Drobná kriminalita po novom a odpočúvania po starom

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Krádeže sa ani teraz neoplatia, ak sa úrady poriadne skoordinujú

Pred pár týždňami niektorí obchodníci informovali, že evidujú zvýšený počet krádeží a vysvetľujú si to novelou Trestného zákona. 

Zvýšila totiž minimálnu výšku škody z 266 na 700 eur. Prisvojenie si oblečenia, elektroniky alebo športového vybavenia za menej než sedemsto eur je naďalej protiprávne, ale už sa nepostihuje ako trestný čin, ale ako priestupok. V priestupkovom konaní je však najvyššia sankcia za krádež 331 eur.

Pretože priestupkový zákon neprešiel systémovými zmenami, tak za priestupky proti majetku v ňom nie sú iné druhy postihov a ani špeciálne ustanovenie o prísnejšom trestaní opakovaných krádeží. 

Ministerstvá spravodlivosti a vnútra už pracujú na systémovej novele priestupkového zákona, ale novinári sa opakovane pýtajú najmä ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer), čo s tým dovtedy. Ten avizuje zmeny v priestupkovom zákone, no odmieta, že by pre novelu Trestného zákona narástla takzvaná drobná kriminalita.

Horalkový paragraf

B. Susko dokonca vyhlásil, že po novele sa dajú v rámci trestného práva postihovať aj opakované drobné krádeže. Denníkom Pravda oslovení právnici to vtedy spochybnili.

Ale najmä medzi sudcami sa momentálne živo diskutuje, či v niektorých prípadoch opakované prisvojenie si cudzích vecí za menej než sedemsto eur predsa len nie je trestným činom. Upozornil na to generálny riaditeľ sekcie restoratívnej a alternatívnej justície ministerstva spravodlivosti a sudca Mestského súdu Košice Daniel Petričko.

Novelou Trestného zákona z neho vypadlo ustanovenie, podľa ktorého sa ako trestný čin postihovali krádeže bez ohľadu na výšku spôsobenej škody, ak bol predtým už páchateľ za podobný čin postihnutý. Nemuselo ísť o trestný čin, stačilo, že si prisvojil potraviny za pár eur.

Išlo o takzvanú horalkovú trestnú činnosť. Je to narážka na to, že pred zmenami v Trestnom zákone skončili stovky ľudí vo väzení za opakované krádeže potravín v hodnote niekoľko eur. 

Vo výkone trestu bolo k 7. júlu vyše 1100 odsúdených za tento typ kriminality, ale iba 75 z nich boli odsúdení čisto za horalkovú trestnú činnosť – zvyšok bol odsúdení za súbeh s inými trestnými činmi. 

Právnici skeptickí k ministrovi spravodlivosti teda vychádzajú z toho, že po zrušení ustanovenia o horalkovej kriminalite nie je možné trestne stíhať opakované drobné krádeže do sedemsto eur.

Pokračovací trestný čin krádeže

D. Petričko s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ponúka výrazne iný pohľad. „Ak sa skôr netrestaný páchateľ dopustí opakovaných krádeží, pričom každou z nich spôsobí škodu menej ako 700 eur, pôjde o pokračovací trestný čin, kde sa výška škody sčítava,“ upozornil. 

Najvyšší súd síce v dávnejšej minulosti vykladal Trestný zákon tak, že pri pokračovacom trestnom čine krádeže sa výška škody čiastkových krádeží (takzvaných čiastkových útokov) nesčítava, ale potom zmenil názor. D. Petričko poukázal na neskoršie rozhodnutie, ktoré je súčasťou aj celoštátne záväznej judikatúry. 

„Formulácia ‚trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin‘ (...) znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava,“ uviedol Najvyšší súd. Tento názor dosiaľ nebol prekonaný.

„Znamená to, že ak páchateľ v priebehu päť dní spácha päť krádeží, pri ktorých si prisvojí tovar, ktorého súhrnná hodnota prevyšuje 700 eur, tak bude zodpovedný za trestný čin krádeže. Práve preto považujem za veľmi nebezpečné vyjadrenia, že krádeže do sedemsto eur sú beztrestné. Na Slovensku totiž trestnosť prisvojenia si cudzej veci nie je odvodená iba od výšky škody, ale aj od iných okolností. Aj teraz platí, že ak by išlo o krádež napríklad vlámaním, tak by išlo o trestný čin aj v prípade, že by ním páchateľ spôsobil škodu do sedemsto eur,“ vysvetlil D. Petričko.

