Obhajca príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry okolo vyšetrovateľa Jána Čurillu PETER KUBINA z advokátskej kancelárie Dentons v rozhovore vysvetľuje
- prečo sú z nich chránení oznamovatelia,
- prečo podali trestné oznámenie v kauze Rozuzlenie a neriešili tieto podozrenia vo vlastnom trestnom konaní ako súčasť obhajoby,
- či ministerstvo vnútra podľa neho môže na súde napadnúť rozhodnutia prokurátora o priznaní statusu chráneného oznamovateľa a čo by to urobilo s celou kauzou,
- prečo by vôbec mala byť takáto ochrana k dispozícii aj policajtom, ak ju nemajú príslušníci iných ozbrojených zborov,
- ako vníma zodpovednosť svojich klientov za okázalé policajné zásahy z uplynulých rokov,
- čo hovorí na niektoré chystané zmeny v Trestnom poriadku
- a či by mali byť dohody kajúcnikov transparentnejšie.
Prečo vaši klienti dostali status chránených oznamovateľov?
Oznámili trestnú činnosť, ktorú oni nemohli vyšetrovať, pretože bola namierená proti nim. To je možno aj odpoveď na otázku, že či by policajti mali mať alebo nemali mať ochranu. Treba rozlišovať, či je to trestná činnosť, ktorú policajt zistí z nejakého zdroja, z trestného oznámenia alebo z operatívnych zdrojov, ale nijako sa ho netýka. Túto trestnú činnosť začne vyšetrovať alebo ju postúpi kompetentným príslušným policajtom na vyšetrenie.
A potom je tu trestná činnosť, v ktorej je policajt sám obeťou, lebo voči nemu tá trestná činnosť smeruje. V tom prípade ju, samozrejme, vyšetrovať nemôže, už len preto, že je zaujatý pre pomer k veci. V takýchto prípadoch má právo, ale v niektorých prípadoch aj povinnosť oznámiť túto trestnú činnosť a potom následne o nej vypovedať ako svedok. V našom prípade išlo o podozrenia z trestnej činnosti, ktoré síce nadobudli pri svojej práci, avšak nemohli ich sami vyšetrovať, pretože sa týkali ich samotných. V tejto situácii preto vypovedali ako svedkovia a podali trestné oznámenie.
Väčšina z týchto podozrení sa týka kauzy Rozuzlenie.
Ochrana im bola poskytnutá na základe výpovedí proti osobám alebo proti záujmom osôb, ktoré sa im aj verejne vyhrážali, že v prípade, ak sa po voľbách dostanú k moci, tak s nimi zatočia, vyhodia ich, zbavia ich výsluhových dôchodkov a podobne.
Naprieč názorovým spektrom sa diskutuje práve o tom, či by policajti vôbec mali mať túto ochranu. Rozdiel teda vidíte v tom, či ide o trestnú činnosť, o ktorej sa dozvedia, ale nesmeruje proti nim, alebo o takú, ktorá smeruje proti nim.
Áno, v tom je ten rozdiel. Systém ochrany oznamovateľov nie je náš národný vynález, ale ide o implementáciu smernice Európskej únie. Táto smernica neustanovuje žiadne výnimky, na základe ktorých by sa tá ochrana nemala vzťahovať na policajtov.
Je tam jedna výnimka, ktorá sa týka národnej bezpečnosti a to obstarávania v utajenom režime. Ak by napríklad oznamovateľ oznamoval korupciu pri obstarávaní odpočúvacích systémov, tak môže byť z tejto smernice vyňatý. Inak sa však vzťahuje na všetkých štátnych zamestnancov. A aj slovenský zákon tomuto zodpovedá, preto je obmedzená jeho pôsobnosť napríklad v prípade príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva alebo NBÚ. Nikto ale nie je zo zákona vyňatý úplne a policajti zároveň nie sú súčasťou žiadnej takéto výnimky.
Asi hovoríte o článku tri smernice, kde sa okrem výnimky týkajúcej sa národnej bezpečnosti a utajovaných skutočností nachádza aj táto: „Touto smernicou nie je dotknuté uplatňovanie práva Únie, ani vnútroštátneho práva týkajúce sa pravidiel trestného konania.“ Nie je práve toto výnimka, ktorá podporuje naratív druhého názorového spektra, že ak sa vyšetrovatelia niečo v rámci trestného konania dozvedia o trestnej činnosti a oznámia ju, tak sa na nich táto ochrana nevzťahuje?
Myslím, že to tak nie je. Tam sa píše o pravidlách trestného konania a to je niečo iné. Táto výnimka nehovorí o osobnom alebo personálnom rozsahu pôsobnosti smernice, ale o vecnej. Smernica tým chce povedať to, že nezasahuje do toho, ako si štát upraví trestný poriadok pre prípad oznamovania trestnej činnosti a začatia trestného konania. Ani to neznamená zúženie personálneho rozsahu, že na ktorých zamestnancov alebo osoby by sa smernica nemala vzťahovať vôbec.
