Podľa predvolebných prieskumov má Kamala Harrisová minimálne 50-percentnú šancu zvíťaziť v novembrových prezidentských voľbách. Ak by demokrati získali Biely dom aj obe komory Kongresu, mohli by implementovať fiškálne politiky jednoduchou väčšinou. V ostatných prípadoch by boli možnosti administratívy Harrisovej pochopiteľne obmedzenejšie.
Keď K. Harrisová v roku 2019 krátko kandidovala na prezidentku, jej ekonomické návrhy boli na spektre demokratickej strany značne ľavicové. Podporovala okrem iného všeobecné zdravotné poistenie financované štátom, dekriminalizáciu nelegálneho prekročenia hraníc, desaťbiliónový „Green New Deal “ na boj proti zmene klímy a zákaz hydraulického frakovania.
Teraz kandiduje s programom orientovaným skôr k centrizmu, ktorý zahŕňa podporu zákona o dostupnej zdravotnej starostlivosti (Obamacare), aj keď s niektorými novinkami, ako je cenový strop na inzulín a rozšírenie právomocí vlády pri vyjednávaní cien liekov v programoch Medicare a Medicaid. Tiež podporuje nedávnu dvojstrannú dohodu o boji proti nelegálnej migrácii, nebráni frakovaniu a podporuje nižší rozpočet na zelené investície v rámci zákona o znížení inflácie.
Hoci sú mnohé ďalšie návrhy K. Harrisovej zatiaľ nejasné, zdá sa, že by nadviazala na ekonomickú politiku prezidenta Joea Bidena. Podporila by presun výrobného sektora späť do USA a vytvárala „ekonomiku príležitostí“ s inkluzívnejším rastom. Nebála by sa štátnych intervencií, najmä priemyselných politík na podporu ekonomických odvetví a technológií budúcnosti, a pomocou regulácií by sa pokúsila obmedziť moc veľkých oligopolných firiem.
Čo sa týka fiškálnej politiky, Harrisová navrhuje zastropovať náklady na starostlivosť o dieťa na sedem percent príjmu domácnosti, obnoviť daňovú zľavu na deti a pre prvokupcov bývania zaviesť daňovú úľavu vo výške 25-tisíc dolárov. Keďže by tieto opatrenia mohli zvýšiť dopyt a ceny, plánuje tiež rozšíriť ponuku dostupného bývania. Zaviedla by nové daňové úľavy pre malé podniky a predĺžila by Trumpove daňové úľavy pre domácnosti s príjmom nižším ako 400-tisíc dolárov ročne.
Rozpočtové pokrytie týchto politík by vyriešila zvýšením daňovej sadzby pre korporácie z 21 percent na 28 percent, zvýšením daní pre veľmi bohatých (s hornou marginálnou sadzbou 39 percent) a zvážila by stanovenie dane z nerealizovaných kapitálových ziskov. Programy sociálneho zabezpečenia, ako je Social Security a Medicare, reformovať nemieni. Komisia pre zodpovedný federálny rozpočet odhaduje, že v horizonte desiatich rokov by návrhy Harrisovej stáli 3,5 bilióna dolárov, zatiaľ čo Trumpova politika by štát prišla na 7,5 bilióna.
Hoci počas kampane toho o téme Číny veľa nezaznelo, obchodná politika K. Harrisovej by sa veľmi podobala Bidenovej. Kandidátka by naďalej uplatňovala dlhodobé „znižovanie závislosti“ – nie úplné odtrhnutie – v strategických sektoroch, ako sú kritické kovy, vzácne zeminy, zelené technológie a špičkové technológie, a pokračovala by v sankciách a vývozných reguláciách v oblasti polovodičov a ďalších prvkov súvisiacich s umelou inteligenciou.
Bidenova administratíva svoj prístup opísala ako budovanie malého dvora s vysokým plotom a Harrisová by tento dvorček pravdepodobne rozšírila. Zachovala by colné sadzby, ako 100-percentnú daň na čínske elektromobily, sprísnila by regulácia priamych zahraničných investícií do Číny aj z nej a prerokovala mnohé z návrhov výboru Snemovne pre súťaž s Čínou.
Harrisová však na rozdiel od Trumpa neplánuje uvaliť colné sadzby na tovar spojeneckých a spriatelených štátov, ani nemieni presadzovať celoplošné clá na všetku čínsku produkciu. Harrisová by sa neusilovala o úplnú izoláciu či ukončenie spolupráce, ale udržiavala by riadenú strategickú konkurenciu s Čínou.
Prinútila by spojencov NATO, aby vydávali na obranu aspoň dve percentá svojho HDP (v skutočnosti 23 z 32 krajín už tak robí), a podporovala by aliancie, multilaterálne bezpečnostné pakty ako Quad a AUKUS a bilaterálne vzťahy s dôležitými partnermi, ako je India a Filipíny. Takisto by zabezpečila, aby USA boli naďalej súčasťou Parížskej klimatickej dohody a podporovali by toto úsilie o znižovanie emisií a urýchlenie prechodu na zelené energie.
Hoci mnoho stratégov verí, že ekonomické zameranie Spojených štátov na Áziu potrebuje silnú hospodársku oporu, K. Harrisová, podobne ako J. Biden, by sa nepokúšala znovu pripojiť USA k nástupcovi Transpacifického partnerstva. Pri udržiavaní americkej politiky flexibilného výmenného kurzu by mohla vytvárať silnejší politický nátlak na vybrané krajiny, ktoré by označila za menových manipulátorov. Naďalej by využívala americký dolár ako nástroj národnej bezpečnosti pomocou primárnych a sekundárnych sankcií, podľa všetkého by však bola dostatočne obozretná, aby dolár neprišiel o status hlavnej globálnej rezervnej meny.
Stratégia K. Harrisovej v oblasti fiškálnej, obchodnej, klimatickej, imigračnej, menovej a čínskej problematiky by sa tak od jej súpera značne líšila. Trumpova agenda by pravdepodobne spôsobila infláciu, znížila ekonomický rast (prostredníctvom cla, devalvácie meny a obmedzením imigrácie) a výrazne zaťažila rozpočet. Ešte nemáme odhad, aké vysoké škody by Trump ekonomike a trhom spôsobil. Napriek tomu, že by jeho najradikálnejšie prístupy možno mohlo aspoň zmierniť viacstranné rozdelenie moci či snáď umiernení poradcovia alebo trhová disciplína, je stále úplne jasné, komu dať svoj hlas.
