Krajiny západnej Európy sú notoricky známe šírením prázdnych rečí. Príležitosť vyvrátiť túto poveru sa naskytla v tej najtragickejšej podobe – invázie Ruska na nezávislú Ukrajinu. Situácia počas prvých dní vojny v mnohom pôsobila nádejne. Prijatý sankčný režim je bezprecedentne tvrdý a Kyjev môže rátať aj so značnými dodávkami zbraní.
Bolo však len otázkou času, kedy autenticky úprimné očakávania Kyjeva sa zrazia s krutou realitou sveta geopolitiky. V tejto súvislosti je možné identifikovať viacero kľúčových momentov, no dva z nich sa stali politickým budíčkom pre kyjevskú elitu. Zároveň pritom odhaľujú ďalšiu nepríjemnú skutočnosť: pre Berlín a Paríž a čiastočne aj Washington je rozvoj a bezpečnosť východoeurópskeho regiónu druhoradou prioritou.
Nedávne rokovanie európskych lídrov vo francúzskom Versailles sa nieslo v duchu pokryteckých vyjadrení z dielne francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a holandského premiéra Marka Rutteho. ,,Chcem sa zamerať na to, čo môžeme urobiť pre Volodymyra Zelenského dnes večer, zajtra, vstup Ukrajiny do EÚ je niečo dlhodobé, ak vôbec," alibisticky vyhlásil holandský premiér.
Vláda na čele s Eduardom Hegerom si zvolila bezvýznamnosť
Napriek silnej podpore východných štátov EÚ, vrátane Slovenska, sen o expresnom členstve Ukrajiny v európskych štruktúrach sa rozplynul skôr, než mohol nabrať na legitimite. Podobne to bolo aj so široko medializovanou iniciatívou zaslania sovietskych stíhačiek MiG-29. Idea, ktorú spočiatku silno presadzovali Spojené štáty, bola zamietnutá v okamihu, keď Varšava vyhlásila, že je pripravená poskytnúť lietadlá Washingtonu a následne Kyjevu.
Zrejme išlo len o ďalší príklad diplomatickej prestrelky, v ktorej sa americká administratíva pokúšala legitimizovať svoju váhavosť tým, že privedie krajiny strednej Európy k odmietnutiu poskytnutia vojenskej pomoci Ukrajine. V konečnom dôsledku Washington dosiahol presný opak - ukázal svetu, že návrh nikdy nebral vážne a ku strednej Európe sa zachoval prinajmenšom cynicky.
Kyjevská trojka
Posledné dni však priniesli aj niekoľko pozitívnych správ. Rokovania medzi Kyjevom a Moskvou pokračujú a obe strany hlásia konštruktívny pokrok. Úspešná obrana a vysoké straty v šíkoch ruskej armády upevňujú rokovaciu pozíciu tímu ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Ten sa môže spoliehať aj na podporu susedov zo strednej Európy, ktorí sa na medzinárodnej scéne aktívne usilujú o ekonomickú izoláciu Moskvy.
Názorným príkladom principiálnej politiky nášho regiónu je slovinsko-poľská iniciatíva, ktorá vyvrcholila osobnou návštevou troch premiérov v Kyjeve. Spolu s poľským premiérom Mateuszom Morawieckim sa na symbolickú cestu vlakom vydal aj český premiér Petr Fiala, predseda slovinskej vlády Janez Janša a taktiež predseda poľskej vládnej strany PiS Jaroslaw Kaczyňski.
Tempo vojnového valčíka teraz udáva Varšava
Je pritom očividné, že Varšava sa pokúša zopakovať diplomaticky úspech z roku 2008, kedy vtedajší prezident Lech Kaczyňski inicioval výjazd stredoeurópskych lídrov do Tbilisi s cieľom zastaviť ruský útok na Gruzínsko. Dodnes sa traduje, že jedným z dôvodov, prečo ruské vojská nevkročili do hlavného mesta, bol tvrdý odpor (a fyzická prítomnosť) zo strany stredoeurópskych lídrov.
Návštevu zahraničných lídrov ako jedno z potenciálnych riešení konfliktu sme v TRENDE skloňovali už na začiatku vojny. Podobné cesty síce majú predovšetkým symbolický význam, môžu však vyvolať silný medzinárodný tlak s cieľom urýchlenia prebiehajúcich mierových rokovaní. Nepochybne ide o odkaz, ktorý si nielen získa pozornosť svetového obecenstva, ale aj vďaku bežných Ukrajincov.
Holubičie Slovensko
Slovenský premiér Eduard Heger sa napriek pozvaniu odmietol zúčastniť návštevy Kyjeva. Jeho postoj opodstatnený bezpečnostnými obavami pritom obhajujú aj viacerí členovia jeho kabinetu. Rozhodnutie predsedu vlády je z pohľadu národnej bezpečnosti legitímne, slovenský záujem tým však úspešne odsunul na vedľajšiu koľaj.
Postoj strednej Európy k rusko-ukrajinskej vojne je vo svete vnímaný predovšetkým z poľskej perspektívy. Náš severný sused prijal najväčší počet utečencov, tvorí hlavnú zásobovaciu líniu pre dodávky zbraní a humanitárnej pomoci, zároveň dlhodobo patrí k najtvrdším obhajcom ukrajinských snov o integrácii so západným svetom. K početným tromfom Varšavy sa pridala aj spanilá kyjevská jazda, ktorej zábery boli na očiach celého sveta.
Vláda na čele s Eduardom Hegerom si napriek jasnému postoju a obdivuhodnej vlne solidarity bežného obyvateľstva dobrovoľne zvolila bezvýznamnosť. Slovensko možno nemá 38 miliónov obyvateľov a dobre vyzbrojenú armádu. Napriek tomu však počas posledných týždňov malo potenciál zohrať omnoho väčšiu rolu.
Teraz sa môžeme len nečinne prizerať na varšavský diktát
Tempo vojnového valčíka teraz udáva Varšava. Návrh poľského vicepremiéra J. Kaczyňského, ktorý vyzval k vytvoreniu mierovej misie NATO na Ukrajine by pred niekoľkými dňami pôsobil ako návrh šialenca. Dnes sa o ňom rozpráva všade. Je veľmi pravdepodobné, že aj samotní Poliaci si uvedomujú samovražedný charakter svojho návrhu. Účel však svätí prostriedky.
Stredná Európa podobnými deklaráciami neúnavne vyvíja tlak na Paríž, Berlín a Washington, aby nenechali Ukrajinu napospas Moskve. Vo Varšave sa striedajú svetoví lídri a ukrajinský prezident je dennodenne v kontakte so svojim poľským kolegom. Pri tejto príležitosti je potrebné spomenúť, že ide o tú istú krajinu, ktorá je už dlhé roky terčom masívnej kritiky za údajné porušovanie princípov právneho štátu. Rozhodne teda nepatrí medzi miláčikov európskych politických elít.
Teraz si predstavte, že postoj Slovenska mohol byť vo svete vypočutý v porovnateľnej miere. Nejde pritom o nereálnu predstavu. Kľúčom je silná štátnická iniciatíva, ktorá však nikdy neprišla. Teraz sa môžeme len nečinne prizerať na varšavský diktát.
Ďalšie dôležité správy