My ako kancelária zastupujeme aj ďalších oznamovateľov, ktorých mená a tváre nie sú známe, a môžem na základe skúseností s doterajším uplatňovaním toho zákona povedať, že veľká väčšina prípadov whisteblowingu pochádza z verejného sektora. Vyňatie nejakej veľkej skupiny štátnych zamestnancov spod režimu ochrany by túto ochranu znefunkčnilo.
Veľa sa v reakcii na podania vašich klientov debatuje o zmene zákona o whisteblowingu. Zaznievajú aj názory, že policajti by z neho mali byť vyňatí. Vy ste už spomínali príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva a NBÚ, ktorí z neho nie sú vyňatí úplne, ale sú vyňatí zo siedmeho paragrafu a to je práve tá podstatná ochrana pri preradení alebo prepustení.
Áno, sú vyňatí aj z paragrafu 7 aj z 12. Oni sú vyňatí takmer z celého zákona, okrem tých paragrafov, ktoré hovoria o interných mechanizmoch nahlasovania.
Nie sú však potom úvahy o vyňatí policajtov spod zákona o whistleblowingu správne? Nie je postavenie policajtov podobné ako postavenie príslušníkov iných ozbrojených zborov? Dokonca aj ich personálny vzťah upravuje podobný zákon.
Nie je. Keď si pozrieme dôvodovú správu, tak je tam veľmi zaujímavo zdôvodnené to, že prečo sú z neho vyňaté práve tieto orgány (SIS, VS, NBÚ, pozn.). Ten dôvod je jasný z ich postavenia v systéme štátnych orgánov na Slovensku, aj v režime ich práce, keďže pracujú v utajenom režime. Preto by bolo v rozpore s ochranou utajovaných skutočností, ak by sa tieto veci mali oznamovať a byť ešte chránené mimo interného rámca. Je to vlastne riešením konfliktu medzi dvoma záujmami - záujem na predchádzaní protispoločenskej činnosti a na ochrane oznamovateľov, a na druhej strane záujem na ochrane utajovaných skutočností.
Je to zároveň odôvodnené aj tým, že všetky tieto orgány fungujú pod kontrolou parlamentu. O efektívnosti tej kontroly sa môžeme baviť. Ja si myslím, že o žiadnu reálnu kontrolu nejde, ale práve týmto bolo odôvodnené vyňatie príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva a NBÚ z pôsobnosti toho zákona. Na Policajný zbor sa však žiaden z týchto dôvodov nevzťahuje.
Ani to, že do určitej miery je činnosť vyšetrovateľov, minimálne v operatívnej rovine, utajená?
Ale to je činnosť operatívcov, nie vyšetrovateľov. Činnosť spravodajských služieb a NBÚ je v utajenom režime ako celok, zatiaľ čo polícia realizuje v utajenom režime len veľmi úzky okruh svojich činností. Hlavný dôvod zákonnej výnimky však bol ten, že sú pod kontrolou Národnej rady. Polícia ale nie je pod kontrolou Národnej rady. Vývoj diskusie o novele však bude zaujímavé sledovať, lebo tí, ktorí idú zákon teraz meniť, za neho do nohy hlasovali v čase, keď bol prijatý v jeho súčasnom znení. Ja som sám zvedavý na to, ako v novele bude riešená otázka retroaktivity a súlad so smernicou.
Člen Súdnej rady Peter Šamko, s odkazom na rozhodnutie jeho senátu v kauze vášho klienta Borisa Beňu, hovorí, že podľa neho to po správnosti malo byť tak, že by vaši klienti okolo Jána Čurillu mali o veciach týkajúcich sa Rozuzlenia vypovedať v konaní, v ktorom sú sami stíhaní – podľa Šamka je to totiž ich obrana voči skutkom, za ktorí sú stíhaní. Predpokladám, že s týmto nesúhlasíte. Prečo?
Lebo to je vec obhajoby, že akým spôsobom tieto veci namieta. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak nejaké čiastkové trestné oznámenia boli podané aj v rámci trestného stíhania vedeného voči nim. Myslím, že to sa týkalo krivej výpovede svedka Kaľavského a s týmto oznámením bolo naložené tak, ako naznačuje pán sudca Šamko. Ale keď spomíname rozhodnutie v prípade Borisa Beňu, tak tam išlo o niečo iné – stíhanie za krivú výpoveď realizované predtým, ako bola pravdivosť a vierohodnosť tejto výpovede právoplatne preverená v trestnom konaní, v ktorom pôvodne odznela.
Ak niekto proti mne vypovedá ako svedok a ja dám na neho trestné oznámenie za krivú výpoveď, tak vtedy, a iba vtedy, sa to hodnotí ako súčasť obhajoby a malo by to byť zahrnuté do trestného spisu, v ktorom výpoveď bola urobená, ale stíhať sa to môže až v čase, keď sa v tom pôvodnom konaní preukáže, že išlo o krivú výpoveď. V kauze Rozuzlenie však nejde o to, že by niekto krivo vypovedal proti vyšetrovateľom v trestnom konaní. Tam ide o ďaleko širší rozsah vecí – organizované zneužívanie právomocí štátnych orgánov a osôb konajúcich v ich mene.
Rozumiem, ale pointa Rozuzlenia má byť v tom, že vraj existovala nejaká iná skupina, ktorá mala motív stíhať vašich klientov a to aj na základe vyfabrikovaných dôkazov. Ono to vyzerá ako súčasť obhajoby.
