Objektív je novou rubrikou TRENDu, v ktorej sa dočítate o geopolitickom konflikte týždňa
Už prešli dva týždne od vypuknutia intenzívnych bojov medzi arménskymi separatistami a Azerbajdžanom v rozporovanej oblasti Náhorného Karabachu. Krvavé boje, ktoré si vyžiadali stovky obetí na oboch strany barikády, však neutíchajú. Napriek dlhým piatkovým rokovaniam a sobotňajšiemu prímeriu delostrelecká paľba pokračuje.
Zatiaľ čo na frontovej línii panuje relatívny pokoj, obe strany sa obviňujú z útokov na civilné obyvateľstvo. Zábery z proarménskej separatistickej republiky Arcach (Artsakh), ale aj z Azerbajdžanu svedčia o tom, že vlna násilia sa nezastavila ani po uzavretí prímeria sprostredkovaného Kremľom.
Dlhoročný spor o oblasť Náhorného Karabachu patrí medzi konflikty, v ktorých neide o irelevantný, vyľudnený kus zeme, ale o samotnú potrebu udržiavania napätia legitimizujucého oba pochybné režimy. Práve preto Náhorný Karabach nie je ničím iným ako len ihriskom pre lokálne a svetové veľmoci.
Vojna na city a dezinformácie
V spornej, hornatej oblasti veľkosti Trenčianskeho kraja sa v priebehu posledných dvoch týždňov prestriedalo tisíce vojakov a kusov vojenskej techniky. Pre obe strany je však kľúčová aj informačná stránka konfliktu. Ani Arménsko podporujúce separatistov, ani Azerbajdžan, ktorému dané územie patrí de iure, nepripustili k frontovej línii zahraničných reportérov a jediné informácie o priebehu konfliktu pochádzajú z vládnych zdrojov.
Práve obmedzenie prístupu k informáciám v kombinácii so silno nacionalistickou vládnou propagandou vytvorilo dva nezlučiteľné obrazy konfliktu. Na jednej strane je obraz Arménska, ktoré hrdinsky bráni svojich bratov zo separatistickej Republiky Arcach a snaží sa zabrániť vypuknutiu druhej arménskej genocídy.
Tento obraz doplňujú srdcervúce zábery poškodenej katedrály v meste Šuša, ktoré majú kresťansky naladených Európanov usvedčiť v tom, že vojna o Karabach je vojnou o kresťanské hodnoty proti invázii deštruktívneho islamu a neo-osmanskej ríše.
Svoju mozaiku si vyskladali aj turkickí Azerbajdžanci (Azeri). Tá ukazuje príbeh národa, ktorý bol po páde Sovietskeho zväzu obeťou krvavej intrigy a prišiel o svoje právoplatné územie. Udalostí posledných týždňov sú podľa nej len vytlačením zahraničných okupantov z územia, ktoré podľa medzinárodného práva patrí práve Azerbajdžanu. Ignoruje však fakt, že väčšina obyvateľov oblasti sú Arméni.
Arménsko a Azerbajdžan rozdeľuje mnoho vecí. Napriek tomu, že oba kaukazské národy rozdeľuje odlišná kultúra, jazyk a náboženstvo, jedno majú spoločné – hlboko zakorenené historické komplexy.
Historické komplexy
Historicky rôznorodá oblasť Kaukazu s rôznymi kultúrami a jazykmi je modelovým príkladom existencie inštitúcie národného komplexu. Zatiaľ čo v mnohých krajinách sveta je historická politika najčastejšie spájaná s okrajovými, najmä pravicovými zoskupeniami, na Kaukaze sa zvládla transformovať na plnoprávnu inštitúciu. Dozvuky krvavej minulosti nie sú len predmetom akademických diskusií, ale celoplošnej spoločenskej debaty.