Kľúčová je koordinácia a vzájomné informovanie

Presadenie tohto prístupu pri objasňovaní a trestnom stíhaní opakovaných drobných krádeží však nebude jednoduché. Vyžadovalo by si totiž zmenu v prístupe pri objasňovaní priestupkov a poriadnu koordináciu medzi políciou, ktorej hliadky jazdia k takýmto prípadom do obchodov a okresnými úradmi, ktoré neskôr sankcionujú krádeže v priestupkovom konaní.

Teraz to totiž funguje tak, že ak polícia príde na miesto činu a zistí, že podľa výšky škody nejde o trestný čin, tak na mieste môže páchateľovi uložiť drobnú pokutu alebo záznam o krádeži posunie na prejednanie priestupku. 

Práve toto sú dve slabé miesta súčasnej praxe, ktoré sťažujú stíhanie opakovaných drobných krádeží ako pokračovacieho trestného činu.

Ak totiž polícia vyrieši prisvojenie si cudzej veci na mieste pokutou v blokovom konaní, tak podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu škoda z takej krádeže sa už nesmie pripočítať k budúcim škodám, ktoré ten istý páchateľ spôsobí. Inak povedané, ak dnes zlodej ukradne oblečenie za 300 eur a dostane za to pokutu, a na druhý deň by ukradol elektroniku za 450 eur, tak by nešlo ani o pokračovací trestný čin. Ak by však pokutu za krádež oblečenia nedostal, tak by to bol trestný čin – pretože celková škoda by bola 750 eur.

Druhý problém je koordinácia medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a priestupkovými orgánmi. Kedy a kde sa policajná hliadka vyslaná ku krádeži v obchode dozvie, že zadržaný páchateľ si včera alebo predvčerom v inom obchode prisvojil iný tovar, ak ešte doklady z predchádzajúcich dní neboli políciou ani priestupkovým orgánom spracované?

Nevedno, či momentálne existuje informačný systém, ktorý by ponúkal rýchly a jednoduchý prehľad ešte nedoriešených priestupkov konkrétneho páchateľa. Ale bez neho sa zas nedá očakávať, že polícia si v reálnom čase pospája súvislosť medzi viacerými drobnými krádežami a vyhodnotí ich ako súčasť viacdňovej trestnej činnosti konkrétneho páchateľa.

Sociálna intervencia a trestná represia

Predseda trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a člen Súdnej rady sudca Peter Šamko poskytol rozhovor denníku Štandard, v ktorom sa okrem iného vyjadruje aj k takzvanej drobnej kriminalite po zvýšení výšky škody z 266 na 700 eur: 

„Drobné krádeže v obchodoch nie sú žiadna kriminalita, ale išlo o umelo štátom vytvorenú kriminalitu. Do roku 2006 to všetko boli iba priestupky, tak ako je to napríklad stále aj v Česku. Až od roku 2006 zákonodarca prišiel s pomerne naivným názorom, že ak z opakovania priestupkov spraví trestný čin, tak tieto drobné protiprávne konania vymiznú. Štát teda spravil z priestupku umelo trestný čin, a tak sám vytvoril novú akože kriminalitu. Samozrejme, tieto protiprávne konania nevymizli. Práve naopak, stali sa významnou časťou agendy orgánov činných v trestnom konaní a súdov a namiesto toho, aby sa policajti či súdy zaoberali skutočnou kriminalitou, museli sa venovať fakticky priestupkom a posielať ľudí za trojeurové krádeže do väzenia. Je absolútne neprijateľné, aby sa za takéto drobné krádeže v obchodoch ľudia posielali do väzenia a aby sa vôbec niečo takéto riešilo v trestnom konaní. Preto bolo správne, že sa tento umelo vytvorený trestný čin vrátil tam, kam desaťročia patril, teda medzi priestupky. Tu sa treba pozrieť na to, kto je páchateľom týchto drobných krádeží v obchode. Kradnú spravidla buď závislí, aby mali na drogy, alebo ide o klasickú kriminalizáciu chudoby, keď ľudia bez domova v obchode jedia rožky alebo nahryznú kurence a berú si alkohol. Prípadne ide o alkoholikov. Štát neriešil, prečo sa kradne v obchodoch, a vybavil to tak, že z toho urobil trestný čin. To nič nezmenilo. Kradlo sa ďalej.“