Na prvý pohľad možno áno. Teraz si predstavte, že máte vedomosť o tom, že toto vaše stíhanie je výsledkom nejakej trestnej činnosti, ktorú zosnovala nejaká skupina, ktorá je za tým a orgány, ktoré to stíhanie vedú, sú akoby ramenami tejto skupiny. A teraz vy im poviete, že tak vy sami seba vyšetrujte? Takto to nejde. Ten prípad Borisa Beňu a Ľudovíta Makóa, na ktorý sa odvoláva aj pán sudca Šamko, sa týka špecificky a len stíhania za krivú výpoveď.
Rozhodnutie senátu pána sudcu Šamka a sudkyne prvostupňového súdu, ktorá ich tiež nevzala do väzby, spočíva práve v určení hraníc medzi trestným stíhaním, v ktorom bola tá výpoveď svedkom urobená, a trestným stíhaním svedka za krivú výpoveď. Tam musí byť logická nadväznosť a nemôže sa stať, že v jednom konaní je tá výpoveď považovaná za pravdivú a pracuje sa s ňou ako s dôkazom, a paralelne sa vedie iné trestné stíhanie, kde je ten svedok stíhaný za to, že tá výpoveď je nepravdivá.
Nie každé oznámenie vedie k tomu, že je oznamovateľovi poskytnutá ochrana. Či je jeho obsah dostatočne vážny na poskytnutie ochrany zvyčajne posudzuje prokuratúra alebo inšpektorát práce. Koaliční politici sa sťažujú, že opatrenie o priznaní statusu chráneného oznamovateľa nie je preskúmateľné. Súhlasíte?
Zákon naozaj nepredpokladá, že by to niekto mohol preskúmavať. Ale je to otázka na súdnu prax. Doteraz s tým však nebol žiaden problém. Rovnakú ochranu dostala pani Santusová, tiež policajtka (vyšetrovateľka Úradu inšpekčnej služby Diana Santusová, pozn. autora) niekoľko mesiacov pred mojimi klientmi a jej ochranu nikto nespochybňuje. Rozhodol o tom tiež prokurátor – v jej prípade Krajskej prokuratúry Bratislava, ale jeho rozhodnutie tiež nikto nepreskúmaval a nespochybňoval. V čom je rozdiel?
V ničom. Rozhodnutie o priznaní statusu chráneného oznamovateľa pani Santusovej by mohlo byť preskúmateľné rovnako ako rozhodnutia o priznaní tohto statusu vašim klientom. Európska smernica o whistleblowingu v úvodných ustanoveniach (bod 100 recitálu, pozn. autora) hovorí, že v každej fáze konania na základe oznámenia by malo byť zachované právo na prístup k účinnému prostriedku nápravy pre osobu, proti ktorej oznámenie smeruje.
Pracujem s textom zákona, ktorý je platný a účinný. Smernica Európskej únie nikdy neurčuje presné detaily. Vytvára priestor pre členský štát, aby si to upravil spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Ak zákonodarca zavedie opravný prostriedok alebo iný prieskum rozhodnutia o priznaní ochrany, tak sa s tým vysporiadame, preskúmame, či je to kompatibilné so smernicou a budeme sa podľa toho riadiť.
Pokiaľ však hovoríme o účinnom prostriedku nápravy spomínanom v preambule smernice, tak tu sa má na mysli systémom opravných prostriedkov, ktoré má k dispozícii obvinená osoba v trestnom konaní, teda sťažnosti, odvolanie, dovolanie – inak povedané zabezpečenie práva na obhajobu. Nie je to teda požiadavka na to, aby existoval opravný prostriedok proti rozhodnutiu o poskytnutí ochrany oznamovateľovi. Oznamovateľ môže byť stále stíhaný za krivé obvinenie alebo krivú výpoveď, pokiaľ by vo svojom oznámení alebo svedeckej výpovedi úmyselne klamal.
Už teraz pripadá do úvahy možnosť, že tie opatrenia o priznaní ochrany sú preskúmateľné – v správnom súdnictve. Podobný názor má aj špeciálny prokurátor Daniel Lipšic, vyplynulo to z jeho tlačovej konferencie. Ak teda správne počítam, tak ministerstvo vnútra má ešte niekoľko dní na podanie správnej žaloby proti tým opatreniam (uplynie niekedy začiatkom decembra, pozn. autora) a mohlo by zároveň so žalobami žiadať, aby im súd priznal odkladný účinok. Súhlasíte s tým, že sú už teraz preskúmateľné súdom?
Bez toho, že by som to detailnejšie analyzoval, viem si to predstaviť. Ale bude v rámci prípadnej súdnej praxe treba vyriešiť jednu podstatnú otázku. Primárnym účelom správneho súdnictva je ochrana fyzických a právnických osôb pred nezákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov. Viem si preto predstaviť, že by sa proti rozhodnutiu o priznaní ochrany vedel brániť súkromný zamestnávateľ, ktorý by vo svojich radoch mal whistleblowera. Ale štátny zamestnávateľ, navyše v prípade, že vystupuje v služobnom vzťahu v mocenskom postavení, by mohol naraziť práve na limit, že aj v tomto služobnom vzťahu je orgánom verejnej moci, na ktorého ochranu správne súdnictvo nie je určené. Vo vzťahoch, v ktorých štát vystupuje z pozície moci, totiž štát nepožíva právo na súdnu ochranu.
