Nový Putinov front: Afrika má už dosť hegemónie Paríža a otvára svoju náruč Rusku

Málokedy sa stáva, že návšteva európskeho hodnostára na africkom kontinente si vyslúži svetovú pozornosť. Koncom júla bol svet svedkom hneď dvoch pamätných ciest. Odohrávali sa súbežne, no zároveň pôsobili v silnom protiklade. Ich spoločným motívom bola otázka potravinovej bezpečnosti, v skutočnosti išlo o konsolidáciu spojeneckých šíkov.

Africké krajiny sa nechceli priveľmi angažovať v politických súbojoch spájaných s následkami ruskej invázie na Ukrajinu. Zdržanlivý prístup viacerých krajín kontinentu však nezabránil tomu, aby museli čeliť ich dohre v podobe vysokých cien základných potravín a zablokovaných prístavov s ukrajinským obilím.

Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov počas návštevy Egypta, Etiópie, Ugandy a Konga presviedčal prítomných, že za rast cien obilnín môže vypočítavosť Západu. Vo svoj prospech využil historickú nevraživosť voči západoeurópskym krajinám, zároveň poukazujúc na absenciu ruskej koloniálnej minulosti v regióne.

Na západnej strane kontinentu sa medzičasom objavil francúzsky prezident Emmanuel Macron. Svoje posolstvo venoval morálnym apelom, symbolickým gestám a bezpečnostným zárukám. Cesta do Kamerúnu, Beninu a Guiney-Bissau mala svetu ukázať, že Francúzsko je vo svojich bývalých kolóniách naďalej relevantným hráčom.

Mocenský vplyv Paríža v bývalých kolóniách západnej a strednej Afriky však dlhodobo klesá. Región sa hodlá emancipovať od početných neokoloniálnych praktík Paríža a neváha pritom použiť aj podporu z Moskvy. Cena za vojenskú podporu Ruska je však vysoká, najmä pre civilné obyvateľstvo.

Parížska hegemónia

Napriek tomu, že väčšina francúzskych koloniálnych dŕžav sa osamostatnila počas šesťdesiatych rokov minulého storočia, Elyzejský palác si naďalej užíva veľký vplyv a privilegované postavenie v politickej, ekonomickej a kultúrnej sfére regiónu. Ide o pozostalosť sofistifikovaného systému neokoloniálneho nátlaku, ktorý je dnes známy ako Françafrique.

Výmenou za relatívne pokojný proces odovzdania moci sa novopečení lídri nezávislých republík zaviazali k významným koncesiám. Najznámejšou z nich je používanie poslednej koloniálnej meny sveta CFA frank. Ide o monetárnu úniu 14 štátov používajúcich dve paritné meny (západoafrický a stredoafrický frank), ktorých kurz je pevne naviazaný na euro.

Jednotlivé krajiny sú okrem iného povinné uchovávať minimálne polovicu svojich zahraničných aktív vo francúzskej štátnej pokladnici a ďalších 20 percent z dôvodu zachovania devízového krytia. Paríž si tak nepriamo zabezpečil monopol na všetky konverzné operácie afrických aktérov. Francúzsko má aj priame zastúpenie v Rade guvernérov Banky stredoafrických štátov (BEAC) a nezanedbateľný vplyv na ďalšie rozhodovacie procesy.

Bez Afriky by Francúzsko skĺzlo na úroveň veľmoci tretej kategórie

Na prvý pohľad môže CFA frank pôsobiť ako garancia stability vo volatilnom svete africkej politiky. Kritici však zdôrazňujú, že absencia monetárnej nezávislosti a silná pozícia meny výrazne obmedzuje konkurencieschopnosť miestnych výrobcov, naopak zvýhodňujú pozíciu francúzskeho priemyslu.

V neposlednom rade väčšina štátov používajúcich CFA frank sa zaraďuje medzi najchudobnejšie krajiny sveta a miera ich hospodárskeho rastu je pod africkým priemerom. Nenaplnili sa ani očakávania spojené so zvýšenou mierou regionálneho obchodu.

Súčasťou Françafrique je aj favorizácia záujmov ťažobných spoločností (napr. Areva, Total, Elf), rozsiahla korupčná sieť (kauza logistického konglomerátu Bolloré) a podpora autoritatívnych režimov (napr. Čad alebo Kamerun). V neposlednom rade veľkú úlohu zohrávajú aj rôzne formy humanitárnej pomoci a investícií, tie sú pritom podmienené účasťou francúzskych stavebných spoločností a dodávateľov.

Zdroj: David Gnaha

Ruská ponuka