„Trestný čin musí mať určitú závažnosť a toto žiadnu závažnosť nemá. Je to protiprávne konanie, ktoré má byť vyriešené v priestupkom konaní. Priestupkový zákon by však mal byť novelizovaný, aby bolo možné ukladať efektívne aj napríklad rôzne povinné práce, teda mala by byť rozšírená možnosť ukladania sankcií v priestupkovom zákone a malo by sa riešiť, prečo sa kradne. Treba uviesť aj to, že trestný čin krádeže je najčastejšie páchaným trestným činom na Slovensku, pričom má pomerne nízku objasnenosť. Ak sa dopúšťate trestného činu krádeže, máte viac ako 50-percentnú šancu, že vás polícia neodhalí. A práve na vylepšenie týchto nelichotivých štatistík boli dobré horalkové krádeže, pretože pri nich spravidla vždy páchateľa chytili pracovníci obchodu. To vlastne ani nevyšetrila polícia. Teraz im to padne a budú sa musieť vrátiť k vyšetrovaniu skutočnej kriminality a budú mať horšie štatistiky objasnenosti.“

Podobne premýšľal o drobnej kriminalite aj ústavný sudca Peter Straka v odlišnom stanovisku k nálezu o novelách trestných predpisov:

„Problém v tomto smere vidím najmä vo vysokej miere takej chudoby, pri ktorej človek nedokáže naplniť ľudsky dôstojný štandard bytia. Z minimálnej mzdy je častokrát nemožné po úhradách základných položiek získať to, čo moderná doba ponúka (a nemusia to byť finančne náročné veci). Namiesto poskytnutia pomyselnej horalky bolo možné podľa skoršej právnej úpravy takýmto osobám uložiť trest odňatia slobody až na dva roky.“

Kolegiálna výpomoc pri odpočúvaní kancelárií NAKA spochybňuje integritu operácie

Denník N zverejnil útržok z videa z úradného rozhovoru s Martinom Litterom, niekdajším riaditeľom odboru špeciálnych činností policajnej inšpekcie a na základe jeho nahratých vyjadrení noviny tvrdia, že odpočúvanie kancelárií vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) bolo nezákonné. 

Rozhovor vznikol vlani v septembri na Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru pred jeho psychofyziologickým overením pravdovravnosti.

M. Littera na zázname priznáva, že odpočúvacie zariadenia do štyroch kancelárií vyšetrovateľov nenainštalovala a ani neobsluhovala priamo policajná inšpekcia, hoci práve tá na to mala povolenia od vtedajšieho Okresného súdu Bratislava III. Z jeho vyjadrení na pohovore pred overením pravdovravnosti vyplýva, že zariadenia do kancelárií vyšetrovateľov inštalovala bližšie nespresnená spolupracujúca osoba, ale on sám nevie, kto ňou bol.

Aké zariadenie použili

Denník N z ich nasadenia podozrieva Slovenskú informačnú službu (SIS). Vychádza z toho, že vraj mala záujem o diskreditáciu vyšetrovateľov NAKA a spochybnenie ich práce, čo sa vraj znásobilo po obvinení a zadržaní vtedajšieho riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského. SIS v minulosti otázky o svojej účasti na odpočúvaní kancelárií NAKA označila za špekulácie.

Podozrenia smerom k SIS podľa novín súvisia s typom použitých odpočúvacích zariadení – Denník N tvrdí, že nahrávali päťminútové sekvencie a „zapínali sa len pri istom ruchu“, a bez spresnenia zdroja informácie noviny uvádzajú, že „takýto typ má tajná služba“. 

V. Pčolinský bol vo väzbe od 14. marca 2021. Okresný súd Bratislava III však vydal prvý príkaz na odpočúvanie kancelárií vyšetrovateľov NAKA okolo Jána Čurillu o 60 dní neskôr. Väčšina ďalších známych príkazov na odpočúvanie bola vydaná tiež v máji 2021. V. Pčolinský bol vo väzbe aj v čase, keď podľa inšpekčných dokumentov malo dôjsť k inštalácii nahrávacieho zariadenia do kancelárie J. Čurillu – 15. apríla 2021, čo bolo mesiac pred vydaním súdneho povolenia na odpočúvanie. V. Pčolinský bol z väzby prepustený na slobodu až 31. augusta 2021.