Ak sa však k tomu ministerstvo predsa len odhodlá a podá proti opatreniam o priznaní ochrany správne žaloby a Správny súd v Bratislave im prizná odkladný účinok, znamená to, že vaši klienti prídu o ochranu. Ako to ovplyvní súčasnú situáciu?
To je veľmi hypotetická otázka. Dosť predbiehame, pretože si myslím, že s tou právomocou správneho súdu vo vzťahu k správnej žalobe ministerstva vnútra by bol problém. Ak by sa také čosi stalo, tak protistrana (ministerstvo vnútra, pozn. autora) by určite torpédovala ochranu oznamovateľov aj neodkladné opatrenia. Je to príliš hypotetická situácia, ale ak by k nej došlo, tak to bude zložité – do právoplatných rozhodnutí súdov, aj neodkladných opatrení, totiž nie je možné len tak zasahovať.
Konania na Mestskom súde Bratislava IV o neodkladných opatreniach dopadli v pomere 4:3 v prospech vašich klientov. Ako sa Brankovi Kiššovi, Štefanovi Mašínovi, Mianovi Sabotovi a Branislavovi Dunčkovi vedie?
Pomer 4:3 je skreslený. Tie tri rozhodnutia, ktoré dopadli akoby v neprospech mojich klientov, sa totiž nevyjadrujú k podstate problému – či bol alebo nebol porušený zákon. Sudcovia v nich zastali pri otázke vlastnej právomoci, ktorej sa zriekli a preto ďalej neskúmali podstatu. Takže tam tá ochrana akoby nebola meritórne zamietnutá, súdy iba povedali, že sa k tomu má vyjadriť niekto iný. V poriadku, rešpektujeme to. Nekritizujeme to, je to súčasť nezávislého súdneho rozhodovania a podali sme proti tomu odvolania.
Ale potom ani tie štyri rozhodnutia, ktoré sú v prospech vašich klientov, nekonštatovali, že by suspendovanie alebo prevelenie vašich klientov bola odplata za ich oznámenie. Konštatovali iba to, že minister vnútra porušil zákon tým, že si predtým nevypýtal súhlas od Úradu na ochranu oznamovateľov.
Áno. My sme ani nežiadali, aby súd potvrdil, že išlo o odplatu. Ochrana funguje práve tak, že zamestnávateľ má o ten súhlas požiadať a v tom konaní pred úradom preukazuje, že ten pracovnoprávny úkon nie je odplata. Dôkazné bremeno je na zamestnávateľovi. Ak ho neunesie, tak v zákone je prezumpcia, že išlo o odplatu. Ale my sme súd ani nežiadali, aby išiel do takýchto detailov, iba sme načrtli, že prečo si myslíme, že išlo o odvetu.
Späť k pôvodnej otázke – ako sa majú vaši klienti, ktorí uspeli?
Pán Kišš mal ešte na vlastnú žiadosť schválenú dovolenku, rehabilitáciu a do konca roka je v tomto režime. Potom uvidíme, či odvolací súd neodkladné opatrenie potvrdí alebo zruší. Ak ho potvrdí alebo ak o ňom dovtedy nerozhodne inak, tak sa od 1. januára vráti do práce. Pán Mašin pracuje už asi dva týždne. Zvyšní dvaja (Sabota, Dunčko, pozn. autora) nastúpili do práce prvýkrát dnes (1. decembra, pozn. autora), pretože iba včera nám boli doručené neodkladné opatrenia. Nemám preto ešte aktuálne informácie. Ale neboli žiadne komplikácie s rešpektovaním rozhodnutí súdov.
Vyšetrovateľ Štefan Mašin môže pracovať na veciach, ktoré mal pridelené aj predtým?
Neviem, pretože to ako ich advokát ani nemám dôvod to vedieť. Nikdy som s nimi neriešil, akým konkrétnym prípadom sa venujú. Neprislúcha mi to vedieť a ani to neviem.
Zákon o whistlebloweroch pozná dva režimy schvaľovania pracovnoprávneho úkonu. Ten základný je paragraf sedem, čo je vlastne predchádzajúci súhlas, o ktorý žiada zamestnávateľ. Vy namietate práve to, že ministerstvo tento paragraf nevyužilo. Ale zákon potom pozná ešte paragraf dvanásť, čo je akoby následný súhlas. Zamestnanec môže dodatočne požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu a v rámci tohto konania úrad skúma, či išlo o odplatu. Žiadali ste o tento postup?
Aj keď to nie je v zákone vyslovene uvedené, tak mu rozumieme tak, že táto následná ochrana patrí oznamovateľom, ktorí ešte nie sú chránení a je im poskytnutá až po tom, čo sú prepustení alebo preradení.
Prečo si to myslíte?
