Predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti ZUZANA DLUGOŠOVÁ pripúšťa, že príslušníci Policajného zboru nemusia mať prístup k statusu chráneného oznamovateľa, ale zákon podľa nej nemožno zmeniť bez poctivej diskusie a analýzy alternatív. „Je mi ľúto, že ako štát aj ako spoločnosť rezignujeme na komplikovanejšie systémové debaty,“ hodnotí.
Upozorňuje, že policajti podľa zistení úradu nedôverujú inšpekcii a vnútornému systému nahlasovania nekalej činnosti a preto sa jej nateraz nezdá rozumné, aby prišli o prístup k statusu chráneného oznamovateľa: „Tu sme v stave, že jednoducho to celé ideme zrušiť a vôbec sa nevenujeme tomu, čo potom, akú sú alternatívy.“
To, že či zo strany ministerstva vnútra bolo suspendovanie policajtov okolo Jána Čurillu odplatou, zodpovie až súd a môže to trvať roky: „Ráta sa zrejme aj v tejto šachovej partii, ak to tak mám nazvať, že tieto konania môžu trvať dlho.“
V rozhovore vysvetľuje, prečo je podľa nej nezmysel, aby sa zamestnávateľ mohol brániť proti tomu, že jeho pracovník získal status chráneného oznamovateľa: „Ak chce zamestnávateľ chráneného pracovníka preradiť alebo prepustiť, tak musí žiadať o súhlas úrad, ak ho nedáme, tak tam vzniká zásah do práv zamestnávateľa. Nie samotným poskytnutím preventívnej ochrany zamestnancovi.“
Zavedenie revízneho postupu podľa nej ohrozí prešetrovanie samotných oznámení, pretože zamestnávateľ sa pri odvolaní dozvie jeho podrobnosti. „Dochádza k demontáži tohto inštitútu,“ tvrdí.
Napriek tomu vidí zmysel ďalšej existencie úradu aj v pokračovaní svojej misie vo funkcii: „Celá infraštruktúra ochrany oznamovateľov je oveľa širšia ako statusy chránených oznamovateľov.“
Vidíte niečo pozitívne na súčasnej verejnej debate o ochrane oznamovateľov? Ak prehliadnem kampaň Nemlčať je zlato, tak nikdy predtým nebola táto téma stredobodom pozornosti.
Áno, mediálnymi výstupmi sa zvyšuje poznateľnosť úradu. Zvyšuje sa poznanie všetkých obyvateľov Slovenska o tom, že máme zákon na ochranu oznamovateľov. Ale neviem, či táto pozitívna stránka vyváži znižujúcu sa dôveryhodnosť verejných inštitúcií, ktorá ide ruka v ruke s medializovanými prípadmi. Ich súčasťou je totiž flagrantné porušenie zákona. Signál, ktorý vysielajú mocní obyvateľom, je, že v prípade, ak im ide o veľa, tak sa pravidlá nemusia rešpektovať.
Na Slovensku je momentálne bezmála šesťdesiat chránených oznamovateľov. Od začiatku debaty o prípadnej zmene zákona sa ozvali úradu, že sa cítia byť ohrozenejší? Napríklad zo straty ochrany.
Nekomunikujeme o tom, čo nám oznamovatelia hovoria a aké majú obavy. Áno, novelou, ktorá je dnes v parlamente v skrátenom legislatívnom konaní, sa vytvára možnosť revidovať všetky statusy chránených oznamovateľov, ktoré boli udelené aj v minulosti. Tie sa udeľujú od roku 2015, neprišli na svet s úradom. Podľa novely môže byť táto ochrana revidovaná a zamestnávatelia môžu žiadať o jej prípadné zrušenie.
Je to brutálny zásah do právnej istoty oznamovateľov, pretože za istých okolností do toho išli, mali určitú právnu garanciu, že budú mať ten status. S tým je späté zverejnenie identity oznamovateľa. Po udelení statusu je totiž zamestnávateľ informovaný, že má na pracovisku chráneného oznamovateľa spolu s jeho menom a priezviskom. Ak sa budú tieto ochrany po novom revidovať, prokurátor má uvádzať aj dôvody udelenia ochrany a vzápätí môžu byť zrušené. Človek ostane takpovediac obnažený a veľmi zraniteľný.