Objektív: Kaukaz je na pokraji zničujúcej vojny. Do starého sporu zasahuje Putin aj Erdogan
Na každej úrovni spoločnosti Arménska a Azerbajdžanu môžeme pozorovať silné a najmä emočné naviazanie na minulosť, či už prostredníctvom propagandistickej výučby na školách, ničenia kultúrnych pamiatok druhej strany alebo vyjadrení na najvyšších politických postoch. V tomto súboji o najhlbšie zakorenený inštitút národného komplexu však jednoznačne vyhráva Arménsko.
Hra na svetovú obeť
Práve Arménsko v priebehu posledných 30 rokov ukázalo, ako efektívne sa dá využiť historická politika nielen doma, ale aj v zahraničí. Po pouličnej revolúcii v roku 2018, keď sa k moci dostal premiér Nikol Pašinjan, to po isté obdobie vyzeralo na historický prielom. Nová vláda vyjadrila vôľu rokovať s Azerbajdžanom, no vlna optimizmu netrvala dlho.
V krajine, v ktorej jedným z hlavných pilierov národnej identity je spomienka na genocídu a nenávisť voči svojím susedom, nemali pacifistické heslá a možné ústupky voči Azerbajdžanu šancu na úspech. Postupom času sa začala rétorika arménskych lídrov stále viac podobať na vrcholný populizmus. Heslá o dohode vystriedali výroky o druhej arménskej genocíde a práve karta večnej obete osudu sa stala jediným a cynicky zneužívaným tromfom na medzinárodnej scéne.
Arménsko sa aj dnes opäť snaží získať priazeň západu apokalyptickými heslami o príchode novej genocídy a ohrození bašty kresťanstva na južnom Kaukaze. Obe strany konfliktu o Náhorný Karabach však stavajú svoj obraz na historických faktoch s pridanou falošnou hodnotou. Hlas Arménska je omnoho silnejšie počuť vďaka početnej a často aj veľmi bohatej diaspore žijúcej v USA a západnej Európe, ktorá urobí všetko pre podporu svojej domoviny.
Mierotvorca z Kremľa
Spor o Náhorný Karabach nie je však len o nevraživosti Arménska a Azerbajdžanu. Veľkú rolu v ňom hrajú aj zahraniční aktéri. V posledných dňoch si najväčšiu pozornosť získali najmä aktivity regionálnych hráčov Ruska a Turecka. Zatiaľ čo Turecko otvorene podporilo ambície Azerbajdžanu vo vytlačení arménskych jednotiek z regiónu a údajne sa priamo zúčastnilo na ofenzíve, tak Kremeľ sa rozhodol rozohrať svoju vlastnú hru.
V Moskve sa rokuje o prímerí v Náhornom Karabachu, OSN sa obáva o osud civilistov
Využívajúc svoju dominantnú pozíciu v regióne, Moskva sa pokúsila pripomenúť svetu, že na Kaukaze sa nestane nič bez súhlasu Ruska. Kremeľ využil svoje vojenské a ekonomické vplyvy a dostal za rokovací stôl oboch aktérov konfliktu.
Prímerie len na papieri
Produktom niekoľkohodinových rokovaní bolo sobotňajšie prímerie, ktorého cieľom je výmena zajatcov a tiel mŕtvych. Prímerie malo byť aj základom pre obnovenie mierových rokovaní v súlade s tzv. Základnými princípmi. Ide o teritoriálny kompromis, kde Arménsko (resp. Arcach) odstúpi 7 okupovaných okresov obklopujúcich územie Náhorného Karabachu a Azerbajdžan umožní obyvateľom Karabachu rozhodnúť o vlastnej budúcnosti.
Problémom však je to, že prímerie systematicky porušujú obe strany a je hlboko nepopulárne v oboch krajinách.
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov zrejme plánoval vytvoriť obraz ruského mierotvorcu, ktorý na rozdiel od „pokryteckých“ krajín Západu razantne koná a bojuje za svetový mier. Problémom však je, že ani Arménsko, ani Azerbajdžan nechcú udržateľný mier – a už vôbec nie na základe teritoriálneho kompromisu.