Pretože v konaní podľa paragrafu dvanásť (následný súhlas) sa preveruje presne to isté, čo v konaní podľa paragrafu sedem (predchádzajúci súhlas). Ak by v tom nemal byť rozdiel, tak by to znamenalo, že zamestnávateľ si nemusí pýtať predchádzajúci súhlas vôbec nikdy, pretože sa môže vždy zachrániť v tom následnom konaní podľa paragrafu dvanásť. Ale priznávam, že v tomto je ten zákon nejednoznačný.
Ale dá sa to interpretovať aj tak, že paragraf dvanásť (následný súhlas) chráni zamestnanca pred pasivitou zamestnávateľa. Práve pred takou situáciou, v akej sa ocitli vaši klienti – ochranu majú, ale zamestnávateľ tvrdí, že predchádzajúci súhlas podľa paragrafu sedem na ich suspendovanie nepotrebuje. Práve v takom prípade by ste moli využiť postup podľa paragrafu dvanásť, nie? Práve tak by sme dostali kľúčovú odpoveď, či teda išlo alebo nešlo o zakázanú odplatu zo strany ministerstva vnútra.
Práve toto je tá nejednoznačnosť.
Požiadali ste o postup podľa paragrafu dvanásť?
Napriek tomu, čo hovorím, sme oň požiadali. Aj sme úradu otvorene napísali, že pripúšťame, že to môže mať dvojaký výklad. Požiadali sme ich, nech nám napíšu, že či to vidia rovnako ako my, alebo nech pozastavia účinnosť pracovnoprávnych úkonov ministerstva vnútra. Uviedli sme to vo všetkých siedmich prípadoch a zatiaľ prišla odpoveď z úradu iba v jednom. Išlo o prípad pána Kišša. Odpísali nám, že účinnosť nepozastavia, pretože v jeho prípade už bolo nariadené neodkladné opatrenie a pozastavenie účinnosti úradom by tak bolo nadbytočné.
Z toho dedukujem, že úrad v prípade troch vašich klientov, ktorí nezískali neodkladné opatrenia súdu, bude skúmať, či išlo zo strany ministerstva o odplatu.
Neviem. Musíme počkať. Neviem vylúčiť, že aj ich žiadostiam úrad nevyhovie. Úrad sa rozhoduje slobodne a budeme to rešpektovať. Žiadosti sme im posielali najmä preto, aby sme nič nezanedbali a tiež preto, aby sme vedeli, ako postupovať v budúcnosti.
V roku 2020 sudkyňa Ivana Fekete vydala neodkladné opatrenie podobné tomu, ktoré žiadali vaši klienti. Tiež sa týkalo ochrany whistleblowera a tiež išlo o personálny rozkaz, nie polície, ale väzenskej stráže. Dostala podobne skoncipovaný návrh ako váš, aj príslušník väzenskej stráže žiadal neodkladnú ochranu pred prepustením na neobmedzene dlhú dobu. Ona mu síce vyhovela, ale neodkladné opatrenie časovo ohraničila. Napísala do neho, že platí iba do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu. Sudkyňa I. Fekete to vysvetlila tak, že personálny rozkaz nespadá do právomoci civilných súdov, ale do právomoci správnych súdov – a neodkladnú ochranu teda poskytuje iba na nevyhnutnú dobu. Ak totiž dôjde k zamietnutiu odvolania proti rozkazu, tak prepustený príslušník sa môže obrátiť na správny súd a žiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Nie je toto zmysluplnejšie rozhodnutie? Kým je to nevyhnutné, poskytne oznamovateľovi ochranu civilný súd, ale časovo to ohraničí a keď už môže personálny rozkaz napadnúť na správnom súde, tak požiada o ochranu tento súd.
Zaujímavé. Je to pre mňa nová informácia, nepoznal som toto rozhodnutie a budem si ho musieť pozrieť. Zo skúsenosti zo správneho súdnictva hovorím, že viete sa pripraviť na okamžité podanie žaloby po rozhodnutí o odvolaní. Takže potiaľ je to v poriadku, pretože to má v rukách žalobca. Ale rozhodovanie o odkladnom účinku ide úplne mimo neho. Súd rozhoduje o priznaní odkladného účinku do 30 dní od vyjadrenia žalovaného. Správny súd teda postupuje tak, že dostane žalobu, pošle ju žalovanému aj s lehotou na vyjadrenie, tam môže požiadať o jej predĺženie a už sa to počíta na mesiace. Počas celej tej doby by v takomto prípade nebol oznamovateľ chránený a sporný personálny rozkaz by bol účinný.
Samotné priznanie odkladného účinku je problematické. Ak o tom súd rozhodne, podľa zákona potom musí o správnej žalobe rozhodnúť meritórne do polroka. Pri všetkej úcte, nepoznám sudcu, ktorý by si takú guľu dobrovoľne zavesil na nohu. Predpokladám, že to je jeden z dôvodov, prečo som od účinnosti nového Správneho súdneho poriadku ešte na vlastné oči nevidel uznesenie o priznaní odkladného účinku správnej žaloby.
