V nedávnom blogu pre Bloomberg expert na energetiku Javier Blas upozornil na alarmujúcu skutočnosť. Každú sekundu svet spáli 275 ton uhlia, čo za šesť hodín vytvorí objem porovnateľný s najväčšou pyramídou v Gíze. Toto všetko sa deje napriek dlhodobému zelenému apelu a globálnej snahe dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do polovice storočia.
Medzinárodná agentúra pre energetiku (IEA) odhaduje, že minulý rok sa spálilo takmer 8,8 miliardy ton rôznych foriem tohto najšpinavšieho fosílneho paliva. Je paradoxné, že odkedy svet začal brať globálne otepľovanie vážne, spotreba uhlia neustále rastie.
Od podpísania Kjótskeho protokolu v roku 1997 vzrástla o 75 percent a od Parížskej dohody v roku 2015 o 15 percent. Napriek každoročným optimistickým prognózam IEA, že dosiahneme vrchol v spotrebe uhlia, sme každoročne svedkami pravého opaku.
Aj tentoraz IEA verí, že už čoskoro príde k vrcholu spotreby uhlia, no Javier Blas je menej optimistický. Hlavným dôvodom je India a jej nárast spotreby elektriny, ktorý pokrývajú najmä uhoľné elektrárne. Tento rok má spotreba uhlia v krajine vzrásť o ďalších 10 percent.
Ani juhovýchodná Ázia na tom nie je lepšie. Keďže má dostatok špinavého lignitu a momentálne nemá záujem prejsť na drahšie varianty. Paradoxne, čím bude klíma teplejšia, tým bude rásť záujem o elektrinu na chladenie, a krajiny budú siahať po najlacnejšej alternatíve.
Dopyt po uhlí v Európe a Spojených štátoch v posledných rokoch klesal, no priestor na ďalší pokles je už malý. Opäť paradoxne, dopyt po materiáloch potrebných na výrobu zelených technológií, ako sú fotovoltické panely alebo batérie do elektrických vozidiel, je v Číne poháňaný uhlím.
Znie to neuveriteľne, že v takejto situácii mnohé európske krajiny, riešia namiesto tlaku na spotrebiteľov uhlia zákaz plastových slamiek. Takéto politiky nepomôžu vyriešiť globálnu klimatickú krízu. Pritom ich tlak na spotrebiteľov uhlia z medzinárodných stretnutí, ako na poslednom samite COP26, je len verbálny.
Ak svet nezačne prikladať skutočnú dôležitosť globálnej spotrebe uhlia, celá energetická transformácia je odsúdená na zánik, uzatvára Javier Blas. Európska zelená politika sa v tomto duchu javí ako pokrytecká z dvoch dôvodov.
Po prvé, prísnosťou a nákladnosťou zelenej politiky dokáže prispieť iba minimálne k vyriešeniu globálneho problému. Po druhé, namiesto podpory toho zeleného, čo z Číny vzíde, sa snaží chrániť vlastný priemysel.
V nedávnom podcaste pre Financial Times ekonóm Adam Posen hovorí o prílišnom posadnutí Spojených štátov aj Európy ochranou domáceho priemyslu pred Čínou. Nie je lepší príklad ako solárne panely, ktoré Čína vyrába extrémne lacno, a Západ jej nedokáže konkurovať. Pritom ich chce vyrábať drahšie doma.
Z ekonomického hľadiska je zavádzanie ciel na tieto výrobky nezmysel, keďže ide o tovary s nízkou pridanou hodnotou. Podobná logika platí aj pre elektrické vozidlá. Západ by sa mal sústrediť na výrobky s omnoho vyššou pridanou hodnotou.
Kým v Amerike to pri technológiách ide, Európa s tým má vážny problém. Nemá žiadnu jasnú hospodársku politiku, okrem zelených a ochranárskych tendencií, ktoré však dlhodobej ekonomickej perspektíve a ani samotnej klíme príliš nepomôžu. Skôr naopak.
Je čas, aby aj Európa prešla na ekonomický aj politický pragmatizmus a venovala energiu a peniaze tam, kde to má skutočne zmysel.