Kto dnes tvorí väčšinu oznamovateľov? Sú to verejní zamestnanci? Súkromní? Manažéri? Rádoví pracovníci?
Musím to vysvetliť zoširoka. Politici často nesprávne komunikujú, že úrad celú ochranu vymyslí, udelí a potom drží nad zamestnancom ochrannú ruku, aby sa nedal prepustiť. Systém je nastavený oveľa objektívnejšie a oveľa spravodlivejšie. Ochranu nedáva úrad, ale príslušná inštitúcia, ktorá podozrenie preveruje – prokurátor, Úrad pre verejné obstarávanie, inšpektorát práce a tak ďalej. Oznamovatelia sa obracajú pritom na tieto orgány. Náš úrad do toho vstupuje až vtedy, keď vznikne reálne konflikt medzi chráneným zamestnancom a zamestnávateľom. Sme vždy notifikovaní, že určitý človek ochranu dostal. Vidíme z notifikácií, o akú pracovnú pozíciu ide a akého zamestnávateľa, ale nevyhnutne nepoznáme presnú pracovnú náplň. Drvivá väčšina chránených oznamovateľov sú z prostredia verejnej správy. Je to zhruba 90 percent zo všetkých a zvyšná desatina je zo súkromného sektora.
Koľko príslušníkov Policajného zboru je medzi nimi? Je to ten počet osem ľudí (šiesti čurillovci, niekdajší bývalý viceprezident Policajného zboru Branko Kišš a vyšetrovateľka Diana Santusová, pozn. autora)?
Nemám presnú informáciu, ale je ich trochu viac. Tí príslušníci, ktorých príbehy boli medializované, nie sú jediní so statusom chráneného oznamovateľa.
(Až po nahratí rozhovoru vyšlo najavo, že iba v kauze Rozuzlenie bolo prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry udelených jedenásť statusov chránených oznamovateľov, pozn. autora)
Boli policajti medzi chránenými oznamovateľmi aj v minulosti? Pretože súčasná koalícia nastoľuje otázku, či na to tí policajti neprišli iba teraz.
Neviem presne odpovedať, pretože my na Úrade na ochranu oznamovateľov evidujeme tieto statusy od septembra 2021. Máme iba všeobecnú informáciu, pretože ani to, že vidíme ako zamestnávateľa Ministerstvo vnútra SR neznamená, že ide o príslušníka Policajného zboru, môže ísť aj o civilných pracovníkov rezortu. Neviem teda potvrdiť ani vyvrátiť, že v minulosti by boli medzi chránenými oznamovateľmi policajti. Odkedy úrad funguje, tak (ochrany) boli udelené policajtom iba v tomto roku. Ale toto predsa nemôže byť argument, aby sme ich akokoľvek spochybnili a znevážili. Množstvo ľudí o ochrane oznamovateľov nevedelo, mnoho politikov o nej nevedelo. Nemôže byť predsa diskvalifikačným kritériom to, že niekto si všimne práve teraz právnu úpravu, využije ju v rámci svojej situácie – hovorím využije, nie zneužije – vyhodnotí si to a povie, že by mu tento inštitút mal patriť.
Práve to zneužitie je pointa kritiky. Nepredstavuje problém, že tu existuje otázka dobromyseľnosti ich konania pri získaní statusu? Nepriťažuje im, že si neuplatňovali ten status od samého začiatku? Pretože oni v určitom čase v minulosti podali trestné oznámenie, o ochranu nežiadali a následne boli v danej trestnej veci vypočutí ako oznamovatelia a zrazu ochranu žiadali a to už bolo zrejmejšie, že smerujeme k politickým zmenám.