Rozumiem vašim výhradám, ale je správne, že Mestský súd Bratislava IV v prípade vašich klientov vydal neodkladné opatrenia na neobmedzenú dobu? Ilustrovať sa to dá na Brankovi Kiššovi, pretože v jeho prípade nariadil ministerstvo zdržať sa výkonu nielen personálneho rozkazu, ale aj reorganizácie. Aj zajtra sa pritom môže objaviť dôvod na organizačnú zmenu z akéhokoľvek dôvodu.
Neodkladné opatrenie nie je nikdy trvalé a vždy je zvratné. Aj keď v sebe nemá vyjadrené časové obmedzenie, tak vždy, pokiaľ sa podstatne zmenia okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vydania, tak druhá strana má právo žiadať o prehodnotenie neodkladného opatrenia. Druhou rovinou je to, že naozaj nie v hocijakom prípade môže civilný súd zmraziť účinky rozhodnutia v administratívnom konaní. Toto je vyslovene špecifická situácia, ktorá súvisí s diskrimináciou na základe oznámenia trestnej činnosti. Aj zákon o štátnej službe policajtov vyslovene hovorí, že sa môžu domáhať ochrany v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a príslušný je na to civilný súd. Ak by tam toto prepojenie s diskrimináciou nebolo, nie je to také jednoduché.
Odvolania idú na krajský súd. Môže nastať situácia, že aj senáty krajského súdu to posúdia rozdielne?
Formálne záruky zjednocovania rozhodovacej praxe existujú až na Najvyššom súde. Vôbec túto možnosť nevylučujeme. Ak by rozličnosť ich rozhodnutí spočívala tiež v otázke právomoci súdu, tak je proti tomu prípustné dovolanie. Predpokladám preto, že otázku právomoci definitívne vyrieši až Najvyšší súd.
Prečo ste podali sedem rôznych návrhov, hoci šesť z nich je v podstate identických?
Pretože každý žalobca konal samostatne. Jeden z dôvodov bol aj ten, aby sme predišli excesom. Ak by súd uletel jedným alebo druhým smerom, chceli sme to skorigovať a dosiahnuť, aby výsledok mal čo najvyššiu mieru legitimity už na prvom stupni. Uvedomujeme si, že vytvárame judikatúru pre budúce prípady.
Minister Matúš Šutaj Eštok suspendoval šesť vašich klientov preto, že sú trestne stíhaní. Vy dôvodnosť ich stíhania spochybňujete. Podkladom obvinenia sú aj odposluchy kancelárií Národnej kriminálnej agentúry. Pred mnohými mesiacmi ste ich napadli na Ústavnom súde.
Pred dvoma rokmi.
V akom stave je toto konanie?
Sťažnosti proti príkazom na odpočúvanie sme podávali postupne tak, ako sme sa o nich dozvedeli. Je ich šesť. Na Ústavnom súde si to spojili do jedného konania. Poslednú sťažnosť sme podávali tento rok v máji. Nepochybne to musí byť jedna z najstarších senátnych vecí, ktoré tam ležia. Zdržanie môže súvisieť s utajením príkazov, čo vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu o prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ani Ústavný súd totiž nerozumel, prečo sú naďalej utajené, keď moji klienti už o odpočúvaní vedie a zmyslom ich utajenia je práve to, aby sa o tom nedozvedeli. Keď už to počulo celé Slovensko, tak je zbytočné to ďalej utajovať a iba to sťažuje prácu Ústavnému súdu a nám obhajobu. Posledná lehota na doloženie dokumentov pre prokuratúru, inšpekciu a Mestský súd Bratislava I (prebral aj agendu trestných odposluchov z Okresného súdu Bratislava III, ktorý pôvodne odpočúvanie kancelárii NAKA schvaľoval, pozn. autora) uplynula pred mesiacom. Čakáme, čo bude ďalej.
Nikdy ste priamo nekomunikovali, čím bolo to odpočúvanie odôvodnené. Sú odôvodnené verejne známymi podozreniami, že NAKA manipulovala vyšetrovanie exponovaných káuz? Alebo máte podozrenie, že boli zdôvodnené legendou, ako napríklad v prípade Gorily?
Formálne sú tie príkazy naďalej utajené, takže vám odpoviem tak, aby som neporušil ochranu utajovaných skutočností. Nie je tam uvedené nič, čo by už nebolo verejne známe. Ak by ste si ten príkaz teraz prečítali, tak vás tam nič neprekvapí. Ako človeka, čo sa v tom orientuje, by vás asi zaujalo, že príkaz je odôvodnený rovnako ako návrh prokurátora a návrh prokurátora je odôvodnený rovnako ako podnet vyšetrovateľky na jeho podanie. Toto bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré sme to napadli na Ústavnom súde, lebo je to v rozpore s judikatúrou.
Až tridsať príkazov? Odposluchy kancelárií NAKA boli masívnejšie než sa doteraz tušilo
Pred pár týždňami som publikoval zistenia, že príkazov na odpočúvanie vašich klientov bolo výrazne viac. Vyše dvadsať. Zhodou náhod v rovnakom čase Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok proti Slovensku, že porušujeme právo na súkromie neexistujúcim systémom na ochranu práv náhodne odpočúvaných osôb. Tipujem, že realizáciou jednotlivých príkazov mohli byť náhodne nahratí mnohí kolegovia vašich súčasných klientov. Pribudnú vám klienti?
