cítim, že pripúšťate možnosť intenzívnejšieho zlyhávania Úradu špeciálnej prokuratúry alebo povedzme, že aj súdov a polície. Nemyslím si, že je to pravda. Z vlastného svedectva hovorím, že postupujeme opatrne, ale dôsledne. Prečo, keď 61 prípadov stálo v kancelárii Dušana Koaváčika, to nebudilo takýto dojem?

Budilo. Hneď ako Denník N zistil, že je to 61:0, tak to budilo systematický dojem zo zlyhávania a dodnes je to ako zlyhanie opakované.

Ale keď tam tie spisy stáli, keď sa to nevyšetrovalo a tiež tam boli poškodení, nikto sa o to nezaujímal, že sú tam nejaké pochybnosti.

Z mojich otázok naozaj správne cítite, že pripúšťam možnosť intenzívnejšieho zlyhávania a skúsim aj vysvetliť prečo. Napríklad tridsať rozhodnutí Ústavného súdu. Súhlasím, že sa nimi nesprávne argumentuje pri zrušení špeciálnej prokuratúry, ale faktom je, že dve tretiny z nich sa týkajú Špecializovaného trestného súdu a konštatujú, že obvinení boli vzatí do väzby alebo v nej boli držaní so zlým, nedostatočným odôvodnením. V nejakom čase a rozsahu teda boli nezákonne väznení. Nikdy predtým ani potom nebol také početné množstvo nálezov Ústavného súdu v takom čase vo vzťahu k väzbe v právomoci Špecializovaného trestného súdu. Neindikuje toto, samo o sebe, že ste nadužívali návrhové oprávnenie a súd vám išiel po ruke?

Nemyslím si. Nemyslím si ani to, že dve tretiny z tých tridsiatich prípadov by indikovali, že bol obvinený nezákonne vzatý do väzby v zmysle, že tam neboli dôvody väzby. Napríklad pri pánovi Bödörovi v kauze Dobytkár bol problém, že nebol správne zložený senát, ktorý rozhodoval o jeho väzbe.

Ale faktom je, že od momentu, kedy ten nezákonne zložený senát rozhodol, bol pán Bödör v nezákonnej väzbe.

Áno, dobre, samozrejme, že nebudeme spochybňovať rozhodnutie Ústavného súdu. Ale akým spôsobom sa o toto pochybenia pričinil prokurátor ÚŠP tým, že podal návrh na vzatie do väzby? 

Ja vám dávam za pravdu v tom, že ten verejný pohľad na tie rozhodnutia je zjednodušený v kontexte rušenia ÚŠP, ale faktom je, že sa nedá poprieť, že tu máme početné množstvo rozhodnutí Ústavného súdu o nezákonnej väzbe v pôsobnosti špeciálnej prokuratúry a špecializovaného súdu za krátke obdobie. Nehovorím, že v každom jednom prípade je za to zodpovedná špeciálna prokuratúra, ale hovorím, že v nejakom čase a priestore sa používala väzba viac než predtým a viac zlyhávala.

No a práve to tie rozhodnutia nehovoria. Väzba sa používa vtedy, keď sú na ňu dôvody. Tu nikto netušil, do akej miery vyšetrovania odkryje, nazvem to veľmi eufemisticky, zlyhávanie štátu v dobe pred rokom 2020. Takže prinajmenšom dôvod pre béčkovú väzbu (kolúzna väzba, teda väzba pre obavu, že by obvinený na slobode ovplyvňoval vyšetrovanie, pozn. autora) bol na začiatku väčšiny týchto káuz. Mali kontakty, mohli ovplyvňovať.

Nechcem to zjednodušovať, pretože dôvody väzby treba posúdiť prísne individuálne. Keď sa v takomto rozsahu vyplavili podozrenia, tak to, samozrejme, malo dopad aj na posudzovanie dôvodov väzby v tej-ktorej konkrétnej trestnej veci. Považovať to za zlyhanie špeciálnej prokuratúry alebo polície, to je silné tvrdenie.

Naozaj je silné? Ja to vnímam totiž napríklad aj v kontexte odposluchov vyšetrovateľov NAKA, na ktorých Pavol Ďurka vysvetľuje svojej kolegyni vyšetrovateľke, že bez väzby žiadne priznanie nezíska.

Viete, to sú také reči. Nechcem to zľahčovať, ale ak by ste nasadili do kancelárií okresným vyšetrovateľom v ktoromkoľvek kúte Slovenska odpočúvanie, tak vám garantujem, že takéto reči sa vedú denne v každom okrese.

Môže byť, ale ten rozdiel, ktorý aj vy cítite v mojich otázkach, je ten, že v súvislosti s vecami toho okresného vyšetrovateľa nie je dvadsať rozhodnutí Ústavného súdu o nezákonnej väzbe.

To je zjednodušené. Vy dávate väzbu a priznanie do príčinnej súvislosti, že akoby policajti chceli ľudí vo väzbe, aby sa priznali.

Tá súvislosť je nesprávna? 

Áno. V prvom rade nie policajt dáva do väzby, čiže keď Čurilla dal podnet na väzbu, tak kolegovia Repa alebo Šúrek vyhoveli, dali návrh na vzatie do väzby a sudca pre prípravné konanie obvineného vzal do väzby. Museli by sme ísť nález po náleze Ústavného súdu, či boli v príčinnej súvislosti s postupom Čurillu a Repu. Vtedy by sme o tom mohli korektne diskutovať. 

Na debate na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ste povedali: „Väzba by nemala byť vojenský tábor a treba to povedať na rovinu.“ Zaimponovalo mi to. Nedostali sme sa však do bodu, v ktorom sme dnes práve preto, že sme tri roky podceňovali debatu o zlyhaniach a nedostatkoch?

Ono platí, že priebeh udalostí určuje následnú reakciu verejnosti, novinárov, nás. Prokurátori nie sú zvyknutí vôbec verejne komunikovať. Príchodom Daniela Lipšica na špeciálnu prokuratúra sa to zmenilo. Pravda je, že sme boli v tomto smere v praveku. Pozrite na českých sudcov, ako otvorene komunikujú a tak je to podľa mňa správne. 