Môžeme sa preto domnievať, že rokovania o prímerí a vágne sľuby mierových rokovaní boli len úklonom zo slušnosti voči Kremľu, aby nezasiahol v prospech jednej strany.
Vojna o hrdosť
Vojna v Náhornom Karabachu už dávno nie je len o samotnom území. Táto oblasť je vo svojom aktuálnom stave omnoho väčšou príťažou ako prínosom. Ide o málo osídlené územie (pred septembrovou eskaláciou tam žilo len 150-tisíc ľudí, teraz ich ostala len necelá polovica), ktoré existuje len vďaka arménskym subsídiám a finančnej podpore početnej arménskej diaspóry.
Náhorný Karabach opustila už polovica jeho obyvateľov, odchádzajú desaťtisíce
Konflikt o Náhorný Karabach nie je vojnou o hŕstku dedín a mestečiek skrytých v údoliach Kaukazu, je to vojna o národnú hrdosť a identitu. Pre nás abstraktný a zastaraný princíp však začína dávať zmysel, keď si uvedomíme rozsiahle a krvavé dejiny oboch národov.
V kombinácii s vládnou politikou postavenou na národných traumách vznikla výbušná zmes, ktorá bez výraznejšej zmeny politických kormidelníkov bude naďalej držať celý región vo večnej vojnovej pohotovosti. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev aj arménsky premiér Nikol Pašinjan si toto veľmi dobre uvedomujú a vedia, že kompromisy v otázke Náhorného Karabachu neprichádzajú do úvahy.
Nový poriadok na Kaukaze
Zmena v regionálnom statu quo je však nevyhnutná. Posledné týždne ukázali, že Azerbajdžan už nebude dlhšie tolerovať prítomnosť Arménska v Karabachu a pri všetkých budúcich rokovaniach bude v omnoho silnejšej pozícii ako v minulosti. Napriek tomu, že Arménsku sa podarilo udržať väčšinu sporného územia pod svojou kontrolou, Jerevan nemá kapacity a prostriedky na dlhodobú vojnu proti omnoho väčšiemu a najmä bohatšiemu susedovi.
Otázkou však zostáva, čo vo svetle novej vojny urobí zvyšok sveta. Turecko v rámci svojej revizionistickej politiky vyjadrilo plnú podporu svojmu tradičnému spojencovi v Baku. Irán zatiaľ zostáva neutrálny, aj keď v najbližšej dobe môže prejaviť záujem o pozíciu mediátora s cieľom izolovať Spojené štáty od regionálneho diania.
Krajiny Európy sa tradične vyjadrujú veľmi štandardizovane bez prejavenia hlbšieho záujmu o dianie. Výnimkou je azda Francúzsko, ktoré sa snaží blokovať posilňovanie sa Turecka na medzinárodnej scéne. Spojené štáty zasa majú starosti s tragickou pandémiou koronavírusu a zažívajú intenzívny záver predvolebnej kampane.
Objektív: Ako Rusko vyrazilo na novú vojnu so západom a zatiaľ vyhráva
Posledným hráčom a víťazom veľkej hry o Kaukaz je bezpochyby Moskva. Bez rozdielu na to, ako dopadne vojenský konflikt, Arménsko aj Azerbajdžan si budú naďalej chcieť udržať Moskvu ako svojho významného strategického partnera. Aj keď diplomatický manéver s uzatvorením prímeria nevyšiel podľa očakávaní Kremľa, práve v Moskve sa bude rozhodovať o novom poriadku na Kaukaze.
Všetko zatiaľ naznačuje tomu, že o mieri v Náhornom Karabachu nebude rozhodovať tradičný tandem Minskej skupiny OBSE (Moskva – Washington – Paríž), ale nová os Moskva – Teherán – Ankara.
