Kauza Lališ ukazuje, že hystéria niektorých právnikov a novinárov nepomohla nájsť spravodlivosť

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Spravodlivosť za každú cenu vedie k nespravodlivosti

Tento príbeh je výstižnou pripomienkou, že cieľ je rovnako dôležitý ako cesta, ktorou sa k nemu dopracujeme. Ponúka niekoľko paralel s postojmi, ktoré boli prítomné v justícii a žurnalistike v diskurze o očiste spoločnosti od korupcie a zneužívania právomocí po roku 2020. V príbehu o Róbertovi Lališovi v skúške časom neobstáli.

Preto sa obávam, že v nasledujúcich rokoch uvidíme čosi podobné aj v niektorých sledovaných protikorupčných kauzách.

Najvyšší súd vyhovel dovolaniu Róberta Lališa, prezývaného Kýbel a zrušil rozsudok z roku 2018, ktorým bol uznaný za vinného a odsúdený na doživotie za sériu mafiánskych vrážd, riadenie zločineckej skupiny sýkorovcov a ďalšie trestné činy.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a rozhoduje o ňom päťčlenný senát Najvyššieho súdu.

K zrušeniu odsudzujúceho rozsudku došlo preto, že na Špecializovanom trestnom súde R. Lališa súdili sudcovia, ktorí predtým schvaľovali dohody o vine a treste s obvinenými zo skupiny sýkorovcov, ktorí sa k trestnej činnosti priznávali. Ale v rozsudkoch zmieňovali aj R. Lališa, opisovali jeho riadiacu úlohu v zločineckej skupine, čím si dopredu urobili názor na jeho spoluvinu – preto už pri jeho súdení neboli nestranní a mali byť z rozhodovania v jeho trestnom konaní vylúčení. Neboli a R. Lališa odsúdili. 

V minulosti to bolo zľahčované ako formalita. No nie je. Veď skúste úprimne odpovedať. Ako by ste vnímali, ak by vás súdil sudca, ktorý už predtým odsúdil vašich kolegov a do rozsudku napísal, že ste ich na trestný čin naviedli? Verili by ste, že taký sudca bude nestranne hodnotiť dôkazy proti vám aj vo váš prospech? Ak nie, nemal by rovnaký štandard spravodlivosti, ktorý žiadame sami pre seba, dostať aj vrah, korupčník alebo defraudant, ktorý je nám nesympatický a pohŕdame ním?

Stratené roky. Dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu vracia prípad o sedem rokov naspäť. V inom kontexte som tento príbeh spomínal v newslettri spred troch týždňov.

Ešte v roku 2017 odvolací trojčlenný senát Najvyššieho súdu zrušil doživotný trest pre R. Lališa a partiu okolo neho, a formuloval výhradu, pre ktorú bol rozsudok zrušený aj tentokrát – obžalovaných súdili sudcovia, ktorí už predtým schvaľovali dohody s ich priznávajúcimi sa spoluobvinenými a rozsudky o tom sformovali veľmi necitlivo. 

Ibaže v roku 2017 rozhodnutie prijal senát, ktorému predsedal vtedajší sudca Najvyššieho súdu a bývalý minister spravodlivosti za HZDS v prvej vláde Roberta Fica Štefan Harabin, a tak sa k nemu aj pristupovalo vo verejnej debate. 

„Š. Harabin opäť rozhodol v prospech mafie,“ znie titulok článku Moniky Tódovej v Denníku N. „Rozklad právneho štátu,“ pridal sa k hodnoteniu vtedy ešte advokát Daniel Lipšic, ktorý v trestnom konaní proti R. Lališovi zastupoval poškodených po zavraždenom podnikateľovi Romanovi Deákovi. Dokonca aj Martin Hanus z Postoj.sk rozhodnutie senátu Š. Harabina komentoval slovami, že „najnovšie rozhodnutie v prospech mafiánov by mu nemalo prejsť“.

Všetka táto kritika sa opierala o zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu, že sudcovia, ktorí schvaľovali dohody o vine a treste, môžu súdiť aj prípady nespolupracujúcich obvinených. Š. Harabin s ním nesúhlasil a odmietal sa mu podriadiť, a práve preto zaznievali výzvy, aby bol za zrušenie trestu pre R. Lališa aspoň disciplinárne potrestaný. 

Verejná debata  o tomto prípade bola v roku 2017 postavená skôr na emóciách, čo dobre dokresľuje obsah linkovaných príspevkov; polemika, či je zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu správne v relevantných médiách nezaznela.

V skúške časom neobstálo. Európsky súd pre ľudské práva totiž už dvakrát rozhodol proti Slovenskej republike, že sudcovia, ktorí schvaľujú dohody s priznávajúcimi sa obvinenými a rozsudok sformulujú ľahkovážne, nemôžu potom súdiť spoluobvinených, ktorí sa k trestnej činnosti nepriznávajú. Aktuálne zrušenie rozsudku v prípade sýkorovcov na tieto rozhodnutia nadväzuje. 

Tí, ktorí pred rokmi presadzovali rýchle porátanie sa s násilnou mafiou a za každú cenu, zrejme práve v tomto cieli videli onú spravodlivosť. Roky, o ktoré tento prípad aj ich vinou prišiel, môžu paradoxne priniesť nespravodlivosť. „Už teraz sa dá predpokladať, že v novom konaní svedkovia nemusia zopakovať to, čo povedali pôvodne počas vyšetrovania,“ upozornila na sociálnej sieti novinárka Júlia Mikolášiková, ktorá sa kauze R. Lališa a spol. roky detailne venuje. 

Kto sa v čom mýlil. Ešte v roku 2020 obhajcova R. Lališa Marek Para a Michal Mandzák upozorňovali, že zjednotený prístup Najvyššieho súdu je len odďaľovanie skutočného riešenia. Ale ako som napísal pred tromi týždňami: „V tej dobe neexistoval širší priestor klásť takéto otázky, pretože by to bolo stotožňované so snahou obhajovať zločincov a verejnej debate vtedy dominoval dopyt po očiste spoločnosti za akúkoľvek cenu, ktorý akcelerovala vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.“ 

Zanedlho potom sa ukázalo, že výhrady obhajcov sú správne. V roku 2021 Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Slovensko porušilo práva Pavla Muchu. Špecializovaný trestný súd ho odsúdil za členstvo v zločineckej skupine a ďalšie trestné činy, ale ten istý senát predtým schvaľoval dohodu s jeho komplicmi, ktorí sa k trestnej činnosti priznávali. V rozsudku zmienil aj účasť P. Muchu, ktorého vina v tom čase ešte preukázaná nebola. Podľa ESĽP to nebolo v poriadku a títo sudcovia neboli nestranní. 

Denník N sa po tomto rozsudku ESĽP pýtal vtedajšieho špeciálneho prokurátora D. Lipšica aj predsedu Špecializovaného trestného súdu, ako ovplyvní ďalšie prípady. „Nemal by mať na činnosť našej prokuratúry žiaden zásadný vplyv,“ reagoval. 

Zotrval aj na svojom advokátskom stanovisku z roku 2017, hoci použil miernejší slovník. ESĽP podľa neho „celkom neuchopil podstatu schvaľovania dohody o vine a treste“, štyri roky predtým napísal, že „táto premisa je absurdná“.

V prípade Mucha proti Slovensku vláda neuspela so žiadosťou, aby rozsudok preskúmala Veľká komora ESĽP. V relevantnom čase bola pri moci vláda Eduarda Hegera (vtedy OĽaNO, teraz Demokrati), ministerkou spravodlivosti bola Mária Kolíková (SaS).