Na špeciálnu prokuratúru som prišiel v júni 2021 a viem koľko tam bolo roboty. Nevyplývala len z návalu nových káuz, ktoré sa začali rozpracúvať od leta 2020. Ten stav tam bol zanedbaný už za Dušana Kováčika a jeho manažmentu. Bolo tam také kvantum práce, že je ťažké povedať, aby prokurátori ešte popri tom chodili verejne vysvetľovať svoje postupy a reagovať na kritiku. Ja som vždy po každom pojednávaní v prípade Kuciak odpovedal na všetky novinárske otázky do maximálneho detailu, čo mi zákon dovoľoval. Tiež som sa musel naučiť komunikovať s novinármi, nie je to jednoduché. Kultúra otvorenosti nebola systematicky podporovaná v tomto rezorte.

Ak mám teda odpovedať na vašu otázku, tak áno, v teoretickej rovine máte pravdu.

Nebolo to spôsobené aj tým, že prokurátori sa nechceli púšťať do debát o svojich vlastných zlyhaniach, pretože to je komukoľvek ľudsky nepríjemné.

Neustále vraciate nejaké zlyhania... Ja tvrdím, že prokurátor na začiatku trestného konania musí reagovať veľmi zdržanlivo, aby neohrozil účel trestného konania. 

Vysvetlím svoj pohľad na konkrétnom prípade, ktorý ste riešili aj priamo vy. Ide o zadržiavanie a kontrolu korešpondencie Jaroslava Haščáka aj potom, čo bol prepustený z väzby. Ústavný súd konštatoval, že ste pochybili a nemali ste to dopustiť. Po takom náleze Ústavného súdu a v situácii, keď viacerí obvinení v iných kauzách vyslovujú podozrenia, aj s odkazom na zaistenú komunikáciu medzi vyšetrovateľmi NAKA, že došlo k zamieňaniu listov, k ich zdržiavania a všetko to malo slúžiť na vynútenie priznania, tak by som očakával, že sa to nebude podceňovať, ale že to bude predmetom serióznej debaty, či to neindikuje systémové zlyhanie a ako sa k tomu postaviť. Vy by ste v takej debate asi povedali, že to zlyhanie nie je, ale riešili by sme to v reálnom čase, nie dávno po udalostiach, keď sa zdá, že to riešime najmä preto, že na stole je zrušenie špeciálnej prokuratúry.

Budete prekvapený mojou reakciou – indikujete to systémové zlyhávanie. Tkvie v tom, že sme v 21. storočí a obvinení dávajú listy rodine dozorcom, raz sa to zoberie na políciu, tam sa to fyzicky rozdelí, jednotlivé útvary to skontrolujú, zase to ide do pošty a tak ďalej. Sme pritom v 21. storočí. Ako je nastavený výkon väzby... My nemôžeme človeka budiť o trištvrte na šesť ráno, svietiť mu každú polhodinu do cely. To sú ťažké psychické situácie.

K prípadu Haščák. Netýkalo sa to iba listov, ale aj vybavovania obhajobných podaní. Tam je zase moja otázka, či je namieste, aby obhajoba produkovala skôr dizertačné práce než vecné námietky, ale majú na to právo. Nemôžeme do toho zasahovať, ak chceme žiť v demokratickej a slobodnej krajine. Je úlohou štátu, aby zabezpečil sily a prostriedky na vedenie takto náročných trestných konaní a dokázal sa vysporiadať s podaniami obhajoby. 

Bohužiaľ, situácia je taká, že keď som prišiel na ÚŠP, dostal som spis a okrem toho možno jedenásť ďalších, ktoré som si musel prejsť, v rovnakom čase sa tam riešil postup podľa paragrafu 363 Trestného poriadku, bolo podané dovolanie... Nehovorím to na svoju obranu, takéto situácie sa nemajú stávať, ale jednoducho k podaniam obhajoby som sa v rozumnom čase nedostal.

Áno, prekvapila ma vaša odpoveď o systémovom zlyhaní s poštou obvinených. Potom však pripúšťate možnosť, že táto systémová chyba môže byť vyšetrovateľmi využívaná na znepríjemňovanie väzby s cieľom získať priznanie?

To paušalizujete. Nemyslím si, že by niekto išiel získavať priznanie tým, že by zadržiaval korešpondenciu obvinenému.

Nejde však iba o listy, tie sú iba jednou časťou mozaiky o podozrení zo znepríjemňovania väzby. Napríklad rozhodnutie Ústavného súdu o Tiborovi Gašparovi hovorí, že nedostal od špeciálnej prokuratúry odpoveď na podnet na preskúmanie zákazu styku s rodinou, keď bol vo väzbe.

Neviem, nečítal som konkrétne toto rozhodnutie Ústavného súdu, pretože to nebola moja kauza. Ale viete, zákaz styku s rodinou je v béčkovej väzbe (kolúznej, pozn. autora) počas prvého mesiaca väzby štandardný aj v okresných a krajských trestných veciach, hoci by to tak nemalo byť. 

Ani pán Gašpar nespochybňoval, že určitý čas ten zákaz platil. Jeho kľúčovou námietkou, kde mu dal Ústavný súd za pravdu bolo, že sa obrátil na špeciálnu prokuratúru s opravným prostriedkom proti zákazu a nedostal žiadnu odpoveď.

Ale zákon taký opravný prostriedok nepozná.

Áno, Ústavný súd však napriek tomu povedal, že odpoveď dostať mal, pretože to vyplýva z európskeho práva.

Dobre, ale judikatúra sa vyvíja. Tak ako sa mení zákon, tak sa mení aj judikatúra. Zákon nepozná to, že by mal obvinený dostať zdôvodnenú odpoveď na opravný prostriedok proti zákazu styku s rodinou. Ústavný súd interpretoval, že fakticky áno. Toto sa v práve deje bežne. 

Ak to zjednoduším, v tomto prípade nie je správne hovoriť o zlyhaní ÚŠP, pretože v minulosti bolo akceptované, že nebolo treba odôvodnene reagovať na námietku väzneného obvineného proti zákazu styku s rodinou a zmenil to až názor Ústavného súdu? 