Je pravda, že výsledkom odpočúvania kancelárií je niekoľko tisíc päťminútových zvukových súborov, ale nie je pravda, že by sa „zapínali len pri istom ruchu“. Zariadenia nahrávali 24 hodín denne 7 dní v týždni. Aj preto je počúvanie nahrávok pre jednu osobu náročné – pretože v mnohých prípadoch ide iba o šum ticha alebo nepatrný ruch z chodby či ťažko zrozumiteľnú vravu z vedľajších kancelárií. 

Informácia o tom, že zariadenie nahrávajúce v päťminútových sekvenciách má k dispozícii iba SIS pravdepodobne vychádza z listu, ktorý samotná tajná služba pripojila k iným nahrávkam – išlo o odpočúvanie vozidla podnikateľa Petra Petrova. V liste SIS opísala, že v jeho aute použila práve takú technológiu, ktorá zvuk zaznamenáva v päťminútových sekvenciách.

Sumár materiálno-technického zabezpečenia služby je utajovanou skutočnosťou. Teoreticky by tieto detaily dokázal preveriť parlamentný výbor na kontrolu činnosti SIS alebo špeciálna komisia na kontrolu odpočúvaní. Výbor je však momentálne nefunkčný, pretože koalícia z funkcie jeho predsedníčky odvolala Máriu Kolíkovú (SaS). Komisia zas existuje iba na formálne, pretože od roku 2016 žiadna parlamentná väčšina do nej nezvolila členov.

Preklep alebo bolo zariadenie v kancelárii mesiac vopred?

Obvinení policajti okolo J. Čurillu už dlho upozorňujú na podozrenia z toho, že zariadenia v ich kanceláriách neobsluhovala policajná inšpekcia, ale niekto iný. Prvýkrát o tom vlani v októbri napísal na sociálnej sieti ich obhajca Peter Kubina z advokátskej kancelárie Dentons.

Poukázal napríklad na to, že služobné záznamy o nasadení zariadení sa podľa neho nepísali podľa skutočnosti, ale podľa pokynov nadriadených. V prípade jednej inštalácie zariadenia v júni 2021 sa zas ukázalo, že všetci technici odboru špeciálnych činností inšpekcie boli na dovolenke. „Takže je vylúčené, aby to robili oni,“ tvrdí P. Kubina.

Potom, čo Ústavný súd odmietol a nevyhovel sťažnostiam policajtov proti odpočúvaniu ich kancelárií, musí zákonnosť nahrávania posúdiť každý trestný súd, ktorý by záznamy z neho zamýšľal prehrávať ako dôkaz. Práve tieto trestné súdy teda budú riešiť aj pochybnosti o tom, kto zariadenia inštaloval a obsluhoval. Pravdepodobne prvý sa k tomu vyjadrí Mestský súd Bratislava I. Neskôr asi Špecializovaný trestný súd v kauze Očistec, sudcovia totiž avizovali, že v nej záznamy chcú prehrávať. Jeden zo záznamov navrhuje prehrať obhajoba aj v kauze Mýtnik, no senát jej nateraz nevyhovel.

Advokát P. Kubina celú situáciu interpretuje tak, že ak zariadenia obsluhoval niekto iný než inšpekcia, nie je to v súlade so zákonom a nie je dodržaná integrita procesu vyhotovovania zvukových záznamov. Odkazuje na Trestný poriadok, v ktorom sa vyslovene píše, že „[ich] vyhotovovanie vykonáva príslušný útvar“ inšpekcie.

Upozornil tiež na to, že integritu postupu inšpekcie pri inštalácií a obsluhe zariadení spochybňujú jej vlastné dokumenty. Podľa nich bolo nahrávanie do kancelárie J. Čurillu inštalované už 15. apríla, hoci povolenie súdu bolo vydané až o mesiac neskôr a platilo od 14. mája 2021. Teoreticky môže ísť o preklep (15. 4. 2021 vs. 14. 5. 2021), ale podľa P. Kubinu sa inšpekcia dodnes nevyjadrila, či je to chyba v písaní alebo čo robilo zariadenie v miestnosti mesiac pred súdnym povolením jeho nasadenia.