Je to veľmi dobrá otázka. Vysvetlenie si vyžaduje širší kontext a uvedomujem si, že vyznie z pohľadu všeobecnej populácie aj politiky kontroverzne. Ale to, čo poviem, vyplýva z európskej smernice o ochrane oznamovateľov – pri ochrane oznamovateľov nezáleží na motivácii. Bez ohľadu na to, či je to príslušník Policajného zboru alebo pracovník v súkromnom sektore, nie je podstatné, či protispoločenskú činnosť oznámil, pretože sa naštval na šéfa, že mu nedal odmeny a to bol dôvod, prečo prestal mlčať o šéfových machináciách pri verejnom obstarávaní. Nijakým spôsobom oznamovateľa nediskvalifikuje z poskytnutia ochrany, že sám nie je krištáľovo čistý človek, nemusí mať iba čisté úmysly, možno ich má zištné. Súvisí to s druhým aspektom pri ochrane oznamovateľov – vyšší záujem. Z pohľadu štátu je vo vyššom záujme efektívne odhaľovanie nekalých praktík alebo závažného porušovania zákona. Nehľadí sa na to, prečo niečo oznamovateľ nahlásil, ale či to, čo nahlásil, je pravda. Ide o princípy ochrany oznamovateľov, ktoré Európska únia stanovila ako štandard v smernici.
Nie je tento štandard ale v rozpore so slovenským zákonom, ktorí pri definícií hovorí o dobromyseľnosti?
Máme v zákone o ochrane oznamovateľov definovanú dobromyseľnosť, respektíve dobrú vieru. Dobrá viera však nie je o motivácii, ale o tom, či ste presvedčený, že informácie, ktoré oznamujete, sú pravdivé. A keď sa neskôr ukážu ako nepravdivé, nemôže vám to byť na škodu len preto, že ste sa pomýlili napríklad v nejakej faktickej skutočnosti alebo v nejakej právnej kvalifikácii. To je princíp dobrej viery pri oznamovaní. Dobrá viera je o tom, že si nesmiete hlúpo vymýšľať.
Parlament bude rokovať v skrátenom legislatívnom konaní o novele zákona o ochrane oznamovateľov. Ak to zjednoduším, sú tam dve podstatné zmeny. Prvou je vylúčenie príslušníkov Policajného zboru z možnosti získať status chráneného oznamovateľa. Bez ohľadu na novelu zákona, mali by mať policajti k dispozícii túto ochranu, ak ju nemajú príslušníci Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu a Vojenského spravodajstva? Aj európska smernica predsa hovorí o výnimkách na účely trestného konania a národnej bezpečnosti.
Poopravím vás, smernica nehovorí o účele trestného konania v tejto súvislosti. Zo smernice vyplýva, že ňou nie sú dotknuté právomoci členských štátov upraviť si trestné konanie podľa seba. Ale áno, v smernici sú výnimky a som rada za túto otázku. Je mi ľúto, že ako štát aj ako spoločnosť rezignujeme na komplikovanejšie systémové debaty. Ani úrad nikdy netvrdil, že to takto jednoducho musí byť. Sme iba strážcovia a interpretátori zákona. Nakoniec, zákon písali skúsení legislatívci ministerstva vnútra ešte pod vedením pána Roberta Kaliňáka a súčasná vládna koalícia sa z veľkej časti kryje s koalíciou, ktorá zákon predkladala. Snažíme sa naozaj poctivo a nezištne interpretovať účel zákona a vidíme v ňom jasnú vôľu zákonodarcu policajtov z ochrany nevylúčiť. Ani vojaci nie sú úplne vylúčení.
V niektorých aspektoch áno.
Áno, ale prekvapivo v mnohých nie. Tá deliaca línia, ktorá je vyjadrená aj v dôvodovej správe, súvisí s tým, že ide o špecifické zbory, ktoré pracujú s utajovanými skutočnosťami a spadajú priamo pod kontrolu parlamentu. Iní zamestnanci vrátane príslušníkov Policajného zboru pod kontrolu parlamentu nespadajú.
Ale malo by to tak byť? Mali by mať policajti k dispozícii ochranu?
Nemusí to tak byť, ale zároveň je to veľmi zjednodušená odpoveď. V prvom rade by sme však nemali rezignovať na poctivú odbornú debatu o tom, ako by to malo byť. Máme tu určitú právny stav a nemôže za zatvorenými dverami byť napísaná legislatíva, ktorá tu zo dňa na deň vylúči celú jednu veľkú profesiu.