Áno. Ale opakujem, že je dôvodné hovoriť o systémovom zlyhávaní výkonu väzby na Slovensku, o podmienkach výkonu väzby.

Ale zároveň nepripúšťate, že by toto systémové zlyhávanie malo vplyv na ochotu obvinených priznať sa k trestnej činnosti a spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. 

Akože keď je niekto vo väzby, či sa ľahšie prizná... To je veľmi individuálne. Neviem odpovedať paušálne, že áno. Ale viem povedať, že som proti tomu, aby väzba vyzerala tak, ako v súčasnosti na Slovensku vyzerá.

V čom vidíte medzery v činnosti ÚŠP? Z diskusie na Filozofickej fakulte UK som mal pocit, že možno je zhoda medzi vami a sudcom Petrom Šamkom, že ak by sa úrad nerušil, ale reformoval, tak by ste sa nebránili, ak by bol zavedený dvojstupňový prieskum rozhodnutí špeciálnej prokuratúry tak, ako to funguje na okresných a krajských prokuratúrach. 

Možno to v tej diskusii zaniklo, ale chcem povedať, že ani chýbajúci dvojstupňový prieskum pre mňa nie je dôvodom na zrušenie celého úradu. Ale ak je toto výhrada k činnosti ÚŠP, tak sa o nej vecne rozprávajme a je to jednoduchou zmenou zákona opraviteľné. 

Neprišiel som na prokuratúru z advokácie alebo zo súdu, som prokurátorom, ktorý prešiel od najnižších orgánov prokuratúry po generálnu prokuratúru, kde som bol pred desiatimi rokmi na stáži. Ak ideme teraz zrušiť špecializovaný útvar prokuratúry, tak krajské prokuratúry sa s tým nejak vysporiadajú, ale treba dodať, že sa ruší kvôli pseudo dôvodom. Keď predchádzajúci špeciálny prokurátor bral úplatky a tutlal vyšetrovanie prípadov, tak to nebol dôvod na zrušenie úradu? Teraz keď sa vyšetruje, tak sa ide rušiť.

Áno, môžu byť rozhodnutia Ústavného súdu, ale rozprávajme sa o tom, ako tie výhrady odstrániť a treba dodať, že niet orgánu, ktorý vynucuje právo a nemal byť podobné nálezy. Môj argument je, že ak pán Šamko alebo ktokoľvek iný vidí dôvody na zrušenie ÚŠP v tom, v čom ich formulujú, tak to nie sú dôvody na zrušenie inštitúcie, ale na jej reformovanie.

V čom však vy vidíte priestor na zreformovanie ÚŠP? 

V prvom rade treba zreformovať Trestný poriadok. Nechcem sa dotknúť žiadneho z kolegov v rezorte prokuratúry, ale obrazne máme polovicu prokurátorov, ktorí nevykonávajú priamy dozor, nechodia na pojednávania, ale preskúmavajú postupy v tej druhej polovici konaní. Rozprávajme sa o tom, či nevieme efektívnejšie pristúpiť ku konaniu tak, aby netrvalo dlho, aby sme týchto päťsto prokurátorov využili na priamy výkon dozoru.

Keď sa rozprávam s niekým z Eurojustu (Európska agentúra pre justičnú spoluprácu v trestných veciach, pozn. autora), tak systém, kde je každý vyšetrovateľ preskúmavaný prokurátorom a teraz sa zavádza, že prokurátor bude preskúmavaný iným prokurátorom, tak to je čistý skanzen. Toto nie je nikde v Európe.

Ale zároveň platí aj B, aby zas niekto nepovedal, že Harkabus chce absolútnu moc prokurátorov v prípravnom konaní, tak áno, ak by sa trestné konanie výrazne zjednodušilo a zefektívnilo, tak akýkoľvek zásah do práv kohokoľvek by musel posúdiť súd. Napríklad aj prehliadku iných priestorov a pozemkov, čo teraz schvaľuje prokurátor.

Áno, to je jedna z vecí, ktorú novely menia, že príkaz na prehliadku nebytových priestorov bude po novom vydávať tiež súd.

Dobre, ale rozprávajme sa o tom, ako zvyšok konania zjednodušiť. Moja vízia trestného konania je taká, že ak ste vyšetrovaný a my od vás nič nepotrebujeme a nerobíte nič zlé, napríklad neovplyvňujete svedkov, tak v zásade by sme vás nemali nijak obťažovať až do podania obžaloby.

Ak vynecháme debatu o systémových zmenách, tak jeden z hlavných politických argumentov na zrušenie ÚŠP je Daniel Lipšic. On tento argument vyvrátil tak, že ponúkol abdikáciu, ak by koalícia nepristúpila k zrušeniu celého úradu. Robert Fico na tú ponuku reagoval, že to nestačí, pretože si na úrad posťahoval podobne zmýšľajúcich prokurátorov. K tomu sa ešte dostaneme, ale chcem vám položiť niekoľko otázok k Danielovi Lipšicovi, aby sme vyjasnili, či výhrady k nemu nie sú dostatočným podkladom na kritiku.

Na začiatok však musím čitateľom, divákom a poslucháčom uviesť dve upozornenia. Prvé – rozprávame sa a ešte sa budeme rozprávať aj o Jaroslavovi Haščákovi a tento rozhovor vyjde aj na weboch vydavateľstva News and Media Holding zo skupiny Penta, s ktorým spolupracujem. Druhý – od decembra pozývam na video rozhovor priamo Daniela Lipšica, ale napriek opakovaným snahám dohodnúť si konkrétny termín to nebolo úspešné a po hovorkyni odkázal, že je pracovne zaneprázdnený.

