Roubini: Príliš dlho sme držali hlavy v piesku. Teraz prichádza vek megahrozieb

Štyri desaťročia po druhej svetovej vojne nikto príliš nemyslel na klimatické zmeny a umelú inteligenciu, ktorá ľudí oberá prácu. Pojmy ako „deglobalizácia“ a „obchodná vojna“ sa vôbec nespomínali. Globálne pandémie prakticky neexistovali – posledná bola v roku 1918. Po zmiernení napätia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v 70. rokoch a otvorení sa Číny už aj tak nízke riziko konvenčnej alebo jadrovej vojny medzi veľkými silami vyšumelo.

Hospodársky rast bol silný, ekonomické cykly obmedzené a recesie boli krátke a plytké, s výnimkou stagflačných 70. rokov; a ani vtedy nedošlo k dlhovým krízam vo vyspelých ekonomikách, pretože pomery súkromného a verejného dlhu boli nízke. Neexistoval žiadny implicitný dlh dôchodkových systémov a systémov zdravotnej starostlivosti, keďže ponuka mladých pracovníkov rástla a starnutie bolo mierne. Zdravá regulácia a kapitálové kontroly utlmili obchodné cykly a udržiavali veľké finančné krízy na uzde. Veľké ekonomiky boli silné liberálne demokracie bez extrémnej politickej polarizácie. Populizmus a autoritárstvo sa obmedzili na zaostalú kohortu chudobnejších krajín.

Tie časy sa skončili. Rok 2022 zaplavil svet novými, extrémnymi megahrozbami, ktoré predtým neexistovali. Svet vstúpil do geopolitickej depresie, pričom štyri nebezpečné revizionistické mocnosti – Čína, Rusko, Irán a Severná Kórea – spochybňujú ekonomický, finančný, bezpečnostný a geopolitický poriadok, ktorý Spojené štáty a ich spojenci po druhej svetovej vojne vytvorili. V súčasnosti rastie riziko nielen vojny medzi veľmocami, ale aj jadrového konfliktu.

S čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom, ktorý ďalej upevňuje svoju autoritatívnu vládu, a so sprísňovaním obchodných obmedzení USA voči Číne, je nová čínsko-americká studená vojna zo dňa na deň chladnejšia. Horšie je, že sa môže až príliš ľahko rozhorieť v súvislosti so štatútom Taiwanu, ktorý sa Si Ťin-pching zaviazal znovuzjednotiť s pevninou a ktorý sa očividne zaviazal brániť americký prezident Joe Biden. Severná Kórea s jadrovými zbraňami sa medzitým opäť uchádza o pozornosť odpaľovaním rakiet nad Japonskom a Južnou Kóreou.

Riziko environmentálnej apokalypsy v budúcnosti je čoraz vážnejšie, najmä vzhľadom na to, že väčšina rečí o investíciách s nulovými emisiami a ESG je len greenwashing – respektíve zelené prianie . Rastie tiež riziko nových pandémií, ktoré budú ešte horšie ako biblické mory, a to v dôsledku prepojenia medzi ničením životného prostredia a zoonóznymi chorobami. Voľne žijúce zvieratá, ktoré prenášajú nebezpečné patogény, sa dostávajú do bližšieho a častejšieho kontaktu s ľuďmi a hospodárskymi zvieratami. Preto už od začiatku 80. rokov zažívame častejšie a virulentnejšie epidémie. Dôkazy naznačujú, že tento problém sa v budúcnosti ešte zhorší.

Ekonomická situácia nie je o nič lepšia. Prvýkrát od 70. rokov 20. storočia čelíme vysokej inflácii a vyhliadkam na recesiu zároveň – čelíme stagflácii. A keď príde, recesia nebude krátka a plytká, ale dlhá a vážna, pretože môžeme čeliť aj matke všetkých dlhových kríz v dôsledku prudko stúpajúcich pomerov súkromného a verejného dlhu z posledných niekoľko desaťročí. Nízke pomery dlhu nás od tohto výsledku v 70. rokoch minulého storočia ušetrili. A hoci sme po krachu v roku 2008 určite mali dlhové krízy – výsledok nadmerného zadlženia domácností, bánk a vlád – mali sme aj defláciu. Bol to dopytový šok a úverová kríza, ktoré bolo možné zvládnuť masívnym monetárnym, fiškálnym a úverovým uvoľnením.

Dnes zažívame najhoršie prvky zo 70. rokov aj z roku 2008. Viacnásobné pretrvávajúce negatívne ponukové šoky sa zhodujú s pomermi dlhu, ktorý je ešte vyšší ako počas globálnej finančnej krízy. Keďže inflačné tlaky nútia centrálne banky sprísniť menovú politiku, aj keď sa blíži recesia, náklady na obsluhu dlhu raketovo porastú. A starnutie tiež znamená obrovské nefinancované záväzky verejného sektora – za dôchodky a dávky zdravotnej starostlivosti – ktoré sú také veľké ako explicitný verejný dlh. Každý by sa mal pripraviť na to, čo si možno zapamätáme ako veľkú stagflačnú dlhovú krízu.