Treba diskutovať o tom, aká je situácia v Policajnom zbore. Akým spôsobom majú policajti garancie na bezpečné oznamovanie a na ochranu pred odvetou? Z praxe vieme, pretože sme komunikovali s policajnou inšpekciou, že je to žalostne zle nastavené. Tí policajti ich vnútorným systémom nedôverujú. Pretrváva atmosféra, že protispoločenskú činnosť oznámim iba tomu, koho poznám, je to môj kamarát a tak ďalej. Ale tak by systém, kde pracuje 20- či 30-tisíc policajtov, nemal fungovať. A v takej situácii vylúčiť policajnú profesiu z najsilnejšieho typu ochrany bez akejkoľvek poctivej debaty?
Ako predsedníčka úradu som nikdy netvrdila, že veci sú nemenné. Naopak, myslím si, že debata o skvalitnení zákona je veľmi dôležitá. Ale tu sme v stave, že jednoducho to celé ideme zrušiť a vôbec sa nevenujeme tomu, čo potom, akú sú alternatívy. Pravidelne dostávame z GRECO, čo je skupina štátov Rady Európy proti korupcii, dôrazné odporúčania, aby sme sa zaoberali whistleblowingom v Policajnom zbore. Zatiaľ je to veľmi formálne.
Áno, tie výhrady GRECO však súvisia s dlhodobo zle nastavenou policajnou inšpekciou. Ale v čom to mení ochrana oznamovateľov? Pretože ten policajt tak či tak podá oznámenie na inšpekcii, ktorej teda neverí a rozdiel je iba v tom, že ochranu mu dá prokurátor, ktorému verí – ale vyšetrovať to aj tak bude kolega, ku ktorému nemá dôveru.
Áno, práve v tom je to iné. Ale je to beh na dlhé trate, budovanie dôvery takým z podstaty veci je. Rozprávajme sa o tom, prečo policajti inšpekcii neveria, ako tá inštitúcia funguje. K tomu si dovolím jednu poznámku. Tie pravidelné prestupy z polície do inšpekcie a naopak, tam sa hromadí množstvo konfliktov záujmov. Ľudia tomu neveria. Aj z rozhovorov s predstaviteľmi inšpekcie vyplýva, že je tam ešte veľa práce.
Oznámenia z Policajného zboru sú nulové alebo iba veľmi malicherné a to je znak nedôvery. Pretože nikto nemôže tvrdiť, že v prostredí Policajného zboru nie sú žiadne podozrenia na nekalé činnosti. Neznamená to, že policajti sú horší než iné prostredie, ale je to rizikovejšie prostredie, ale počet hlásení tomu nezodpovedá. Mnohé štáty prišli na mechanizmy nahlasovania práve po obrovských škandáloch, ktorým čelil Policajný zbor. Ja si myslím, že sme tu v situácii obrovských škandálov, akokoľvek ich už hodnotíme, a potrebujeme takúto debatu. Namiesto toho ideme na vec buldozérom.
Vy ako Zuzana Dlugošová, človek so skúsenosťami v oblasti protikorupčných mechanizmov a vlády práva, čo odpovedáte – mali alebo nemali by mať policajti prístup k ochrane oznamovateľov
Neodpoviem ani áno, ani nie. Za daných okolností, kedy neexistuje žiadna odborná debata o tom, ako ten systém chceme oživiť a ako chceme garantovať, aby policajti mali prístup k nejakej forme ochrany pri oznámeniach, ako zvýšiť dôveryhodnosť takéhoto oznamovacieho systému, hoci aj v radoch polície... Za daných okolností som za to, aby tá ochrana bola takto zachovaná. Ale som otvorená debatovať ako by systém mohol fungovať lepšie. Nemám žiadnu skrytú agendu, viem si predstaviť aj argumenty, že Policajný zbor je hierarchická organizácia, má na starosti vážne veci, potrebuje rýchlo reagovať, je to bezpečnostný zbor. Ak chcete niekoho rýchlo preložiť, máte na to svoje naozaj zásadné dôvody a potrebujete to rýchlo zrealizovať, mechanizmus ochrany to spomaľuje. Rozprávajme sa o tom, rozumiem týmto argumentom. Som za takúto debatu, ale nie som za to, aby sme tému, ako budú policajti chránení len tak zmietli zo stola.
