Z kauzy Búrka vypadol paradox. Úradník môže dostať vyšší trest než zlomyseľný sudca

Špecializovaný trestný súd v piatok schválil dvojročný trest odňatia slobody s trojročným podmienečným odkladom pre niekdajšiu sudkyňu Okresného súdu Bratislava I Miriam Repákovú. Je vinná, že v roku 2017 na pokyn Mariana Kočnera protiprávne rozhodla v kauze Technopol Servis v prospech jeho ľudí.

Ide o prvý trest v kauze Búrka z roku 2020, kedy špeciálna prokuratúra v spolupráci s Národnou kriminálnou agentúrou obvinila a zadržala vyše tucet sudcov.

Ukončenie Repákovej trestného stíhania prináša dôležité poznanie o trestnom čine ohýbania práva. Práve podľa tohto paragrafu bola nakoniec bývalá sudkyňa odsúdená. Prokuratúra však na začiatku stíhania v roku 2020 jej skutok právne kvalifikovala ešte ako prísnejšie zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Takto Repákovú dva roky stíhala, na ohýbanie práva sa právna kvalifikácia zmenila až v závere vyšetrovania.

Ohýbanie práva je nový trestný čin, ktorý sa do Trestného zákona dostal štyri roky po tom, čo Repáková vyhlásila nezákonný rozsudok v prospech Kočnerovej partie. Účinný je od 1. januára 2021. V trestnom práve však platí, že ak sa počas akéhokoľvek trestného stíhania opakovane mení zákon, tak výška trestu a trestnosť samotného stíhaného skutku sa posudzuje podľa zákona, ktorý je pre obvineného najpriaznivejší.

Ibaže doteraz nikto nehovoril, že trestný čin ohýbania práva je ten istý ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa a rozdiel je len v tom, že ohýbanie práva je špeciálne napísané proti sudcom a sú tam miernejšie tresty.

Toto asi nebol cieľ

Keď niekdajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková ohýbanie práva presadzovala, tvrdila, že ide o úplne novú skutkovú podstatu, pretože dovtedajší trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa nej nepostihoval všetky situácie zneužívania práva sudcami.

Aj parlament schválením tohto paragrafu vyslal signál, že postihuje čosi, čo predtým trestné nebolo – nedávalo by totiž zmysel, aby existovali dve rôzne ustanovenia Trestného zákona na postihovanie totožnej protiprávnej činnosti.

„Na to, samozrejme, môžu existovať rôzne právne názory, či by sme to už teraz nevedeli dať pod inú právnu úpravu, ktorú máme a môžeme sa rozprávať o zneužívaní právomoci verejného činiteľa. Naozaj sú vždy debaty o tom, či nový trestný čin je potrebný alebo nie je potrebný,“ reagovala vtedy Kolíková na kritické otázky, že svojvoľné rozhodovanie sudcov by bolo možné postihovať už podľa vtedajšej právnej úpravy o zneužívaní právomoci verejného činiteľa.

„Ja budem s ohľadom aj na to, čomu teraz čelíme, hovoriť, že je dôležité, aby sme takýto nový trestný čin mali a bolo úplne jednoznačné, že ak sudca rozhodne svojvoľne, tak za to môže byť trestnoprávne zodpovedný,“ dodala v roku 2020 v spoločenskej atmosfére poznačenej akciou Búrka.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Ján Hrivnák minulý rok prišiel s výkladom, že medzi týmito dvomi trestnými činmi existuje vzťah špeciality a sudcov je potrebné stíhať za zneužitie právomoci podľa miernejšieho paragrafu o ohýbaní práva. Zotrval na tom aj pri uzatvorení dohody s Repákovou. Sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Ružena Sabová to v piatok potvrdila.

Repákovej prípad teda ukazuje, že sudcovia môžu byť za zneužitie právomoci potrestaní miernejšie než iní verejní činitelia. Za ohýbanie práva totiž hrozí tri až osem rokov namiesto štyroch až desiatich za zneužívanie právomoci verejného činiteľa.
V konečnom dôsledku to znamená, že ak napríklad v spore o vlastníctvo nehnuteľnosti pracovník katastra na pokyn známeho protiprávne prepíše budovu na inú osobu, tak z pohľadu výšky hroziaceho trestu je v horšej situácii než sudca, ktorý v takomto prípade vydal protiprávne rozhodnutie.

Je pravdepodobné, že ak by už v roku 2020 ministerstvo spravodlivosti otvorene komunikovalo, že ohýbanie práva je iba špeciálnym trestným činom sudcov vo vzťahu k trestnému činu zneužívania právomoci a nie úplne novou a samostatnou skutkovou podstatou, viedlo by to k väčšej verejnej kritike tohto návrhu. Už vtedy by totiž bolo zrejmé, že to povedie k miernejšiemu trestaniu za svojvoľné súdne rozhodnutia.

Stanovisko Kolíkovej sa v piatok napriek snahe nepodarilo získať.

Najvyšší súd sa k tomu nakoniec dostane

No treba popravde povedať, že by to nebol zďaleka prvý prípad, kedy niektoré z ministerstiev pripravilo návrh zákona na dosiahnutie konkrétneho cieľa, ale zákon bol tak nejasne napísaný, že právna prax tam ten cieľ nevidela a videla tam čosi iné.

Trest pre Repákovú je výsledkom dohody o vine a treste medzi obvinenou a prokurátorom, a preto je prípad definitívne uzatvorený a Najvyšší súd teraz nebude môcť posúdiť správnosť tohto výkladu.