Skôr v tomto rozhovore ste povedali, že jedným z limitov vyjadrovania prokurátorov je to, aby nezasahovali do prezumpcie neviny. Aj Etický kódex prokurátora hovorí, že vo verejných vyjadreniach by sa prokurátor mal zdržať komentovania viny alebo neviny obvinených. Daniel Lipšic však pri mnohých verejných vystúpeniach komentoval obsah nahrávok z poľovníckej chaty slovami, že tam sa nerozpráva nikto tak, akoby išlo o nevinných ľudí. Priamo to nepovedal, ale naznačuje, že tí ľudia, o ktorých sa osadenstvo chaty rozpráva, sú vinní. Nepoškodzuje to obraz ÚŠP? 

Nie. Ale je to otázka skôr pre Etickú komisiu, ktorú máme na prokuratúre a ktokoľvek môže dať podnet. Aj vy. Poviem vám ako vnímam tie vyjadrenia. Dostali sme sa do nešťastnej situácie proti tlaku verejnej obhajoby, ktorú som už spomínal. V takom kontexte vnímam aj vyjadrenie, že sa nebavia tak akoby išlo o nevinných ľudí. Je to myslené tak, a ten kontext treba brať do úvahy, že ak by platil naratív, ktorý je proti nám používaný, že existujú vynútené priznania, manipulácie trestných konaní, tak logicky by sa na tej chate malo debatovať o tom, ako sú tieto praktiky možné, ako konkrétne ich donútili k priznaniu a podobne. Tam takéto veci v tomto kontextu nie sú a preto si myslím, že to vyjadrenie je v súlade s Etickým kódexom, ale nie som orgán príslušný to posúdiť, možno Etická komisia by mala iný názor.

Toto vaše upresnené stanovisko mi však príde súladnejšie s Etickým kódexom, než povedať, že oni sa tam nerozprávajú ako nevinní ľudia.

Áno, ale ten kontext tam podľa mňa bol už aj u D. Lipšica. Vy ste vytrhli z kontextu iba tú časť o vinných, ale on to hovoril v nejakom kontexte, ktorý bol podľa mňa rovnaký.

Potom je to karikatúra k 50. narodeninám Daniela Lipšica, ktorá ho zobrazuje ako stína hlavy draka, ktoré reprezentujú rôznych obvinených, ale aj Maroša Žilinku či jeho námestníka. Etická komisia prijala všeobecný názor, že ak by sa preukázalo, že karikatúru kupovali a darovali D. Lipšicovi jeho kolegovia prokurátori, tak by to indikovalo porušenie etických pravidiel. Komisia však sama konštatovala, že nemá vyšetrovacie právomoci a uzatvorila to iba týmto všeobecným konštatovaním. Myslím, že v kauze Jaroslava Haščáka dozorový prokurátor kauzy Gorila Alexander Feník v rozhodnutí o námietke zaujatosti priznal, že na karikatúru prispel, teda došlo k naplneniu hypotézy Etickej komisie. Vy ste na karikatúru prispeli? 

Áno, prispel, ale nevediac, čo bude jej obsahom. Bol som v špecifickej situácii, že som bol v lete na rodičovskej dovolenke a vedel som, že Daniel Lipšic bude mať 50. narodeniny. Otázka však je, či zo strany prokurátorov ÚŠP vyšla požiadavka, že na tej karikatúre bude to, čo na nej je. Zhodneme sa na tom, že ten motív nebol vhodný, nakoniec, aj sám D. Lipšic priznal, že si ju nevystavuje. 

Čiže nikto z vás nedal karikaturistovi námet, čo má byť na obraze?

S čistým svedomím hovorím, že nemám kolegu, ktorý by povedal, že zadal autorovi karikatúry tento motív.

Etická komisia formulovala hypotézu, že ak by karikatúra išla od prokurátorov, indikovalo by to porušenie etických pravidiel. Vy aj kolega A. Feník hovoríte, že ste na karikatúru prispeli. Stotožňujete sa s obsahom karikatúry?

Je to špecifikácia vec. Bola to súkromná akcia. Obdarovanie je spoločenským aktom. Mne sa napríklad nepáči, ak obdarovaný vráti gratulantom nevhodný darček. Ja by som ani nevhodný dar nevrátil, to hovorím na rovinu. Profesionálny výkon D. Lipšica ani nás obsah karikatúry neovplyvňuje.

Zhodneme sa na tom, že z pohľadu teórie zdanie (prokurátor musí byť nielen nestranný, ale musí sa takým aj javiť, pozn. autora) môže obsah karikatúry indikovať problém vo vzťahu k trestným veciam obvinených, ktorých kresba karikuje? 

Ťažko povedať, nemám to úplne takto dopodrobna premyslené a nechcem vám tu niečo streliť len preto, aby niečo zaznelo. Podľa môjho názoru je karikatúra zveličenie. To, že D. Lipšic je roky vnímaný ako bojovník proti zločinu, je verejne známe a tá karikatúra to karikuje. Karikuje tento postoj. Nemyslím si, že by to mal byť problém. Ale je to naozaj špecifikácia vec. 

Ďalší argument používa aj R. Fico, hoci obrazným slovníkom o vytretí lososa. V podstate ide o to, že treba úrad zrušiť, pretože D. Lipšic si naň posťahoval prokurátorov, ktorí premýšľajú podobne ako on. Najčastejšie sa hovorí o prokurátoroch z Krajskej prokuratúry Žilina, odkiaľ ste prišli aj vy. S kolegom Danielom Mikulášom ste v Žiline dozorovali prípad vraždy Tomáša, ktorý je známy pod menom právoplatne odsúdenej vrahyne Judity. Juditu nachvíľku obhajoval D. Lipšic. Nakoniec jej vypovedal plnomocenstvo a verejne to vysvetlil tak, že sa nezhodli na stratégii obhajoby, čo teda mne indikuje, že on jej ako obhajca asi odporúčal priznať sa. Vám prokurátorom by to vyhovovalo, pretože tento prípad bol spojený s rozsiahlym dokazovaním vzhľadom na obhajobné argumenty, ktoré tam zazneli. Nechcem legitimizovať R. Fica, ale ono sa to samé ponúka, že D. Lipšic na kauze Judita zistil, že máte podobný prístup k práci a stiahol si vás na ÚŠP. Ako to bolo?

