Ministerstvo mlčí o dôvodoch dovolania. V iných krajinách vysvetľujú viac

V mnohých krajinách sveta majú ministri spravodlivosti právomoc iniciovať znovuotvorenie právoplatne ukončeného trestného prípadu. Všade je to vnímané ako mimoriadne oprávnenie, ktorého zmyslom je napraviť prípadné chyby, ak si ich súdy nevšimnú alebo sami spôsobia. Aj to sa totiž výnimočne stane. 

Zvyčajne to funguje tak, že pracovníci ministerstva preveria konkrétnu kauzu, spíšu svoje pochybnosti o nej do návrhu pre ministra a ten sa s ním obráti na niektorú z najvyšších súdnych autorít v konkrétnej krajine. 

O znovuotvorení právoplatne ukončeného prípadu najčastejšie nerozhoduje priamo minister, ale sudcovia – buď jeho návrhu vyhovejú a nariadia nové konanie alebo ho odmietnu.

Napríklad v Českej republike súčasný minister spravodlivosti Pavel Blažek podal od svojho nástupu do funkcie v roku 2021 viac než 266 návrhov na opätovné preskúmanie.

V Česku vysvetľujú viac. Na Slovensku sa takýto ministerský návrh volá dovolanie. 

Aj pre dovolanie ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer) v prospech právoplatne odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika platí, že je to iba návrh pre súd – samotný B. Susko nenariadil v jeho prípade nové konanie. Či sú na to dôvody, rozhodne päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu. 

V porovnaní s inými krajinami je však jeho dovolanie výnimočné – mlčaním o jeho detailoch.

Napríklad v roku 2017 podal vtedajší český minister spravodlivosti Robert Pelikán návrh na opätovné preskúmanie prípadu bývalého poslanca a ministra zdravotníctva Davida Ratha – v jeho neprospech. Minister sa sťažoval, že odvolací súd zrušil odsudzujúci rozsudok, podľa ktorého sa D. Rath podieľal na korupcii a machináciách pri verejnom obstarávaní.

Minister spravodlivosti R. Pelikán vtedy verejne detailne vysvetľoval, prečo si myslí, že odvolací súd pochybil – súviselo to s posúdením zákonnosti odpočúvaní.

Verejne vysvetľovali svoje snahy o znovuotvorenie spoločensky sledovaných trestných káuz aj ministri pred ním a po ňom. 

Jednou z výnimiek je prípad spred pár mesiacov, keď súčasný český minister spravodlivosti požiadal o opätovné preskúmanie prípadu otčima, ktorý znásilňoval svoju maloletú dcéru – súdy mu uložili iba podmienečný trest, čo je podľa ministra neprimerané. 

V tomto prípade je však nezverejnenie detailov pochopiteľné: „Kompletný text podanej sťažnosti ministerstvo nateraz nebude zverejňovať, pretože obsahuje veľké množstvo citlivých údajov z trestného konania, ktoré dosiaľ neboli mediálne publikované“.

Snahy o znovuotvorenie právoplatne ukončených trestných káuz vysvetľujú ministri aj v iných štátoch Európy. Ale sú aj iné krajiny, ktoré komunikujú iba detaily.

Napríklad Kanada zverejňuje iba základnú informáciu (napríklad tu a tu), že sa objavili nové informácie, na ktoré predtým súdy nemohli prihliadnuť a minister preto iniciuje znovuotvorenie. Podrobnosti a kontext však potom prinesú tamojšie médiá.

It's a feature, not a bug. Pri Dušanovi Kováčikovi sa ponúka niekoľko dôvodov, pre ktoré by ministerstvo malo vysvetľovať detaily alebo dokonca zverejniť celú dovolaciu argumentáciu.

Prvým je snaha porozumieť tomu, nakoľko vážne sú dôvody, pre ktoré sa k tomu odhodlal. Časť verejnosti síce nezaujímajú žiadne argumenty, pretože pre jednu je D. Kováčik zločinec bez ohľadu na dôkazy alebo kvalitu súdneho procesu a pre druhú časť bude navždy nevinný bez ohľadu na dôkazy alebo kvalitu súdneho procesu.

Ale potom je tu ten zvyšok medzi týmito barikádami. Preň sú tieto detaily dôležité, pretože napovedia, či bolo dovolanie motivované najmä politicky alebo politika v ňom zohrávala vedľajšiu úlohu a kľúčové boli chyby, ktoré podľa ministra nakopili sudcovia Pamela Záleská, Peter Štift, Peter Hatala a Martin Bargel.

Druhým dôvodom je polemika, či minister spravodlivosti môže prerušovať právoplatne uložený trest odňatia slobody pri akejkoľvek chybe, ktorú zistil v trestnom konaní alebo musí ísť o niečo naozaj vážne.

Právomoc ministra spravodlivosti prerušiť výkon trestu je v Trestnom poriadku odkedy ho v roku 2005 presadil vtedajší minister Daniel Lipšic. Nie je v ňom síce žiadne vyslovené obmedzenie tohto ministerského oprávnenia, ale zároveň sa tam píše, že minister „môže“ prerušiť trest – čiže musí byť schopný vysvetliť, prečo v konkrétnom prípade uprednostnil prerušenie pred pokračovaním trestu.

Tretím dôvodom na detailnejšiu komunikáciu je transparentnosť sama osebe – čím viac je prípad citlivý a náchylný na dezinterpretácie, tým vyššia by mala byť ochota ministerstva komunikovať jeho detaily. A tento prípad takým je.

