O európskej armáde sa diskutuje už od vzniku Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Po skončení druhej svetovej vojny išlo o prvé integračné zoskupenie západoeurópskych štátov, ktoré položilo základy dnešnej Európskej únie. Téma spoločnej armády sa pravidelne objavuje vždy, keď si blok uvedomí, že mu chýbajú kľúčové obranné kapacity a nedokáže si bez Spojených štátov zaručiť bezpečnosť.
Hlavným problémom spoločných ozbrojených síl je, že hoci dávajú zmysel na papieri, v praxi sú realizovateľné len veľmi ťažko. Členské štáty sa počas rokovaní sústreďujú najmä na financovanie, no ignorujú obrovský štrukturálny problém. Za obranu kontinentu totiž zodpovedá vyše 25 národných armád, ktoré nie sú navrhnuté tak, aby fungovali spoločne.
Španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares aj napriek tomu volá po vytvorení spoločnej rýchlej reakčnej sily s päťtisíc vojakmi, ktorá by mohla byť akýmsi „zárodkom európskej armády, o ktorej kontinent tak často rozpráva“. Skôr než sa ale stane realitou, budú musieť politici vyriešiť tri zásadné dilemy.
Doplnok či náhrada
Pri vytváraní európskej armády prichádzajú do úvahy dve možnosti. Prvá by zahŕňala zlúčenie všetkých 27 národných armád do jednej spoločnej. To by znamenalo rozpustenie Bundeswehru, francúzskej l’Armée francaise či holandského krijgsmachtu a ich následnú integráciu do európskej armády. Výsledkom by bola obrovská sila s viac ako miliónom vojakov a rozsiahlym vybavením.
Tento scenár je však prakticky nemožný, keďže štyri neutrálne štáty EÚ (Rakúsko, Írsko, Malta a Cyprus) sa na základe vlastných zákonov nemôžu pripojiť k vojenským alianciám. Navyše by si to vyžadovalo úpravu únijných zmlúv. Alternatívou by mohlo byť vytvorenie spoločnej armády len medzi niekoľkými členskými štátmi, napríklad tými najschopnejšími alebo v rámci regionálnych skupín.
Druhou možnosťou je vznik 28. armády. Išlo by o doplnkovú silu, ktorá by posilnila kapacity národných ozbrojených síl – napríklad ich dopravné flotily či kybernetické obranné jednotky. EÚ by takisto mohla vytvoriť centralizované zásoby kritických zdrojov, ktoré by dotknuté krajiny využívali v prípade konfliktu. Tento postupný prístup by mohol fungovať aj v rámci existujúcich zmlúv.
Finančné prostriedku sú v tomto prípade tou najväčšou prekážkou. Iba desať európskych krajín NATO totiž v rámci obranných výdavkov dosahuje stanovené dve percentá HDP. Okrem toho má väčšina európskych krajín problémy s náborom nových vojakov.
Spôsob riadenia
EÚ funguje ako nadnárodná únia v rôznych oblastiach politiky s hlbokou politickou, ekonomickou a sociálnou integráciou. Obranná však tradične zostáva pod medzivládnou kontrolou, čo odráža neochotu členských štátov preniesť vojenskú suverenitu na inštitúcie.
Momentálne si rozhodnutia v tejto oblasti vyžadujú jednomyseľný súhlas všetkých únijných krajín, čo síce chráni ich národnú suverenitu, ale často vedie k patovej situácii. Pridelenie úloh územnej obrany členským štátom je navyše zakotvené nielen v zmluvách EÚ, ale aj v národných ústavách. Pri medzivládnom rozhodovaní teoreticky dohliadajú na rozhodnutia svojich vlád v Rade národné parlamenty. V praxi s tým ale často majú problém.
V nadnárodnom modeli by Európsky parlament na zabezpečenie legitimity potreboval získať viac právomocí. Ide napríklad o schvaľovanie misií, dohľad nad obrannými rozpočtami alebo monitorovanie nasadenia síl EÚ.
Povinná verzus dobrovoľná účasť
Povinná účasť všetkých krajín by zabezpečila jednotu, no narazila na politické a právne prekážky najmä v súvislosti s neutrálnymi štátmi. Praktickejším riešením by bola „koalícia ochotných“, kde by zainteresované štáty spolupracovali podobne ako v rámci Stálej štruktúrovanej spolupráce (PESCO).
Únia by sa tak vyhla zdĺhavým zmenám zmlúv a dovolila ambicióznejším štátom realizovať sa. Zároveň to uľahčuje zapojenie nečlenských krajín, akými sú Spojené kráľovstvo a Nórsko. Tento prístup však so sebou prináša riziko fragmentácie, čo by v konečnom dôsledku mohlo oslabiť kolektívnu obranu. Aby sa tomu zabránilo, koalície ochotných by mali fungovať v rámci inštitucionálneho rámca EÚ. To zjednoduší právnu koordináciu a zároveň vytvorí obraz jednoty.
Ďalšie dôležité správy