Je to čistá fikcia. Vylučujem, ale skutočne vylučujem, že by toto bola motivácia. Myslím, že je to aj v tej ministerskej brožúre. On tam bol na dvoch pojednávaniach, nechcem hovoriť za neho, ale hovoril, že sa nezhodli na spôsobe obhajoby. Nakoniec ten prípad aj tak dopadol, že mladistvá dostala maximálny možný trest. 

Je pravda, že ešte v inej kauze sme s ním prišli raz alebo dvakrát do styku a je pravda, že ocenil náš prístup k práci, ale nie v zmysle, že by sme za každú cenu chceli priznanie. To je čistá fikcia. Viem, ako sa Daniel Mikuláš s tou kauzou natrápil. To, čo ste prezentovali, že by ho potešilo, ak by sa Judita priznala, to si nemyslím, pretože to bolo možno v polovičke toho konania. Toto je jeden z tých par excellence nezmyslov.

Jeden príklad mi k tomu napadol. Myslím, že aj D. Lipšic verejne spomínal, že osobou, ktoré ho oslovila na obhajobu Bernarda Slobodníka bol Vladimír Pčolinský. Čo tým potom pán Pčolinský sledoval? Buď chcel pánovi Slobodníkovi dohodiť dobrého obhajcu alebo, ak má D. Lipšic auru toho, čo vždy odporúča dohodu o vine a treste, tak sledoval pán Pčolinský to, že sa B. Slobodník má dohodnúť a spolupracovať? Celé mi to príde divné.

Nezdá sa mi korektné, že sa zoberú veci z pôsobenia D. Lipšica v advokácii, vytrhnú sa z kontextu a použijú sa proti mne a kolegom. 

Takže ani argument o vytretí lososa na ÚŠP nesedí?

Mne príde vtipný a nie je úplne márny, ale v úplne inom kontexte. 

V čom? 

Pretože D. Lipšic priniesol na ÚŠP manažment, ktorý sa páči prokurátorom, ktorí chcú mať priestor na prácu, nechcú byť zaťažení administratívnymi úkonmi, ktorými je prokuratúra povestná. Rozprávajme sa o tom, ako by mala prokuratúra vyzerať. Mala by vyzerať západnejším spôsobom, ale to je na osobitnú debatu. 

Poviem príklad, čo tým myslím. Bolo to krátko potom, čo sme prišli viacerí na ÚŠP. Kolega Šúrek mal v médiách rozhovor o prípade Kuciak. Prišiel pán generálny prokurátor na stretnutie s nami a povedal svoj legitímny názor, že by sme mali menej verejne vystupovať. Všetci sme boli ticho ako sme na prokuratúre zvyknutí. D. Lipšic sa postavil a povedal, že pán generálny, my by sme ocenili, keby sa za nás niekto z Generálnej prokuratúry postavil, keď je na nás útočené. Toto vnímam ako to vytretie lososa. Ľudia, ktorí sú zvyknutí na prokuratúru a toto vidia, tak sa im to páči. Nechcem ísť do debaty, či mal pán Žilinka pravdu, ale ide o ten mechanizmus zastania sa človeka. 

Čiže hovoríte, že ten argument sedí v kontexte, že Daniel Lipšic nastavil nejakú kultúru a procesy, a tie by ostali ako jeho odkaz v kolektíve aj potom, čo by odišiel z funkcie špeciálneho prokurátora a ďalej by to fungovalo samospádom podľa nich.

Nemyslím si, že ktokoľvek z kolektívu by bol predtým tak integrálne pokazený, že by nebol schopný fungovať čestne. Ja tiež mám nejaký kredit na prokuratúre, niečo mám odrobené, nie som mimo. Na Danielovi Lipšicovi som nezachytil nič toxické, nič zlé. Môžete sa opýtať ktoréhokoľvek kolegu, či bola intervencia, akákoľvek žiadosť, náznak... Nakoniec testom D. Lipšica je kauza Vladimíra Pčolinského, už som to viackrát hovoril.

Ale chápem obavu pána Fica alebo predkladateľov novely. Ak to vnímajú tak, že ľudia na ÚŠP sa za D. Lipšica „odtrhli z reťaze“, tak z pohľadu tohto ich subjektívneho vnímania by ani odchodom D. Lipšica z funkcie nemuselo dôjsť k tomu, že sa dostanú „naspäť na reťaz“, veď nakoniec oni na nej neboli ani predtým – prečo si D. Kováčik nechal 61 spisov u seba a nepodával obžaloby? No pretože podľa mňa nemohol dôverovať kolegom, že ich nepohnú ďalej. Teraz tento filter odpadol, pretože D. Lipšic to všetko púšťa kolegom.

Pri D. Kováčikovi sa pristavme. D. Lipšicovi sa často vyčíta, že sa s D. Kováčikom stretol v dome u Petra Košča, ktorý je teraz tiež obžalovaný. D. Lipšic to pre Štandard vysvetľoval tak, že bol advokát a robil všetko, čo považoval za nevyhnutné na prospech klientov. Ten argument je legitímny z pohľadu D. Lipšica ako obhajcu, ale teraz trochu iná perspektíva – nesvedčí to o tom, že ak mal teda D. Kováčik nejaké morálne slabosti, tak D. Lipšic ako advokát ich využil, pretože išiel za ním s Petrom Koščom zisťovať alebo dohadovať nejaké veci pre klienta? 

Toto je skutočne otázka na D. Lipšic a P. Košča. Neviem, čo on vtedy vedel alebo nevedel.

Ako prokurátor, súhlasili by ste s tým, že niekde na nejakej záhrade u tretej osoby sa stretnete s obhajcom človeka, ktorého vec dozoruje vaša prokuratúra?

Opýtajte sa pána Kováčika, či vám na to odpovie, či bolo také stretnutie a čo na ňom odznelo. Ja by som to ako prokurátor nespravil.

Ak zovšeobecním našu doterajšiu debatu, tak hovoríte, že všetky argumenty o D. Lipšicovi používané pri zrušení ÚŠP sú nesprávne a vytrhnuté z kontextu.