Poukazuje aj na to, že zariadenie do kancelárie Pavla Ďurku bolo podľa inšpekčných dokladov nainštalované až 27. mája 2021, hoci povolenie bolo vydané dva týždne predtým spolu s rozhodnutím o odpočúvaní kancelárie J. Čurillu. Obhajca policajtov sa preto pýta, aký zmysel malo tajne vnikať do kancelárií v dvoch rôznych termínoch a tak riskovať vyzradenie celej operácie, keď inšpekcia disponovala povolením na odpočúvanie oboch v rovnakom termíne a navyše obe miestnosti sú na tej istej chodbe.

Obhajca: Kolegiálnu výpomoc zákon nepozná

Celá táto kauza nastoľuje zaujímavú právnu otázku, ktorá sa asi v dosiaľ žiadnom inom známom prípade odpočúvania nevyskytla. Môže polícia, policajná inšpekcia alebo niektorá z tajných služieb požiadať kolegov, aby jej požičali nahrávacie zariadenie alebo dokonca pomohli s jeho inštaláciou a obsluhou? Môžu o to požiadať súkromného partnera, takzvaného kontraktora, ak má bezpečnostnú previerku? 

V prípade SIS je to špeciálne zaujímavá otázka, pretože sieť jej spolupracovníkov v štátnej správe vystupujúcich pod krycou legendou je asi najrozšírenejšia. Pre iné orgány štátu preto môže byť lákavé požiadať ju o súčinnosť v prípade citlivého pracoviska, kde má služba dôveryhodného spolupracovníka a pre políciu by bolo nemožné tam nechať nepozorovane nainštalovať nahrávacie zariadenie a vyberať z neho záznamy.

Pravdepodobne to nie je prípad odpočúvania kancelárií NAKA, ale v praxi sa môže vyskytnúť aj taká situácia, že nejaké citlivé miesto začne so súhlasom súdu odpočúvať tajná služba, no inštalácia zariadenia naň bola veľmi náročná a pri nahrávaní zistí, že sa tam organizuje závažná trestná činnosť. Informáciu teda posunie polícii a tá bude chcieť pokračovať v odpočúvaní, no už v rámci trestného konania – získa preto povolenie trestného súdu.

Má SIS svoje zariadenie z miesta odinštalovať a polícia nainštalovať nanovo svoje, a riskovať tak vyzradenie operácie? Alebo stačí, aby SIS skončila nahrávanie, dala to na vedomie súdu a v tom istom okamihu to isté zariadenie prevezme polícia a pokračuje v nahrávaní cez neho na základe povolenia trestného súdu? 

P. Kubina reaguje, že tieto otázky sú v 21. storočí namieste a aj on si vie predstaviť, že v spravodajskej činnosti môžu nastať situácie, že by bola takáto kolegiálna výpomoc efektívna.

„Ale momentálne to nie je možné. Bolo by treba zmeniť príslušné zákony. Pretože štátne orgány môžu konať iba na základe zákona a v jeho medziach. Trestný poriadok ani zákon o ochrane pred odpočúvaním neumožňujú, aby odpočúvanie vykonával jeden orgán a bez toho, aby bolo riadne skončené, v ňom následne pokračoval iný orgán. Neumožňujú ani to, aby jeden orgán požiadal iný orgán o súčinnosť pri obsluhe zariadenia. Trestný poriadok vyslovene hovorí, že ‚vyhotovovanie záznamov vykonáva príslušný útvar‘, čo zahŕňa inštaláciu a obsluhu nahrávacieho zariadenia vrátane toho, že niekto v pravidelných intervaloch kontroluje jeho pamäť a vyberá odtiaľ záznamy,“ reagoval obhajca. 

Upozornil však, že všetky tieto otázky sú iba teoretické, pretože v prípade J. Čurillu a ďalších jeho klientov nejde o žiadnu takúto situáciu. „Podľa listinných dôkazov totiž mala zariadenia inštalovať inšpekcia, hoci to s istotou nekorešponduje so skutočnosťou. Ak by tam bola poskytnutá takáto nejaká súčinnosť, nič predsa nebránilo tomu, aby to príslušní pracovníci zaznamenali v súlade s realitou,“ dodal P. Kubina.

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.