Aj na známych nahrávkach sú nahratí ľudia, ktorí neboli v záujme vyšetrovania. Zatiaľ sme sa tým nezaoberali, pretože príkazy sú podľa mňa natoľko problematické, že sú napadnuteľné sťažnosťami samotných obvinených. Je to jediný dôkaz proti nim. Zatiaľ sme neskúmali, čoho sa týkali ostatné príkazy, ktoré ste spomínali v článku. Pokojne sa mohli týkať odpočúvania telefónov, služobných vozidiel a podobne. Ak sa tam nenašlo nič použiteľné, marketingovo, ani na procesné účely, tak je možné, že nahrávky boli zničené. Najproblematickejšie sú tie nahrávky, ktoré sú proti mojim klientom používané ako dôkaz v trestnom konaní. Tie, o ktorých nevieme, tak nám zatiaľ procesne neškodia a nemali sme ich preto dôvod ani skúmať.
Váš vtedajší kolega Daniel Lipšic, súčasný špeciálny prokurátor, v roku 2019 pre Markízu, komentoval použiteľnosť údajnej nahrávky Gorily. Povedal, že hoci Ústavný súd zrušil povolenia na odpočúvanie, tak nahrávky sú podľa neho použiteľné ako dôkaz v trestnom konaní. Neobávate sa, že teraz príde s tým istým právnym názorom krajská prokuratúra?
Ja si myslím, že nahrávky Gorily použiteľné nie sú. A pokiaľ je mi známe, z toho, čo som mal možnosť si prečítať, tak si nemyslím, že by ich špeciálna prokuratúra aj reálne používala v trestnom konaní ako dôkaz. Nahrávka asi nebola zničená, ale to je na tenkom ľade a z pohľadu použiteľnosti je to jedno. Myslím si, že je nepoužiteľná. Celý problém je v tom, či má nahrávka zákonný podklad. Ak odpadne zákonný podklad, lebo ho Ústavný súd zruší, tak nejde o dôkaz získaný zákonným spôsobom.
Ústavný súd tento rok prijal nález v kauze rómskych chlapcov týraných na policajnej stanici v Košiciach. Vyjadril sa tam k použiteľnosti súkromnej nahrávky, ktorá bola vyhotovená v rozpore s Občianskym zákonníkom, teda bez súhlasu nahratých policajtov. Napriek tomu sú podľa Ústavného súdu nahrávky použiteľné, pretože boli vyhotovené v priestoroch policajnej stanice a zachytávajú protiprávne konanie polície. Nesmeruje odborný diškurz k tomu, že aj nahrávky získané v rozpore so zákonom budú ako dôkaz použiteľné v závislosti od okolností prípadu?
Je to neporovnateľné. Treba rozlišovať, či ide o súkromnú nahrávku alebo o nelegálne odpočúvanie štátom. Keď si niekoho nahrám, ako týra moju blízku osobu, tak záujem na rešpektovanie súkromia páchateľa ide do úzadia.
Jarmila Koteková v rozhovore pre Denník N hovorí, že ich manžel ich pripravuje v rámci vojny v polícii na domovú prehliadku, hovorí, že im môžu zastreliť psa, že si treba ľahnúť na zem, lebo inak ich tí policajti na zem hodia. Pred pár mesiacmi Európsky súd pre ľudské práva prijal sťažnosti Jaroslava Haščáka a Barbory Brhelovej, ktoré súviseli práve s okázalými zásahmi, pri ktorých bola nasadená zbytočne veľká sila. Aj zásah proti pánovi Kotekovi v súvislosti s podozrením zo zneužitia služobného auta bol ostentatívny. Neprispeli vaši klienti počas ich pôsobenia na NAKA v posledných rokoch k tomu, že tie zásahy sú také, že muž povie manželke, že priprav sa na to, že ťa policajti hodia o zem? Nakoniec aj v kauze Gorila to bol Ján Čurilla, ktorý zadržiaval spoluobvinenú Danu Arpášovú. Ďalší z vašich klientov bol pri zásahu v Digital Parku.
Nepoznám detaily toho, že ktorá osoba alebo ktorý policajt zadržiaval koho na akej akcii. Pokiaľ viem, zásah v Digital Parku bol realizovaný iným oddelením NAKA. Cez to všetko som nikdy netajil názor, že ten zásah považujem za exces, za prehnanú demonštráciu síl a prostriedkov. Takže v prípade zásahu v Pente to bolo naozaj prehnané. Neviem o tom, čo sa dialo inde, ale predpokladám, že tam nešla armáda.
Barbora Brhelová namieta, že pri tom zásahu bola zranená. Aj to skúma ESĽP.
Okolnosti prípadu pani Brhelovej, ktoré sú predmetom jej sťažnosti, nepoznám. Vo všeobecnosti nie som zástancom toho, aby sa okázalo demonštrovala policajná sila vo veciach, kde nejde o hrubokrkú mafiu a násilnú kriminalitu. Toto všetko boli stíhania pre podozrenia z ekonomickej a nenásilnej trestnej činnosti. Nebol som pri žiadnom z tých zásahov. Ten v Digital Parku poznám iba preto, že bol medializovaný a že zábery z neho boli šírené verejne.