Určite a sú používané účelovo. Príklad Judity, Daniela Mikuláša a pôsobenia D. Lipšica v tom prípade, to je par excellance nezmysel a je aj v tej brožúre ministerstva spravodlivosti. Je to zneužitie objektívnych faktov a podsunutie domnienky, cez ktorú to má nejak vyznieť. Je som v tej kauze bol zastupujúci prokurátor a je to nezmysel.

Brožúra Únos spravodlivosti v súvislosti s D. Lipšicom spomína aj stíhanie Jaroslava Haščáka. Daniel Lipšic je z kauzy Gorila vylúčený, pretože kedysi ako minister vnútra zakladal špecializovaný vyšetrovací tím Gorila. Napriek tomu, že je vylúčený, verejne sa vyjadruje ku kauze. Naposledy to eskalovalo tak, že ho obhajcovia J. Haščáka vyzvali, aby sa ku Gorile prestal vyjadrovať ako vylúčený prokurátor, na čo v relácii Rozhovory ZKH reagoval, že nech si J. Haščák hovorí čo chce. On pritom aj na príklade Gorily a stíhania J. Haščáka ilustruje dopady noviel trestných predpisov, znižovania trestných sadzieb, zmien pramlčania. Nepoškodzuje obraz ÚŠP, ak prokurátor, ktorý je z kauzy vylúčený, ju napriek tomu naďalej verejne komentuje?

Vylúčenie prokurátora znamená, že by nemal mať prístup k spisu, nemal by z neho vynášať informácie. Ak by komentoval prípad v tomto smere, tak by to bol problém. Ale myslím, že tá kauza je tak verejne prepieraná, že každý, kto médiá trochu sleduje, má k tomu možnosť niečo povedať. Najmä v situácii, ak myslím, že D. Lipšic mal nejaký vzťah s pánom Haščákom alebo Pentou. Rozumiem, že ste si volali D. Lipšica a ten neprišiel, ale nechcem byť ja ten, čo tu za neho bude hovoriť, je to ťažká situácia.

Rozumiem, ani pre mňa to nie je príjemná situácia klásť vám tieto otázky. Ale k tej vašej odpovedi – áno, presne takto aj D. Lipšic niekde reagoval, že vlastne on kauzu Gorila komentuje iba na základe verejne dostupných informácií o nej, ktoré má ktokoľvek a preto na tom nevidí nič zlé. Posledná otázka k tomu a tou to uzavriem. V situácii, že prokurátor je vylúčený z akejkoľvek veci z akéhokoľvek dôvodu, nemalo by prevládnuť vnútorné seba obmedzenie nad slobodou slova, hoc aj na základe verejne dostupných informácií? Pretože inak sa nedá rozlíšiť, či a čo vie zo spisu a čo z verejne dostupných informácií. 

To sú také veci, kde my zďaleka nie sme na Slovensku ako spoločnosť tak ďaleko, že ich máme rozpracované. Vylúčenie berieme ako istý zákonný mechanizmus na to, aby prokurátor, ktorý má pomer k veci, k osobám v tej veci, v nej nekonal. Nehovorím, že vaša otázka nie je legitímna, ale to je presne otázka pre Etickú komisiu, ktorá na prokuratúre funguje. Mohol by som vám niečo na prvú povedať, ale pravdupovediac, nikdy som sa takto nezamýšľal. Pretože tu istým spôsobom reprezentujem ÚŠP, nechcem vám povedať kategorický záver.

Ako vecná výhrada proti ÚŠP, respektíve Špecializovanému trestnému súdu dlhodobo zaznieva, že sú tieto inštitúcie úzko previazané a súd potom môže mať väčší sklon vám ísť po ruke. Pramení to z roky neriešenej otázky, že sedíte v jednej spoločnej budove. Ale dosiaľ nikdy neznela konkrétna výhrada o prípadnej nelegitímnej kooperácii medzi týmito dvomi inštitúciami. Odpočúvanie kancelárií NAKA ukázalo, že v prípade obvineného Patrika Vidašiča sa také čosi stalo. P. Vidašič bol 16 dní nezákonne vo väzbe, oficiálne to zatiaľ nekonštatoval žiaden súd, ale policajti sa na nahrávkach vyslovene rozprávajú o tom, že vedia, že je nezákonne vo väzbe. Odposluchy ukazujú, že existovala dohoda medzi NAKA, Úradom špeciálnej prokuratúry a sudcami Špecializovaného trestného súdu, že P. Vidašiča budú držať vo väzbe napriek tomu, že vedeli, že je nezákonná a to s cieľom, aby dokázali pripraviť nové obvinenie, pre ktorého ho pred väznicou otočia. Tak sa aj stalo. Nedokazuje to, že argument o príliš veľkej previazanosti medzi týmito inštitúciami je validný?  

Nie. Ak si to dobre pamätám, tak tam bol právny problém s tým, že u niektorých obvinených väzba končila a bola podaná obžaloba. Bolo to ovocie nášho preformalizovaného trestného konania a stále sa k tomu vraciame, že v tej formalizácii je problém.

Vylučujem však, že by bola nejaká dohoda medzi sudcami, prokurátormi a policajtami, že niekto si vo väzbe pobudne, aj keď by tam nemal byť.

Druhá vec však je tá, že aj tí vyšetrovatelia nejak vnímajú konanie prokurátora, konanie súdu, špekulujú o tom. Ak budete mať odpočúvanie prokurátorov a sudcov ako sa dohadujú, tak to dajte na stôl. Ale to, že vyšetrovatelia o niekom niečo hovoria... Ako som už povedal skôr v tomto rozhovore, ak nahráte vyšetrovateľov na okresoch, čo si rozprávajú o sudcoch a prokurátoroch, tak sú to násobne horšie veci. To vám garantujem ako človek, ktorý tými útvarmi prešiel.

Stále platí kritický argument, že rušenie ÚŠP je riskantné, pretože častokrát rozsiahle spisy s tisíckami strán si budú musieť preštudovať noví prokurátori?

Platí. Pán generálny prokurátor sa interne aj verejne vyjadril, že tie veci, ktoré už sú v súdnom konaní, ponechá prokurátorom, ktorí ich majú dnes. Zatiaľ nevieme, čo bude s vecami, ktoré sú v prípravnom konaní. Zatiaľ nevieme, ako konkrétne to bude cele prebiehať, či sa napríklad zriadi na Generálnej prokuratúry odbor, ktorý bude zaisťovať podporu pre krajské prokuratúry, ktoré si rozdelia prípady.

Keď sa argumentuje zdržaním z dôvodu, že noví prokurátori si budú musieť naštudovať rozsiahle spisy a spôsobí to zdržanie, je to úprimný argument? Pretože toto sa deje už teraz v rámci špeciálnej prokuratúry bez nejakého vzrušenia verejnosti. Napríklad Gorilu má pridelenú Alexander Feník, ktorý ani nie je trvalo pridelený na ÚŠP a je už tretím prokurátorom tej kauzy.

Áno. Ja preto hovorím, že to nie je až taký problém, pretože sa to deje. Nakoniec ja som sa takto dostal ku kauze Kuciak. Mal som tri mesiace na naštudovanie. Je to legitímne, deje sa to už teraz, ale pointa toho argumentu je inde. Prečo ideme rušiť špecializovaný orgán, ak je know-how na jednom mieste? Terorizmus, extrémizmus, korupcia, znalosť judikatúry a tak ďalej. Nikto z ľudí na krajoch to nikdy nerobil, a ak to robil, tak si to už nepamätá.

Ide o to, že ak sa aj teraz prerozdelia spisy v rámci ÚŠP, tak to dostane kolega, ktorý má vedľa v kancelárii štyroch ďalších kolegov, ktorí tou agendou žijú, pôsobia v nej a viete sa poradiť. Samozrejme, nie je to neriešiteľné, ale treba byť úprimný k dôsledkom. Ak sa zruší jediný špecializovaný orgán, tak konania budú trvať dlhšie a ideme vystaviť osem rôznych organizácii procesu nábehu do agendy, ktorú dvadsať rokov nerobili.

Podľa novely Trestného poriadku budete musieť zostavovať podrobný zoznam benefitov, ktoré majú spolupracujúci obvinení. Medzi benefity pribudne aj niečo, čo zákonodarca volá opomenutie. Debatoval som tu s predsedom Špecializovaného trestného súdu, že čo to je a asi je tým myslená situácia, keď je prokurátor alebo vyšetrovateľ hluchý a slepý k nejakej trestnej činnosti spolupracujúceho obvineného a opomenie ju stíhať. Ale ako to bude prakticky vyzerať? Ak ste slepý a hluchý, tak nebudete mať záujem to priznať, navyše to nie je na papieri, aby to niekto zistil.

Zákon je podľa mňa napísaný tak legislatívno-technicky zle, že neviem. Neviem, či je to zámer alebo nie. Mne samému by pritom vyhovovalo, ak by s takzvanými kajúcnikmi existovala dohoda a kľudne aj spôsobom ako hovorí pán Šamko, že musíš prísť, nastavíme, čo očakáva on, čo očakávame my. Je to lepšie pre prokurátora, je to lepšie pre obhajcov a je to lepšie aj pre toho spolupracujúceho obvineného, pretože my sme teraz v pozícii, že nevieme nijako formalizovať ich očakávania. Novela zneužíva problém, ktorý tu je. Pretože zostaviť zoznam benefitov do desiatich dní po účinnosti zákona bude náročné a pritom sú tam závažné následky, ak ten zoznam nebude kompletný. To, že má niekto niekde dočasne odložené vznesenie obvinenia, nie je úplne jednoduché vylustrovať.

Práve k tomu smerujem. To, že niekto má odložené obvinenie síce nenájdete ľahko, ale nájdete, pretože niekde k tomu existuje záznam. Ale čo opomenutia, ktoré nie sú nikde uložené, lebo nie sú formalizované, neexistuje o nich záznam?

No podľa mňa môže byť opomenutie aj v tom, že niekomu vznesiete obvinenia a dva roky sa nevykonávajú žiadne úkony. 

To mi nenapadlo. 

Pýtajte sa autorov zákona, čo tým bolo myslené.

Ako sa s tým vysporiadate v praxi? 

Urobíme to určite tak, aby sme tie veci nepodmínovali nejakým laxným postupom. Už teraz sa to v určitej miere robí, napríklad v kauze Kučerka bol podobný zoznam na osem strán. Myslím, že v exponovaných kauzách to nebude problém, ale napríklad v drogových kauzách áno.

Je pre vás dohoda o vine a treste potvrdená rozsudkom rovnako výpovedným dokumentom o samotnom priebehu skutkového deja trestnej činnosti ako rozsudok z hlavného pojednávania s dokazovaním? 

Logicky, ak neprebehlo dokazovanie pred súdom, tak je to výsledkom preskúmania len prípravného konania a pohľadu sudcu od stola.

Je chyba, že vo verejnej diskusii je to stotožňované? 

To, že rozsudok na základe dohody má rovnakú hodnotu ako rozsudok z hlavného pojednávania? Pozrite, nemyslím si, že by masovo dochádzalo k tomu, že by sa ľudia priznávali k niečom, čo neurobili, hoci také argumenty vo verejnom aj odbornom priestore zaznievajú. Ak je niekto nevinný, nemyslím si, že sa prizná k niečomu, čo neurobil. 

Ak však nie je celkom nevinný, tak vezme podmienku za skutok, ktorý je nepresný alebo nepravdivý, aby neriskoval, že sa mu budete detailne venovať. 

Áno, zoberie podmienku, ale v týchto kauzách to znamená, že sa nezamestná, donedávna by prišiel o majetok, spoločenský status. Čiže je to na tom ako si to kto vyhodnotí. Vylučujem však, že by to bolo tak, že by sme mali vyrobený nejaký skutok. Nie je to ani tak, že príde človek, ktorý povie, že ja som to urobil, chcem mať pokoj, tak niečo spíšme. V prípravnom konaní je u nás extrémne náročné, aby sme k tej budúcej dohode dospeli.

