Už od budúceho roka sa v Česku podľa všetkého zdvihne daň z nehnuteľnosti. S myšlienkou jej zvýšenia sa vážne pohráva ministerstvo financií. Niektorí politici vládnej päťkoalície potom približujú, že by sa mohla zvýšiť na dvojnásobok súčasnej úrovne. Česko by aj tak patrilo medzi tie krajiny OECD, ktoré nehnuteľnosti zdaňujú vôbec najmenej.

Teraz výnos zo zdanenia nehnuteľností zodpovedá v ČR zhruba 0,2 percenta, čo je po Estónsku druhý najnižší podiel v rámci OECD.

Ponechajme bokom, že zvýšenie dane z nehnuteľnosti je v rozpore s predvolebnými sľubmi koalície Spolu, ktorá je hlavnou silou terajšej vládnej päťkoalície. Ostatne ešte vlani sa vládni predstavitelia vyjadrovali v tom zmysle, že zvýšenie akejkoľvek dane je po nich tabu. Teraz už prešli k argumentácii, že nebudú navyšovať celkové daňové inkaso v pomere k HDP, teda takzvanú zloženú daňovú kvótu. Pričom však už navyšovanie jednotlivých daní nevylučujú.

Všimli si, že súčasná rapídna inflácia im výrazne nafukuje ukazovateľ (nominálneho) HDP, ale už nie nutne všetky daňové príjmy. Prečo to teda nechať len tak byť? Daň z nehnuteľných vecí sa vypočítava podľa druhu nehnuteľnosti, výmery bytu, koeficientu podľa veľkosti obce a miestneho koeficientu. Nie je nutne naviazaná na infláciu.

Ak stúpa inflácia, štát vyberá automaticky viac napríklad na DPH. To preto, že DPH sa počíta z ceny tovaru či služieb a pokiaľ tá zo samotnej definície inflácie stúpa, rastie aj príslušné inkaso štátu. Rovnako je to potrebné aj pri dani z príjmu fyzických či právnických osôb. Nie však v prípade dane z nehnuteľnosti.

Početné nehnuteľnosti, napríklad byty v panelových domoch, v súčasnosti zlacňujú aj o desiatky percent. Napriek tomu štát na príslušnej dani môže už za rok touto dobou vyberať dvojnásobok. A stále budú môcť vládni politici tvrdiť, že nenavyšujú celkové daňové inkaso v pomere k HDP. Pretože im, ako vieme, inflácia nafukuje ukazovateľ nominálneho HDP. Pred voľbami ale sľubovali nezvyšovanie daní, nie nezvyšovanie zloženej daňovej kvóty. To je rozdiel.

Hlavným problémom zvýšenia dane z nehnuteľnosti je to, že môže ďalej roztvoriť príjmové nožnice medzi triedou vlastníkov nehnuteľností a triedou nájomníkov. Majitelia nehnuteľností totiž budú v mnohých prípadoch úspešne prenášať vyššie daňové zaťaženie na svojich nájomníkov, ktorým skrátka o príslušnú čiastku dane nájom zvýši.

Nájomné v Česku naďalej rastie, na rozdiel od ceny nehnuteľností v mnohých oblastiach. Rast cien nájomného značí, že prenajímatelia sú stále v pomerne komfortnej situácii. Pokiaľ neprenesú vyššiu daň z nehnuteľnosti na svojich nájomníkov celú, prenesú aspoň jej podstatnú časť.

Tí vlastníci nehnuteľnosti, ktorí vo svojej nehnuteľnosti sami bývajú, pochopiteľne takýto prenos daňového zaťaženia uskutočniť nemôžu. Tu však navýšenie dane narazí na ďalší nepriaznivý sociálny aspekt. Mnoho vlastníkov nehnuteľností v Česku sa z dôvodu na európske pomery nadpriemerného podielu vlastníckeho bývania regrutuje z radov napríklad nižších stredných vrstiev alebo vrstiev vyložene chudobných, aspoň teda chudobných z hľadiska výšky ich pravidelného príjmu.

Takže opäť, zvýšenie dane z nehnuteľností vedľa spomínanej triedy nájomníkov nepriaznivé zasiahne tých relatívne chudobných vlastníkov nehnuteľností. Napríklad starobní dôchodcovia, ktorí svoju nehnuteľnosť, v ktorej dožívajú, získali „za hubičku“ napríklad počas vlny privatizácií bytového fondu alebo vďaka reštitúciám v 90. rokoch minulého storočia.

Pre príjmovo chudobných vlastníkov nehnuteľností, ktorí napríklad poberajú citeľne podpriemerný starobný dôchodok, je zvýšenie dane z nehnuteľnosti pochopiteľne oveľa pálčivejším problémom než pre zaistených vlastníkov nehnuteľností, a najmä v súčasnosti, keď panuje bezpríkladná energetická drahota a mimoriadne vysoká všeobecná inflácia.

Pokiaľ teda Fialova vláda nakoniec k zvýšeniu dane z nehnuteľnosti prikročí, malo by jej inkaso plne zostať na účtoch príslušných obcí, ako je to teraz. Lenže minister financií Zbyněk Stanjura podmieňuje jej zvýšenie tým, že by aspoň časť inkasa dane z nehnuteľnosti novo mierila do štátneho rozpočtu.

Pritom ak budú mať príjem z dane výhradne obce, budú môcť ľahšie realizovať napríklad projekty sociálneho bývania – napríklad aj pre seniorov. Ďalej sa tým podporí regionálny rozvoj, pretože obce budú mať väčšiu motiváciu, aby v príslušnom chotári ľudia zostávali, a nesťahovali sa preč. A konečne budú mať aj viac peňazí na to, aby si skvalitnením infraštruktúry alebo napríklad výstavbou škôlok ľudí na svojom chotári udržali.

Uspokojivý regionálny rozvoj by postupne privieral nožnice medzi jednotlivými regiónmi, čo by tlmilo negatívny sociálny dopad zvýšenia dane z nehnuteľností na nájomníkov alebo chudobných vlastníkov nehnuteľností. To preto, že by síce odvádzali na dani z nehnuteľnosti viac, ale tieto peniaze by zostávali v regióne a za predpokladu rozumného využitia týchto prostriedku pomáhali zlepšovať celkovú životnú úroveň najmä v zaostávajúcich regiónoch.

Lukáš Kovanda

Český ekonóm. Pôsobí ako hlavný ekonóm Trinity Bank. Analyzuje a komentuje makroekonomické témy, investície, aj nové fenomény ako kryptomeny a fintech. Prednáša na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Je členom vedeckého grémia Českej bankovej asociácie. Pôsobí aj ako socioekonomický analytik pri OSN. Je autorom viacerých titulov ekonomickej literatúry.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora