Od ruského vpádu na Ukrajinu ubehol už presne mesiac. Kyjev sa bráni, Ukrajinci vzdorujú a Rusko čelí bezprecedentným sankciám a diplomatickej izolácii. Mnohokrát ignorovaný hlas nášho východného suseda je teraz počuť naprieč celým svetom. Odkaz Kyjeva je jasný – ruská agresia musí byť zastavená a Ukrajina je plnohodnotnou súčasťou európskeho spoločenstva.
Prezidenta Volodymyra Zelenského si na diaľku vypočuli zákonodarcovia z viacerých parlamentov. Symbolické detaily sa líšili, odkaz a reakcie však ostali rovnaké. Hromadné ovácie a občasná slza v očiach prítomných politikov automaticky neznamená neoblomnú podporu práva na sebaurčenie národov. Ukrajinský prezident sa o tom mohol presvedčiť počas vystúpení v izraelskom Knesete alebo pred parížskym národným zhromaždením.
Zatiaľ čo Západ sa v posledných dňoch snaží nájsť rovnováhu medzi podporou Ukrajiny a zabránením eskalácie napätia s Ruskom, Moskva pokračuje vo svojej imperiálnej doktríne. Za zmienku stojí aj nedávny publicistický počin bývalého ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva, v ktorom sa autor pozastavuje nad nenávistnou rusofóbiou Poľska a údajnou servílnosťou Varšavy voči Amerike.
Pohľad medzinárodných pozorovateľov sa vo štvrtok sústredil najmä na Brusel. Dôležitý trojsummit (EÚ, NATO, G7) mal byť skúškou jednoty Západu voči ruskej agresii v pozadí. V závislosti od uhla pohľadu z bruselského politikárčenia môžeme identifikovať dva odlišné závery.
Ten optimistický spočíva v skutočnosti, že spojenci z oboch brehov Atlantiku sú naďalej konzistentní v nominálnej podpore Ukrajiny. Nič zatiaľ nenaznačuje tomu, že sankčný režim by sa mal v najbližšej dobe zmierniť. Významní hráči naďalej deklarujú ochotu dodávať Ukrajine ďalšie protitankové a protiletecké strely. Východné krídlo NATO bude dodatočne posilnené a členovia aliancie boli uistení, že sú v bezpečí.
Pesimisti a realisti môžu upozorniť na fakt, že ukrajinské žiadosti o dodanie tankov, stíhačiek a protileteckých systémov boli nateraz nevypočuté. Husársky kúsok Poľska spojený s návrhom vytvorenia mierovej misie NATO bol zhodený zo stola a nie práve najlepšie to vyzerá aj s členskými ambíciami Ukrajiny v európskom spoločenstve. Na zatvorenie vzdušného priestoru sa už úplne zabudlo.
Ponaučenie pre Slovensko
Udalosti posledných týždňov odhalili jednu z najväčších slabín krajín stredovýchodnej Európy. Napriek tomu, že sa nachádza v prvej línii ruského expanzionizmu, na medzinárodnej scéne nie je schopná pôsobiť ako sebavedomý regionálny blok. O väčšine iniciatív spojených s vojnou na Ukrajine sa hovorí v ďalekom Washingtone, Londýne či Paríži. Je to z jednej strany úplne logické, no ťažko sa zbavuje pocitu, že stredná Európa mohla urobiť viac.
Najväčší vplyv na debatu o reakcii európskeho spoločenstva krajiny dobrovoľne umiestnili do rúk pragmatických Nemcov, cynických Francúzov a jazykovo radikálnych Britov. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je Varšava, ktorej hlas je počuť len vďaka výraznej podpore utečencov a ukrajinskej armády. Posolstvo štátov, ktoré majú s Ruskom najviac skúsenosti a najlepšie rozumejú potrebám Ukrajiny, sa v súčasnosti nachádza na vedľajšej koľaji.
Členstvo v EÚ a NATO je pre Slovensko životne dôležité, občas to však nestačí. Francúzi, Briti a Američania nevnímajú Ukrajinu tak, ako ju vníma Slovensko a najbližší susedia krajiny. Zatiaľ čo silná a nezávislá Ukrajina je pre Slovensko predpokladom nezávislej existencie, pre západnú Európu ide len o ďalšiu periférnu krajinu. Západ síce ťahá za spoločné sankčné lano, ale o mesiac to už tak nemusí byť. Nálady vo svete veľkej diplomacie bývajú premenlivé a Rusko zo susedstva jednoducho nezmizne.
Kyjevský príklad
Je teda stredná Európa odsúdená na doživotnú rolu politického komparzu? Nemusí byť, stačí sa sebavedome chopiť iniciatívy. Najlepšie o tom svedčí cesta troch premiérov do Kyjeva, ktorá zásadne ovplyvnila verejnú mienku naprieč celým svetom. Nešlo len o symbolickú lekciu solidarity od premiérov Česka, Poľska a Slovinska. Podobne ako na námesti v Tbilisi v roku 2008 aj na Ukrajine dokázala stredná Európa, že má odvážnych lídrov.
Kontrast medzi telefónnymi vyjednávačmi E. Macronom a O. Scholtzom a sebaistým M. Moravieckim, P. Fialou a J. Janšou nemohol byť jasnejší. Jednorázová iniciatíva však nerobí zázraky. Pokiaľ stredná a východná Európy chce, aby jej hlas bol vypočutý, potrebuje začať uvažovať o posilnení regionálnych väzieb. Len tak môže obrátiť individuálne úspechy vo všeobecne platné pravidlo.
Máme síce Vyšehradskú štvorku, iniciatívu Trojmoria a rôzne Slavkovské, Lublinské a Weimarské formáty, ale ich význam je predovšetkým symbolický. Vo väčšine prípadov ide skôr o formálnu záležitosť než o reálnu politickú príležitosť.
Pokiaľ chceme dosiahnuť plný ekonomický, politický a diplomatický potenciál, musí sa konečne nájsť zhoda na domácej pôde. Samozrejme, nie je to úloha na jedno posedenie. Je to však reálnejšie ako rôzne sľuby o spoločnej európskej armáde a federácii, ktoré sa v posledných dňoch pokúšaju vnútiť Francúzi.
Ďalšie dôležité správy
