Referendum o daniach a rozpočte ústava zakazuje. A predsa sa deje

V Ústave Slovenskej republiky sa okrem iného píše, že „predmetom referenda nemôžu byť dane, odvody a štátny rozpočet.“ Takýto prístup má svoju etatistickú logiku. Štát by sa zmietal v chaose, ak by sa daňové príjmy vyvíjali podľa momentálnych nálad verejnosti.

Pohľad na predstavovanie konsolidačného balíčka počas uplynulých dní však dáva tušiť, že ak by mohlo byť referendum o daniach a rozpočte, zrejme by to nevyzeralo inak. Rozhádaní koaliční partneri sa obávajú akéhokoľvek odporu verejnosti. V podstate ustráchane reagujú na „referendá“ prebiehajúce na sociálnych sieťach a v médiách. Potvrdzuje to aj fakt, že predstavené opatrenia sa menili najskôr na vláde a druhý raz v parlamente. A na stole sú ďalšie nové podmienky. Hlas a SNS si cez médiá odkazujú, čím podmieňujú podporu konsolidačného balíčka.

Pár pozitív chaosu

Pôvodne to vyzeralo, že vládne strany sa podobným nezhodám pokúsia vyhnúť. Koalícia dlho tajila konkrétne opatrenia, aby sa jednotlivé subjekty nesnažili zbierať politické body. Dlho to však nevydržalo. Aktuálne koaliční partneri komunikujú, ako keby už zajtra mohli byť predčasné voľby. Paradoxne by pritom predčasné voľby zrejme SNS vytlačili mimo parlamentu a oslabili by Hlas. Aj preto je zrejmé, že koaličný spor pripomína dvojicu uviazaných psov. Ak ich pustia z reťaze, prestanú štekať.

Nedá sa však povedať, že by verejnosť z chaosu neprofitovala. Zníženie DPH na knihy či ubytovanie je nepochybne dobrou správou. Argumenty o negatívnom vplyve vysokého zaťaženia mali racionálne základy. Problémom je, že v ďalších oblastiach zostáva mimoriadne vysoká 23-percentná DPH. Tá môže mať viacero negatívnych dôsledkov najmä v oslabení domáceho dopytu. Takisto hrozí, že v prípade elektroniky či textilu vyššia DPH podporí nákupnú turistku a zahraničné e-shopy. Keďže Poľsko, Maďarsko a Česko majú vlastnú menu, chuť nakupovať v zahraničí sa môže ešte násobiť prípadným posilňovaním eura.

Samotná daň z pridanej hodnoty zo svojej podstaty nezvyšuje náklady firiem, keďže samotný zákon ju v plnej miere presúva na konečného spotrebiteľa. Firmy však môže ohroziť slabší záujem spotrebiteľov. Aj v súčasnosti istá časť firiem uprednostňuje hotovosť a platby bez bločkov, vďaka čomu dokážu poskytnúť spotrebiteľovi zaujímavú zľavu. 

Firmy však po novom môžu začať platby v hotovosti uprednostňovať aj v prípade, že nebudú mať záujem podvádzať s DPH. Dôvodom je daň z finančných transakcií. Sadzba 0,4 percenta nemusí na prvý pohľad vyzerať ako vysoká suma, najmä ak je obmedzená maximálne na 40 eur. No keď si desať firiem za sebou reťazovo uhradí faktúry za 10-tisíc, už je to 400 eur pre štát, ktoré sa „vyparia“ z obehu a vreciek firiem do štátneho rozpočtu.

Predovšetkým firmy, ktoré majú vysoké obraty, môžu mať s novou daňou problém. Na rozdiel od DPH zvyšuje ich náklady. Logicky sa ju budú snažiť tiež preniesť na konečného spotrebiteľa. Zároveň však nová daň môže firmy presvedčiť utlmiť niektoré aktivity, ktoré nemajú dostatočnú pridanú hodnotu. A samozrejme tiež budú hľadať spôsob, ako sa plateniu vyhnúť.

Ešte viac ako v minulosti začnú od koncových zákazníkov uprednostňovať platby v hotovosti. A ďalej ich budú točiť v hotovostnej podobe. Nie je to nič nelegálne, zákon umožňuje hotovostné platby do 15-tisíc eur.

Práve návrat „doby kešu“ však môže posilniť ochotu predávať bez bločka. A výber DPH i dane z finančných transakcií tak môže byť v konečnom dôsledku nižší, než odhaduje ministerstvo. Časť dokážu ustriehnuť kontroly, tie by však boli drahé a v konečnom dôsledku by zvýšili náklady štátu. Toho štátu, ktorý potrebuje šetriť na predovšetkým vlastnej prevádzke.