S vyňatím policajnej profesie zo zákona o ochrane oznamovateľov súvisí aj návrh prechodných ustanovení, podľa ktorých zo zákona všetci chránení oznamovatelia - policajti prídu o túto ochranu. Vláda na druhej strane pre iné profesie navrhuje revízny postup, aby zamestnávateľ mohol požiadať o preskúmanie udelenia ochrany. Čo si myslíte o strate statusu policajtov zo zákona? Neboli by aj pri nich vkusnejšie, ak by to bolo robené v revíznom postupe?
Nazvime to tak, že by to bolo vkusnejšie. Rozprávame o zákaze retroaktivity. Myslím si, že táto otázka sa dostane aj pred Ústavný súd, ak by táto časť novely ostala nezmenená.
Čo si myslíte o návrhu, aby zamestnávateľ mohol dať podnet na preskúmanie udelenia statusu chráneného oznamovateľa?
Je to zaujímavá právna debata. Myslím si, že zákonodarca pôvodne chcel, aby tam žiaden revízny postup nebol, pretože podstatou tohto inštitútu je poskytnutie rýchlej preventívnej ochrany.
Uvedomujem si, že pre niekoho to vyznie nedostatočne, ale samotná ochrana nezasahuje do práv zamestnávateľa. Priamy zásah do práv zamestnávateľa nastane až v momente, keď vznikne konflikt a on vzniknúť nemusí. Ak chce zamestnávateľ chráneného pracovníka preradiť alebo prepustiť, tak musí žiadať o súhlas úrad, ak ho nedáme, tak tam vzniká zásah do práv zamestnávateľa. Nie samotným poskytnutím preventívnej ochrany zamestnancovi. Tomu zodpovedá aj terajšia právna úprava – proti poskytnutiu ochrany niet opravného prostriedku, ale proti neudeleniu súhlasu sú dostupné opravné prostriedky a zamestnávateľ sa môže brániť aj žalobou.
Prečo by však nemohol existovať aj opravný prostriedok proti priznaniu ochrany?
Novela navrhuje v rámci revízneho postupu uviesť dôvody udelenia ochrany, čím dochádza k demontáži tohto inštitútu. Ochrana je preventívna, zamestnávateľ sa v oznámení o udelení ochrany nedozvedá, prečo ju zamestnávateľ dostal. Ak teraz dáme možnosť zamestnávateľom poskytnutie ochrany namietať, tak v rozhodnutí o preskúmaní prokuratúra uvediete dôvody, pre ktorá tá ochrana poskytnutá bola. Nabúra to dokonca úspešnosť preverovania samotných oznámení, pretože tomu, proti ktorému oznámenie často smeruje, oznámite jeho dôvody. Môže to byť tá právnická osoba, môže to byť šéf, môže to byť kolega. Ako sa má vlastne zamestnávateľ odvolať proti poskytnutiu ochrany? Iba tak, že tí, ktorí tú ochranu poskytujú, začnú písať do rozhodnutí o jej priznaní podrobné dôvody. Ale to je celé veľmi pomýlené a nepochopené. Takto to fungovať nebude a inštitút to v podstate zruší.
Krátko pred nahrávaním mi Krajská prokuratúra Bratislava sprístupnila opatrenie o priznaní ochrany vyšetrovateľke policajnej inšpekcie Diane Santusovej. Sú v ňom len citácie právnych predpisov, ale nič konkrétne k oznámeniu, ktoré urobila. Naproti tomu špeciálny prokurátor Daniel Lipšic na tlačovej konferencii uviedol, že jeho kolega Matúš Harkabus opatrenia o ochrane policajtov okolo Jána Čurillu podrobne zdôvodnil. Jeho opatrenia Úrad špeciálnej prokuratúry zatiaľ nesprístupnil. Rozumiem správne, že správnejší bol postup Krajskej prokuratúry Bratislava?
Áno. Takto je dnes napísaný zákon. Krajská prokuratúra postupoval v zmysle zákona a ÚŠP zrejme nad rámec toho zákona, keď tam uviedli ďalšie podrobnosti. Neviem, či to bolo na základe okolností prípadu, predpokladanej medializácie a podobne, ale ak ideme striktne podľa zákona, tak v tom opatrení o priznaní ochrany bližšie dôvody byť nemajú. Má to svoj význam práve v tom, že priznanie ochrany nesmie ohroziť trestné stíhanie ani akékoľvek vyšetrovanie. Veď prečo by ste mali zamestnávateľovi hovoriť, čo je predmetom trestného oznámenia, keď napríklad on môže byť potenciálne páchateľom? Nedáva to zmysel.