Na jednej strane sú totiž vyjadrenia predsedu Smeru Roberta Fica z poľovníckej chaty, že „prípad D. Kováčika považujem za hrozne prelomový“ a „keby tento prípad uhral, tak všetkým strašne, strašne pomôže“, a na druhej strane sú náznaky štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti, že v dovolaní riešia aj nestrannosť sudkyne Špecializovaného trestného súdu P. Záleskej pre jej vzťah s novinárkou Denníka N, ktorá o D. Kováčikovi systematicky kriticky písala (skúmanie vzťahu medzi sudcom a novinárom je pritom legitímne, potvrdzujú to čerstvé rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva spred dvoch mesiacov a disent sudcu ESĽP Vincenta A. De Gaetana k staršiemu rozsudku v inom prípade z roku 2019).

Z video stanoviska štátnej tajomníčky Kataríny Roskoványi však vyplýva, že nezverejnenie detailov dovolania na ministerstve nepovažujú za chybu, ale ide o zámer. Vysvetľuje to tak, že podľa nej nie je správne, aby sa verejne komentovali podania na súd skôr než sa s nimi samotný súd oboznámi.

Dovolania sú však výnimočné v tom, že sa týkajú právoplatne skončených káuz. Aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám chráni rozhodovaciu činnosť súdu pred zverejňovaním podaní, ale počas konania – nie po jeho právoplatnom skončení. 

Symbol pochybností. Čo zatiaľ vieme o dovolaní v kauze D. Kováčika? 

Zo stanoviska B. Suska vyplýva, že dovolanie oprel o ustanovenie Trestného poriadku, ktoré ho k tomu oprávňuje v prípade, že odsúdenie vychádza „zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci“.

K. Roskoványi k tomu dodala, že v tomto prípade súdy „bez logického vysvetlenia odmietli návrhy obhajoby na doplnenie dokazovania“. Konkrétnosti však neuviedla.

V komentári od sudcu Libora Duľu k tomuto ustanoveniu sa však píše, že môže ísť napríklad „nepoužitie dôkazov, ktoré môžu rozhodnutie súdu v podstatných okolnostiach ovplyvniť“. Ide teda aj o situáciu, že obhajoba navrhuje vykonať dôkaz, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie súdu, ale súd taký dôkaz odmieta.

D. Kováčik bol odsúdený za to, že v lete 2017 vzal 50-tisíc eur za vybavenie prepustenia údajného bossa údajnej mafiánskej skupiny tzv. takáčovci Ľubomíra Kudličku z väzby. Podľa rozsudku u svojej podriadenej prokurátorky Blanky Godžovej vybavil, aby nepodala sťažnosť proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o prepustení Ľ. Kudličku.

Na slobodu ho totiž neprepúšťal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ale sudca Ján Hrubala potom, čo jeho predchádzajúceho rozhodnutie o pokračovaní väzby Ľ. Kudličku zrušil senát Najvyššieho súdu, ktorému predsedal sudca Juraj Kliment. 

V lete 2021 sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pamela Záleská zamietla žiadosť D. Kováčika o prepustenie z väzby a napísala, že naďalej má obavy, že na slobode by ovplyvňoval vyšetrovanie – a vymenovala aj konkrétnych svedkov, ktorých treba vypočuť a ktorých by D. Kováčik na slobode mohol ovplyvňovať. „Z vykonaného dokazovania vyplynula potreba vypočutia aj ďalších osôb ako svedkov (medzi nimi napríklad [...] JUDr. Juraja Klimenta, JUDr. Jána Hrubalu, [...] a iných), z ktorých niektorí neboli pôvodne súdu známi, nachádzajú sa na slobode a boli s obžalovaným v pravidelnom pracovnom kontakte,“ napísala P. Záleská do väzobného uznesenia z 15. júla 2021.

D. Kováčik práve výsluch sudcov J. Hrubalu a J. Klimenta žiadal, pretože práve oni rozhodovali o väzbe Ľ. Kudličku. P. Záleská ešte v lete 2021 považovala za potrebné, aby boli vypočutí a odôvodňovala tým ďalšiu kolúznu väzbu bývalého špeciálneho prokurátora. Ale v septembri toho istého roka už tá istá sudkyňa na ich predvolanie žiaden dôvod nevidela a tieto dôkazné návrhy odmietla.

Od roku 2011. Bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS) dovolanie B. Suska a prerušenie výkonu trestu odsúdenému D. Kováčikovi kritizuje aj argumentom, že minister ním vstupuje do posudzovania viny odsúdeného, čo je priestor, ktorý by podľa nej mal zostať vždy nezávislému a nestrannému súdu.

M. Kolíková má pravdu, že v minulosti sa dovolaniami riešili najmä chyby v procese a nie v hodnotení skutkových okolností. Ak aj dovolací súd konštatoval porušenie zákona, prípad sa vrátil na nižší súd a až tam sa nanovo riešili dôkazy a jeho skutkové okolnosti. 

Zmenilo sa to v roku 2011 novelou Trestného poriadku, ktorú pripravilo ministerstvo spravodlivosti v čase, keď bola M. Kolíková jeho štátnou tajomníčkou a schválila ju koaličná väčšina SDKÚ, SaS, KDH a Most-Híd. Práve odvtedy smie minister podávať dovolanie aj v prípade závažných chýb pri „zisťovaní skutkového stavu“. Nie je však na tom nič neštandardné, aj iné krajiny majú právnu úpravu, ktorá umožňuje napraviť chyby súdu pri hodnotení dôkazov.