Neprispeli však k tejto úrovni aj vaši klienti v roli vyšetrovateľov, ktorí vyšetrovali práve tú ekonomickú kriminalitu?
Neviem to potvrdiť ani vyvrátiť. Nebol som pri tých akciách. Ak niekde ide Lynx Commando, tak akcii velí vyšetrovateľ. Ak dôjde k prehnanej demonštrácii sily, zodpovedá za to on. Neviem, kto bol pri akej akcii. To, že jeden z klientov bol pri zadržaní pani Arpášovej som ani nevedel a ani som nemal dôvod to vedieť, dozvedel som sa to dnes od vás. Takisto nemám dôvod vedieť, ako to prebiehalo.
Ale vo všeobecnosti si myslím, že nie je dôvod, aby štát takto napínal svaly. Zároveň tu nastal vývoj. Už sa to po tých najväčších excesoch neopakovalo. Budem rád, ak sa sily a prostriedky budú využívať tam, kde ich naozaj treba a nie tam, kde sa to dá vyriešiť zmierlivo. Policajti majú právo na moment prekvapenia, prísť neohlásení, urobiť prehliadku. Ale je dôležité, akým spôsobom.
Pripravujú sa novely trestných kódexov. Váš klient Boris Beňa uzavrel dohodu a žiadal o jej otvorenie po tom, čo spoluobvinení, ktorí sa nepriznávali, dostali po prekvalifikovaní skutkov Najvyšším súdom nižší trest. Mal by zákon v takýchto prípadoch otvoriť dohody, ktoré sú zjavne nespravodlivé
Áno, v tomto prípade to bola veľmi špecifická situácia. Ani súdy na to neboli úplne pripravené. Riešilo sa, či priznanie sa k skutku zahŕňa aj priznanie sa k právnej kvalifikácii toho skutku. Je to trochu nešťastne nastavené, pretože sú situácie, kedy klient pravdivo pomenúva skutok, ale na posúdenie toho, že aký je to trestný čin, je tam niekto iný – prokurátor a súd. V tomto prípade boli traja spolupáchatelia. Jeden sa priznal. Dostal trest. Ďalší dvaja sa nepriznali, ich činnosť bola omnoho vážnejšia, ale po prekvalifikovaní dostali výrazne nižší trest. Oni boli v pásme nula až tri roky, môj klient v pásme tri až osem rokov. V takomto prípade by malo byť možné skorigovať v mene spravodlivosti aj dohodu o vine a treste, pretože chyba nastala v otázke právnej kvalifikácie, nie skutkovej otázke.
Bola tu novela Tomáša Tarabu, ktorá sa pokúsila zvýšiť transparentnosť obchodovania so spolupracujúcimi svedkami. Predpokladám, že si ju táto koalícia osvojí. Neprospelo by to aj vám? Nereagovalo by sa vám ľahšie na kritiku, že kajúcnici klamú, pretože z toho majú skryté benefity? Napríklad v tom, že orgány činné v trestnom konaní sú slepé a hluché k ich menej závažným trestným činom.
Vôbec by mi neprekážalo, ak sa do toho vnieslo trochu viac svetla. Ale nemôže to byť tak, že sa ten inštitút úplne znefunkční. Nemôže to ostať tak, že formálne ten inštitút budeme mať v Trestnom poriadku, ale fakticky tam budú také podmienky, že to pre tých ľudí nebude atraktívne a bude to každého od využívania tohto inštitútu demotivovať. Treba si uvedomiť, že sú druhy trestnej činnosti, ktoré sa nedajú vyšetriť bez spolupracujúcich obvinených. Ja ten inštitút nepreceňujem, ale rozhodne ho ani nezatracujem.
Daniel Lipšic v rozhovore pre denník Štandard vysvetľoval stretnutie s Petrom Koščom a Dušanom Kováčikom v roku 2018. Vysvetľuje to, že bol proste advokát a stretával sa aj s divnými osobami, ak to považoval za prospešné pre klientov. V roku 2018 bol v Dentonse a vy ste boli partnerom. Ako to vnímate?
Bežne sme sa nerozprávali o tom, že kto sa s kým stretáva a vo všeobecnosti sa v práci s kolegami navzájom nešpehujeme. Vtedy sme mali rozdielne agendy. Vo všeobecnosti si myslím, že advokát má právo, a nie je to nič neetické, stretnúť sa v zásade s kýmkoľvek, ak je to na prospech klienta. Samozrejme, musí to byť v medziach zákona. Platí to nielen na neho, ale aj na akéhokoľvek iného môjho bývalého a budúceho kolegu a aj na súčasných kolegov. V jednom z jeho rozhovorov však odznelo, že si myslí, že to stretnutie bolo aj nahraté a ak tú nahrávku niekto má, tak nech ju pustí. To mi napovedá, že on sa asi neobáva obsahu toho rozhovoru. Napríklad ja som pri stretávaní veľmi opatrný. Je to vec citu každého človeka, každého advokáta. Ja sa skôr vyhýbam stretnutiam s osobami, ktoré by bolo možné označiť ako závadové.