Jeden z argumentov vlády je aj ten, že zamestnanec má nárok na revízny postup, ak mu v prvom kole nie je poskytnutá ochrana. Prečo by naň teda nemal mať nárok aj zamestnávateľ?
Pretože tento inštitút je naozaj len o čisto individuálnej preventívnej ochrane vo vzťahu ku konkrétnemu človeku. Nikoho iného sa to netýka a potenciálne sa to nikoho týkať ani nemusí. Preto do toho nepotrebujete ťahať zamestnávateľa. Akonáhle sa to zamestnávateľa týkať bude, že chce prijať pracovnoprávne opatrenie, ale súhlas nedostane, má prístup k revíznym postupom.
Jedna zo sudkýň Mestského súdu Bratislava IV v rozhodnutiach o nevydaní neodkladného opatrenia vysvetľuje, že zákon o ochrane oznamovateľov a zákon o príslušníkov Policajného zboru sú si rovnocenné a v každej situácii treba individuálne vyhodnotiť, ktorý uprednostniť. Zdá sa mi to rozumný pohľad, pretože v prípade policajtov nejde o opatrenie, ktoré by bolo úplne závislé od vôle zamestnávateľa. V súkromnom sektore by bolo treba na prepustenie zamestnanca vymyslieť porušenie pracovnej disciplíny alebo zrušiť jeho pracovné miesto, všetko sú to veci, ktoré má v rukách samotný zamestnávateľ. V prípade policajtov ale ich statusový zákon káže ministrovi, aby ich postavil mimo službu, ak sú stíhaní a ich ďalšia služba ohrozuje dôležitý záujem. Tá príčina je objektívne daná, minister si ju nevymyslel. Má teda zákon o ochrane oznamovateľ ustúpiť zákonu o príslušníkoch Policajného zboru?
Určite nie. Zákon takto ani nie je konštruovaný. To, že musí policajtov suspendovať, nie je automatické, ale je tam zložka subjektívna – minister musí odôvodniť, prečo ponechania trestne stíhaných príslušníkov v štátnej službe ohrozuje verejný záujem alebo záujem štátnej služby. My nie sme aktivisti, ktorí by nechceli dodržiavať zákon. Ak existuje zákonný dôvod na ich suspendovanie, tak to úrad pri rozhodovaní o udelení súhlasu zohľadňuje. Nepracujeme iba so zákonom o ochrane oznamovateľov.
Vy by ste si dávali na jednu pomyselnú stranu váh aj zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, že či tú povinnosť má alebo nemá?
Samozrejme, aj to sa zohľadňuje. Zohľadňuje sa to, aké má zákonné možnosti a povinnosti minister a tiež skutkové a časové okolnosti.
V TA3 ste povedali, že nie ste na rovnakej strane ako oznamovatelia, že je to akoby trojstranný vzťah – zamestnávateľ, zamestnanci – oznamovatelia a úrad. Čo ste tým mysleli?
Povedala som to dokonca aj na ústavnoprávnom výbore. Sedeli sme tam totiž v stiesnenom priestore a posadili ma vedľa pána Kubinu (Peter Kubina, obhajca policajtov okolo Jána Čurillu, pozn. autora) a raz hovorili jeden, raz druhý a lietali tam rôzne argumenty. V istom momente som sa ohradila, že nie sme na tej istej strane. Tá téma je zložitá a ťažko sa v nej na prvú vyznať. V prípade rozhodovania o žiadosti zamestnávateľa o udelenie alebo neudelenie súhlasu vystupujeme ako správny orgán, kde rozhodujeme o právach a povinnostiach oboch strán a zohľadňujeme ich argumenty a vysvetlenia. Nestojíme na jednej ani druhej strane.