Socialistický Trestný poriadok hovoril, že priznanie nezbavuje orgány prípravného konania preskúmať všetkými dostupnými prostriedkami podstatné okolnosti prípadu. Nakoľko sa to deje dnes, keď to v zákone nie je?

Vo veľkej miere. Nikdy som nezažil to, že by sa stala vec, že prišiel človek, priznal sa k niečomu a dostal dohodu. Vždy tam museli byť aspoň svedkovia, iné dôkazy. V kauzách, ktoré vás zaujímajú, je ten proces ešte podrobnejší. Pretože k tomu, že napríklad František Imrecze je z niečoho podozrivý, to trvalo mesiace od výpovede Ľudovíta Makóa v septembri alebo októbri 2020 do januára 2021. Nie sú to veci vycucané z prsta tak, že pánovi Imreczemu je teplo vo väzbe. Nechcem to zľahčovať, lebo tie podmienky sú naozaj nedôstojné, ale bol tu jednoducho argument, že tí ľudia sa priznávajú k veciam, ktoré nespravili. Tak to jednoducho nie je.

Moja obava je však iná. Možno sa priznávajú k niečomu, čo sa stalo, ale interpretujú to spôsobom, ktorý zjednodušenia vidia vyšetrovateľom a prokurátorom na očiach. Moja obava je tá, že možno niekde boli nejaké stretnutia, boli obstarávania, boli daňové kontroly, možno sa tam dokonca dialo niečo nemorálne alebo neetické a otázka je, či v konkrétnom prípade to malo kriminálny rozmer iba preto, že to hovorí spolupracujúci svedok. 

Takto všeobecne sa na to nedá odpovedať, pretože by sme museli ísť prípad po prípade. Rozhodujúce sú dôkazy. Keď som načrtol pána Imreczeho, tak poviem, že tak presvedčivého obvineného som nemal. Skutočne hovorí o prežitom. Nehovorím, že si všetko musí pamätať, ani si po rokoch nepamätá. Ide o to, aby sme odčlenili to, čo môže byť nejakým toxickým spôsobom vo výpovedi skreslené a či to existuje alebo neexistuje. Ale čo sa týka pána Imreczeho, tak nemám žiadnu pochybnosť o tom, že on v zásade vypovedá tak, ako to má uložené v pamäti. Nehovorím, že to nemá podliehať ďalšej interpretácii a konfrontácii s inými dôkazmi a tak ďalej. Naopak, musí. Ale ak by to bolo tak, že títo ľudia vypovedajú, čo vidia vyšetrovateľom na očiach, tak prečo napríklad pri kauze Súmrak pán Imrecze nevypovedal, že na viacero stretnutí prišiel priamo predseda vlády Fico. On vypovedal, že bolo jedno alebo dve také stretnutia. Veľmi objektívne vypovedal o tom, čo vnímal, bez snahy niekomu poškodiť. 

Bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas v relácii Na telo Plus povedal, že po novele tá istá trestná sadzba bude za korupciu vo forme prepravky zeleniny aj za hotovosť 250-tisíc eur. Nie je však práve toto účel širokej trestnej sadzby? Predsa sudca má určiť, že za prepravku má páchateľ dostať podmienku alebo mierny trest a za štvrť milióna iks rokov.

Áno, má to tak byť. Ale bude to platiť iba vtedy, ak budeme dospievať k spravodlivosti rýchlo. Ibaže my komplikujeme proces, tie konania bez toho už trvajú dlho a budú ešte dlhšie. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sme povinní kompenzovať dĺžku trestného konania na uloženom treste. Sudcom verím a široká sadzba áno, ale musí to byť rýchla spravodlivosť.

Tento argument mi nesedí, pretože ním vlastne hovoríme, že my potrebujeme 20-ročnú sadzbu preto, aby...

... aby sme mohli zľaviť. 

Presne tak. Aby sme mohli zľaviť. 

To vám nikto nepovie takto nahlas, ale v podstate nie smie ďaleko od pravdy.

To je choré.

Je to problém. V diskusii o novelách zaniká aj to, že my sme tu boli historicky zvyknutí otypovať závažnosť konania konkrétnou sadzbou. Nemec má sadzbu jeden až desať rokov alebo jeden až pätnásť rokov. My sme mali vždy podľa výšky škody, podľa následku na zdraví, rôzne takéto „chlieviky“. Zmena si však vyžaduje hlbšiu reformu trestného práva, hlbšiu diskusiu a nie len pri korupcii a ekonomickej trestnej činnosti. Povedzme si, že pri drogách máme tresty ako v Thajsku a nakoniec sa s tým možno nič neurobí (pozmeňujúcim návrhom v parlamente sa najprv koalícia odchýlila od pôvodnej snahy vlastného vládneho návrhu zmierniť tresty za drogy, druhým pozmeňujúcim návrhom sa zas vrátila k miernejšej verzii zmierňovania, pozn. autora).

Je vôbec korektné používať pojem znižovanie trestov alebo zmiernenie trestov? V praxi totiž za korupciu nejde iba o podmienečný trest odňatia slobody, ale pridruží sa k tomu zákaz činnosti na iks rokov, vysoký peňažný trest a tak ďalej. Pre konkrétneho človeka to môže byť rovnako kruté ako pre iného basa natvrdo.

Áno, ale musíte to brať tak, že trestná sankcia musí mať odstrašujúci efekt. Garantujem vám, že zákon spôsobí riadny čurbes a to aj v úplne bežných prípadoch na okresoch a krajoch, ktoré nie sú verejne známe. Páchatelia sú šikovní, bystrí, prefíkaní, budú naťahovať konanie, aby k tej podmienke dospeli aj za stotisícovú škodu. Garantujem, že sa to bude diať a tieto sadzby nebudú mať odstrašujúci efekt. Je mimoriadne perfídne rekodifikovať trestné sadzby pri ekonomike a korupcii, ale v podstate nikde inde nie.

Prepis rozhovoru bol krátený a niektoré hovorové formulácie boli zmenené a doplnené tak, aby bolo možné rozhovor plynulo a zmysluplne čítať. Matúš Harkabus prepis rozhovoru autorizoval.