Zákon o ochrane oznamovateľov má dva postupy, v ktorých sa úrad vyjadruje k tomu, či konkrétny pracovnoprávny úkon bol alebo nebol odplata. Ide o predchádzajúci súhlas podľa paragrafu 7, o ktorý ministerstvo nežiadalo – o súhlas žiada zamestnávateľ. Potom je tu však postup podľa paragrafu 12, ktorý iniciuje zamestnanec. Úrad v takom konaní skúma, či ide o odplatu a ak áno, tak na 30 dní pozastaví účinnosť toho pracovnoprávneho úkonu, potom môže nasledovať súdna ochrana. Minulý týždeň v štúdiu sedel Peter Kubina a hovoril, že tento postup využili, ale podľa neho je tento postup určený pre zamestnancov, ktorým bola ochrana priznaná až potom, čo boli suspendovaní alebo prepustení. To nie je prípad príslušníkov, ktorých pán Kubina zastupuje, ale napriek tomu vám poslali žiadosti o postup podľa paragrafu 12. Budete sa v rámci neho vyjadrovať k tomu, či zo strany ministerstva išlo alebo nešlo o odplatu?
V tom druhom inštitúte, ktorý voláme následnou ochranou, je to situácia, v ktorej sa človek ocitne v pomyselnej odvete, dostane výpoveď, urobil predtým určité oznámenie, ale nedostal status chráneného oznamovateľa. Nie všetci oznamovatelia ten status totiž hneď dostanú. Nie v každej situácii sú na to dôvody. Ak sa niekto v takej situácii ocitne a je presvedčený, že pracovnoprávny úkon je odvetou, tak môže iniciovať konanie podľa paragrafu 12.
Z toho usudzujem, že ani v prípade policajtov okolo Jána Čurillu sa nebudete v konaní podľa paragrafu 12 vyjadrovať k tomu, či išlo alebo nešlo o odplatu?
Dodržiavame v tomto diskrétnosť a neinformujeme aktívne o konaniach a ich výsledkoch, lebo v zásade je to záležitosť medzi úradom a oznamovateľom. Ak pán Kubina bude chcieť, určite o tom bude informovať.
Obhajca čurillovcov: Ak im prehodnotia ochranu, tak sa s tým vysporiadame
Tak sa opýtam inak. Existuje momentálne orgán, ktorý by relatívne rýchlo záväzne povedal, že či išlo o odplatu alebo nešlo o odplatu? Pretože z toho, čo hovoríte mi vyplýva, že to úrad nebude a bude to najskôr súd a potrvá to možno aj roky.
Áno. Ráta sa zrejme aj v tejto šachovej partii, ak to tak mám nazvať, že tieto konania môžu trvať dlho.
Ak som tento náš rozhovor pochopil správne, z vašej perspektívy korektnejší postup ministerstva vnútra by vyzeral tak, že by požiadali o súhlas so suspendovaním policajtov a pokiaľ by ho úrad nedal, tak podať proti tomu odvolanie a následne správnu žalobu a žiadať o priznanie odkladného účinku žaloby proti nesúhlasom. Tak?
Presne tak, to by bol postup v súlade so zákonom.
Opakovane hovoríte, že navrhnutá novela je istým spôsobom demontážou zákona o ochrane oznamovateľov...
... inštitútu preventívnej ochrany, teda statusu chráneného oznamovateľa, aby sme boli korektní.
Vidíte potom zmysluplnosť vašej misie na úrade a celého úradu?
Jednoznačne áno. Celá infraštruktúra ochrany oznamovateľov je oveľa širšia ako statusy chránených oznamovateľov. To neznamená, že statusy sú bezvýznamná záležitosť. Nie je to zanedbateľná debata, ale jej to len jedna súčasť celého systému ochrany a nahlasovania, na ktorom je čo zlepšovať. Statusy chránených oznamovateľov nie sú uplatňované v 100 percentách oznámení. Takže úrad význam určite má. Na druhej strane, ak nechceme demontovať dôveru v právny štát a dôveru v inštitúcie, tak každá takáto zásadná zmena musí byť podrobená poctivej verejnej diskusii, pretože v hre je funkčnosť systému. Ľudia v zložitosti tých debát budú tak znechutení a uvidia, že je to skôr o presadzovaní politickej moci a že keď máte nad sebou politickú moc, tak to nemusí pre nich ako oznamovateľov dobre vypáliť. Ohrozuje to celý systém – pretože to znižuje ochotu ľudí nahlasovať podozrenia z nekalostí.
